Nie je nad dobrý spánok. Po noci plnej snov o sexe s Gabikou v umytej krvavej vani som sa zobudil s pocitom, že ma už nič na tejto planéte nemôže prekvapiť, že som prešiel akousi skúškou dospelosti, podobne ako v niektorých kmeňoch sa musia mladí chlapci stripovať a uloviť v džungli jaguára.

Mýlil som sa. Prekvapil ma Peter so Zigym, ako sedia nad šachovnicou v kuchyni. Očividne nespali celú noc.

„Dobré ránko, mladý pánko!” zvolá Peter a otvorí si pivo. Pod ním leží na zemi asi tucet prázdnych plechoviek.

„Dobré ráno, mladý páno!” zvolá Zigy a vzápätí si uvedomí, že to povedal akosi inak ako Peter, avšak na skúmanie jazykových nuáns očividne nemá čas, lebo si potiahne z 10-centimetrového brka.

„Čo sa týka šachu, je lepší alkohol alebo tráva?” opýta sa Zigy s brutálne krvavými očami a s kanvicou kávy pred sebou.

„Vy viete hrať šach? Lebo máte zle rozložené figúrky,” poviem.

„To je jedno. Máme svoje pravidlá. Teraz ide o to, či porazí alkohol trávu alebo naopak. Zatiaľ je to remíza.”

„A to ste vôbec nespali?”

„Neoplatilo sa, Zigy našiel v aute stratenú trávu a ja som mu robil spoločnosť. Spať budeme na dôchodku. Ideme dnes na nákupy. Do mesta. Ideš s nami, potrebujeme tvoju pomoc,” zavelí Peter a dopije pivo, „idem zobudiť Podlahu a vyrážame. Pred robotou sa vyspíme hodinku a víííkeeend!”

Vyberieme sa autom do mesta, ktoré je vzdialené asi 20 kilometrov. Zisťujem, že čím je Zigy viac nahulený, tým má prirodzenejšie reflexy. Peter sa pomaly mení na sud piva, Podlaha raňajkuje vyprážané kuracie stehno. Zaparkujeme, keď Petrovi zazvoní telefón. Ako ho zdvihne, stihne si otvoriť pivo. Chvíľu počúva a jeho červená farba tváre sa zmení na mŕtvolne bielu.

Položí a povie: „Do piče kuracej, na nejakej nemeckej farme vypukla epidémia a dnes nám nedodajú ďalšie kury!”

„A to je zlé?” opýtam sa.

„Ti jebe? Jasné. To znamená, že začíname oveľa skôr. Presnejšie o 2 hodiny. Kedy ja budem spať? Ok, mysli, Peter, mysli...”

Vyzerá to tak, že Podlahovi je to jedno, lebo si prdne a pustí sa do krídelka. Velenie preberá naspídovaný Zigy: „Ja potrebujem nového, aby išiel so mnou do coffee shopu. Na jeden raz mi predajú len 5 gramov a ja na víkend potrebujem aspoň 10. Nemienim stáť zasa v rade, keď nemáme čas. Peter, ty kúpiš vodky a redbully. Podlaha skočí do poľského sklepu kúpiť jaternice a pirohy. O pol hodiny pri aute. Doma rýchlo voľačo zjeme, naládujeme do seba kávy a redbully a voľáko to dáme...”

„Ja chcem ísť do poľského obchodu, bude tam asi Agnieszka,” povie Peter a utrie si pivovú penu z úst.

„Jebať Agnieszku,” skríkne Zigy a vystúpi z auta.

„No veď to hovorím,” skúsi ešte Peter, ale aj on si začína uvedomovať krízovú situáciu, „ok, zajtra na párty zbalím nejakú, na dnes si dám pohov.”

Rozdelíme sa a ja utekám za Zigym do coffee shopu. Prídeme tesne pred otváračkou, stojí tu už asi 15 ľudí. SBS-kár akurát otvára dvere a Zigy vsadí všetko na jednu kartu - začne sa predierať dopredu a všetkým nahlas vysvetľovať: „Helpen! Urgent! Ik moet canabis. Urgent!” Holanďania sú tolerantní ľudia a keď vidia človeka v problémoch, snažia sa mu pomôcť. Všetci mu uvoľnia cestu, dokonca SBS-kár niečo zakričí na strašnú jebačku-predavačku, ktorá odloží telefón a hneď sa Zigymu začne venovať. Kúpi 5 gramov, ja tiež. Náramne spokojný a šťastný Zigy triumfálne odchádza a mierne sa klania všetkým, ktorých sme predbehli. Všetci bez výnimky chápavo prikývnu, ja dokonca dostanem stovkáče papieriky, ktoré mi Zigy hneď zabaví. O chvíľu sa všetci stretneme pred autom. Peter vymenil pivá za redbull, Podlaha žerie zasa stehno.

