Písal sa rok tisícdeväťstošestdesiattri... ale prdel... ono to bolo vlastne toť nedávno v roku 2004. Kua, až tu človek vidí, aký je starý. Traja nešťastníci, chtiví veľkého zárobku na západe, sa rozhodli využiť výhody čerstvého členstva našej banánovej republiky v Európskej únii. A keďže Amerika bola v tom čase celkom drahý špás a Nemecko a Rakúsko ešte svoj pracovný trh neotvorili, traja chudobní študenti sa rozhodli vyskúšať šťastie v krajine oficiálne najhnusnejšieho jedla na svete – v Anglicku. Plán bol veľmi jednoduchý:

  • fáza 1 – presun do UK

  • fáza 2 – ehm

  • fáza 3 – zisk

Za „ehm“ sme si dosadili nájdenie kruto dobre platenej práce. Predstava samozrejme bola: prídem, poviem, aký ja som strašne šikovný a oni mi dajú prácu za 10 libier na hodinu. Ja budem umývať mojimi študuvanými rukami riad, oni mi dajú lówe a ja prídem na konci leta na Slovensko a kúpim si devky, chľast, diplom, auto – no vlastne už len keby som vďaka tomu nemusel žrať na intráku denne praženicu a rožky, bol by to pokrok.

Zamenili sa nejaké lówe s kráľovnou na obrázku na začiatok a kúpili sa lístky cez Turancar na autobus. Bývanie v Anglicku? Tiborova mama sa opýtala: „A kde budete bývať“. A my na to hrdo: „To trápi teba, nie nás“.

Prišíel deň odjazdu. Prišiel Laco, nabalený jak kokot, že ho cez batohy plné rezňov od mamky nebolo ani vidieť. Prišiel Tibor, naprázdno. Všetky veci, plný kufor auta, mal v otcovom Fiate, ktorým nás jeho otec viezol z rodných Levíc do Bratislavy. A prišiel Peťo s dvoma igelitkami. Za zmienku stojí aj cesta z Levíc do Bratislavy, odkiaľ išiel žltý bus smer London. Keď sme hodinu pred odjazdom busu ešte len fúkali gumy na pumpe v LV, boli sme presvedčení, že to nedáme. 140 km, obvykle sú to dve hoďky. Pre pamätníkov, R1 okolo Nitry vtedy ešte nebola ani na papieri. Len Tiborov otec zachovával stoický pokoj. A hodil koment „na Cinquecente dávam Bratislavu za hodinu. Na Stille to dám v pohode.“ Okrem toho, že mali v rodine radi Fiaty, aj rýchlo jazdili. Na Tiborovu otázku, koľko si myslím, že práve ideme, a to sme boli v dedine, som skúsil 130. Zle. Správna odpoveď bola 190. Každopádne sme to dali aj so zápchou v Bratislave. A potom prišla samotná cesta do Londýna.

A prečo vlastne busom? Jasné, že ne lietadlo, to vtedy ešte nevymysleli. No dobre, vymysleli, ale jeden z nás sa bál lietať. Nepoviem, ktorý to bol. A že cesta bude trvať 24 hodín. No popiči, aspoň uvidíme celú západnú Európu. A aj sme videli. Napríklad zvodidlá nekonečných nemeckých diaľnic, pumpy a potom ešte tmu, potom zase tmu a nakoniec jeej - Calais a loďky. Néé také jak na Oravskej priehrade, ale ozajstné námorné, aj s osratým zábradlím originál od čajok.

V Anglicku to bolo na začiatku fun. Autobus išiel po opačnej strane cesty. Len tento fakt nás zabavil na dvojhodinovej ceste z Doveru do Londýna. Potom prišlo zízanie na mesto, o ktorom sme sa veľa učili na angline na strednej, a o ktorom sme mali nadrtené kvôli nedávnym maturám všetky pamiatky a reálie. Tie sme síce nevideli, ale aj tehlové domčeky potešili. A kua, ono furt najväčšia atrakcia bola tá ľavá strana na ceste a volant v autobuse na opačnej strane. No a potom prišla Victoria Coach Station. Tu sme sa mali stretnúť so štvrtým do partie - s Paľom. Ten bol problémový. Hlavne tým, že bol východniar, a teda nešiel s nami priamo Turancarom z BA, ale z Košíc Eurolinesami. Prišiel už deň pred nami a prespal u nejakej rodiny z osemnásteho kolena. A ako správny východniar prišiel úplne nadratý na sračku. No dobre, nie. Vlastne on je dosť abstinent, ale ako veľmi by sa mi to hodilo do príbehu :(. Každopádne prišiel neskoro, výhovorku si už nepamätám. Našli sme si bus do Brightonu. Toto som inak ešte nespomenul. My sme nechceli ostať v Londýne, lebo tam sme mali echo od svetobežcov, rozumej – iných skrachovancov, ktorí sa vrátili z UK s holou riťou - že v Londýne je mrte podobných lúzrov ako my, a teda veľká konkurencia pri hľadaní práce. Ale taký Brighton. Dve hoďky od Londýna, zem zasľúbená, prímorské letovisko, v ktorom nikto nerobí a teda my štyria zachránime miestny HDP našimi manuálnymi výkonmi. Vlastne už len tá myšlienka, že by sa matfyzák a traja ekonómovia mali živiť manuálnou prácou, za ktorú chcú aj peniaze, je úplná kokotina. Ale nám to vtedy vážne prišlo ako dobrý nápad.

A tak sme vystúpili v Brightone. Letovisko, more, sporo odeté devky na korčuliach, palmy a piesok. No trt. Prší, je 20 stupňov, Angličanky sú špatné jak noc strávená pri Gašparovičovom prejave a namiesto pláže a mora sú všade len šutre a kalné ľadové more. Nevadí. Ešte stále sme nevedeli, že sme v hlavnom anglickom meste gayov, takže v tejto fáze sme sa tešili. Pamätám si ten pocit, keď sme vystúpili z busu. Niekto by to nazval pocitom absolútnej slobody, niekto pocitom absolútnej bezradnosti. Prvá myšlienka bola asi takáto: sme tu, a čo kurva teraz? Doľava, či doprava?

A keďže nemáte radi dlhé články, čo bolo potom, to vám, milé deti, rozpovieme nabudúce. Teraz si idem pozrieť por... ehm, vyložiť práčku a spať.