„To si takto išiel po ulici, s kusom vyprážaného?” opýtam sa.

„No a? Čo je to trestné?”

Nehovorím nič, pomôžem naložiť kartón redbullov a igelitky s vodkou do kufra a vyrážame. Doma sa rýchlo najeme a hurá do roboty.

Adrián je už v šatni. Aj s Lennonom.

„Vy vyzeráte,” zhodnotí Petra so Zigym Adrián a Lennon len zdvihne palec hore na znak, že to je v pohodičke, hlavne keď sa najbližšie tri mesiace, ktoré mu ostávajú do dôchodku, v robote nezajebeme, aby nemal problémy.

Zisťujem, že overal mi padol cez noc z rúry, na ktorej som si ho sušil a je celý mokrý. Z gumákov vylejem asi deci kalnej vody.

„To boli asi vešači,” zhodnotí Adrián, „čakajú na vodku. Inak, máme od Boha kureniec hviezdičku. Teda ja. Nový klient, ktorého dnes sprevádzal, to nevydržal a potreboval sa vygrcať. Tak utiekol na hajzel. A viete, na aký? Vešačom, ten, ktorý som včera vydrhol. Keď vyšiel, hneď podal šéfkovi ruku, že také čisté hajzle ešte nevidel, a že o hygiene vo fabrike nepochybuje. Fabrika má nového odberateľa, takže môžeme jebať kurence aj naďalej.” Amen.

„Aleluja!” zahlási Peter a otvorí si redbull. Adrián stíchne a neveriacky, spolu s Lennonom, pokrútia hlavou. To už dlho nevideli.

Naložím plnú kaďu hovien, utriem si ksicht a začnem umývať krvavú vaňu, kým želé nevyschne. V mokrom overale a gumákoch mi je zima a rozhodnem sa ísť za Lennonom vyfasovať nové. Vo fabrike sa ešte dobre neorientujem, tak chvíľu blúdim. Vešači, ktorí skončili, odchádzajú, ale na baličke, ktorá končí ako posledná, ešte pracujú.

Nad hlavami idú pohyblivé pásy s odranými a vypitvanými kurencami, mašiny ich veselo režú, vidím stroj, do ktorého padajú iba kuracie nožičky, vidím baby, ako neuveriteľnou rýchlosťou siahajú po stehnách (kuracích) z hákov a vkladajú ich do škatúľ. Pás nezastavuje... Pás je pán. Na chvíľu sa zastavím a pozorujem tú mašinériu, keď ku mne pristúpi Gabika. Je mi jasné, že je to ona. Vysoká štíhla čiernovláska so silne namaľovanými očami a ústami, veľkými prsiami, dlhými prstami a krkom a so sexi hlasom sa ma nevinne opýta: „Prsia alebo stehná?”

„He?” opýtam sa zdvorilo.

„Čo máš radšej? Prsia alebo stehná?”

Neviem, čo odpovedať, nie som si istý, či som jej kvôli hluku vôbec dobre rozumel.

„A ty?” vynájdem sa.

Zažmurká na mňa dlhými mihalnicami a nakloní sa ku mne „Mám to rada na divoko.”

Začnem sa hrať na kokotka, lebo takéto ženské výpady nemám rád a bojím sa pomsty Boha kureniec: „Ako kuracie na divoko? Dáš mi recept?”

„Ty si milý, nie ako ostatní chalani.” Usmejem sa a uvedomím si, že Gabika je ľahká korisť. Strácam záujem. Aby som nebol nemilý, opýtam sa: „Prídeš zajtra na párty?”

„Pozývaš?”

„Jasné!”

„Tak to prídem,” zaklipká mihalnicami, zvrtne sa a odchádza. O sekundu sa ešte otočí a usmeje sa na mňa. Musím priznať, že tá baba má niečo do seba aj v tom absolútne antisexuálnom bielom overale a s jebnutou modrou čiapočkou na gumičku.

Nájdem Lennona, ako niečo ťuká jedným prstom do klávesnice a vysvetlím mu svoj problém. On mi zasa vysvetlí, že život je boj a na ďalší overal mám nárok za pol roka. Ešte mi povie, že v pondelok sa musím ísť prihlásiť do holandského systému a vybaviť si bankový účet. „Príde po teba Miro, predák, ktorý má na starosti vás, Slovákov,” povie a ďalej ťuká nejaký status na Facebooku.

Nasraný idem do šatne, kde si nohy zabalím do igelitových sáčkov, zoberiem fľašu vodky, napijem sa z nej, aby som ukázal, že sa nebojím a vraciam viac ako som vypil a zanesiem ju do skrýše. Keď sa o 15 minút rozhodnem, že som jej tam stále nechal ešte veľa a idem z nej ešte odpiť, fľaška tam už nie je. Dematerializovala sa.

Pokračujem v práci a zisťujem, že to bude ťažká robota. Podlaha mi pomáha minimálne, pretože išiel pomôcť Petrovi a Zigymu, ktorí očividne dnes nepodávajú svoj najlepší výkon v roku a ja ešte nemám dostatočnú prax. Všetko zbežne umyjem, nastriekam chémiu. Potom detailne umyjem plynovú komoru, podrezávačku, jebem sa s vešačským kolesom, lebo je tam pokokot pierok a nemôžem ich dobre vystriekať pištoľou, jednoducho sa bavím. Našťastie neskôr príde Adrián a pomôže mi všetko dokončiť. Sám by som to za osem hodín určite nedal.

Pred koncom šichty mi povie, aby som išiel zastaviť vodu, ktorou sa napĺňala vaňa, nad ktorou čakajú kurence na svoju dávku plynu a veselo si serú. Prídem k vypínaču a vtedy ju zbadám. Kuru s očividne dolámanými nohami. Musela vypadnúť z klietky pri vysypávaní do plynovej komory a schovať sa. Chytím ju do rúk a napadne mi, že ju vypustím na pole za fabrikou. Je dezorientovaná, vôbec mi nekladie odpor. Vtedy sa za mnou objaví trojlístok spolubývajúcich a okamžite pochopia situáciu.

„Prvý raz?” uškrnie sa Peter, otvorí si pivo a oprie sa o stenu. Ako na baletnom predstavení.

„Normálne ju chyť jednou rukou za telíčko, druhou za krk pod hlavou, prudko potiahni hore a zlomíš jej väz. Davaj, som hladný,” poradí Podlaha.

„Alebo ju chyť za nohy a drbni jej hlavou o nejakú ostrú hranu,” prezradí svoje know how Zigy.

Pozerám zmätene na nich a viem, že toto nedám. Nie tu a teraz. Jediné, čo dokážem povedať, je: „Nemôžem.”

„Ty jebe? Prečo? A salámy žrať môžeš?”

„Nemôžem. Som budhista,” vyletí zo mňa prvá výhovorka, čo mi napadne.

Peter vyprskne pivo a Zigy odo mňa o krok ustúpi, akoby som mal lepru.

„A to je čo? Je to vážne?” znepokojene sa opýta Podlaha.

„Nič vážne, len nemôžem zabíjať živé tvory.”

„A žrať ich môžeš?” opýta sa logicky Zigy.

Zachráni ma Peter, ktorý mi zoberie kuru z rúk a drbne jej hlavu o roh steny.

„Vyhoď ju do kontajnera, budhista.”

Keď to urobím a idem k autu, kde ma čakajú, všimnem si, že ma zvedavo pozorujú. Očividne mali rýchlu bojovú poradu. Zhrnie to Peter: „Ok budhista, to bolo prvý a posledný raz. Umývač, ktorý nezabíja, je ako tehotná panna. Taký neexistuje. Budhovi to vysvetli ako chceš, ale nie, že na nás ako spolubývajúcich pošle rakovinu alebo čo!”

„Zariadim to,” poviem pokorne a kurva neviem prečo, ale cítim sa ako slaboch.

Trojlístok o chvíľu na incident zabudne, Podlaha mi ponúkne vysmážané krídelko a Peter mi dá pivo.

„Ideme oslavovať. Dnes my v štvorke. Na zajtra pozval Podlaha pol fabriky. Musíme urobiť výzdobu, naštartovať gril. Ozaj, povedz Budhovi, aby nepršalo,” zavelí Peter a otvorí si pivo.

Podlaha si prdne, grgne a pohodlne sa rozvalí. Zigy na mňa sem-tam pozrie v spätnom zrkadle, či nelevitujem alebo niečo také. Upokojím sa a psychicky sa pripravím na víkend, ktorý práve začal.