V tom lete Briti odovzdali Hongkong Číne, na Marse pristála sonda Pathfinder, na Kubu sa vrátili telesné pozostatky Che Guevaru.
Index Dow Jones prvýkrát prekročil hranicu osemtisíc bodov, na Comedy Central sa objavil seriál South Park. Vo veku stodvadsaťdva rokov zomrela v Arles najstaršia žena planéty Jeanne Calment.
V tom lete si najtragickejšie záplavy v dvadsiatom storočí vyžiadali Čechách a na Morave päťdesiat obetí, deväťdesiat ľudí zas uhorelo v thajskom letovisku Pattaya.
Zomrel Bill Burroughs, zastrelili Gianniho Versaceho, zabila sa princezná Diana.
Do pražských kín dorazil Trainspotting a my s Kubkom sme sa túlali mestom, kým z nás Kántrytáta neurobil pinglov.

 

Sedeli ste niekedy v záhrade Slovanského domu? Ak ste to nestihli v deväťdesiatych, dnes tam už pôjdete zbytočne. Po tom lete 1997 prešiel celý komplex rekonštrukciou a zostalo z nej torzo obkľúčené obchodmi, kanceláriami a multikinom. Záhradu založil v sedemnástom storočí barón Vernier de Rougemont. Dnes sú stáročné platany uväznené v dlažbe. Genius loci padol za obeť kapitalizmu.


Do Slováča sa z ulice Na Příkopě vchádzalo pasážou, v ktorej predávali hotdogy. Raz sme tam s Kubkom zablúdili a všimli si nápis kriedou na pútači, že prijímajú čašníkov. Tak sme spoznali Kántrytátu.
Kántrytáta sa v skutočnosti volal Karel, mohol mať okolo päťdesiatky a hlas mal zachrípnutý ako futbalový tréner. Prezývku mu personál vymyslel, pretože do podniku každú sobotu ťahal somrákov v klobúkoch, čižmách a flanelových košeliach, ktorí osadenstvu vyspevovali o kovbojoch, koňoch, lúkach, riekach, perejách, skalách a odsúdencoch na smrť. Väčšina štamgastov sa na tie dve tri hodiny radšej zdekovala do Uhuru baru, polovica stolov zívala prázdnotou, len Kántrytáta žiaril a pozýval do tanca Alenku s Medunkou, ktoré roznášali jedlo.


Keď sme s Kubkom na Kántrytátu vybalili, že to chceme uňho skúsiť, sedel akurát pri svojom šéfovskom stole a obedoval rump steak s pivom.


„Odkud jste, hoši?“ spýtal sa, zrejme mu na našej češtine niečo nesedelo.
„Z Gelnice,“ priznali sme sa.
„To neznám. To je někde na Moravě?“
„Na východe Slovenska.“
„Jó takhle,“ Kántrytáta si vložil do úst poriadny flák a začal intenzívne prežúvať.
„Vy tam teď máte toho boxera, že jo. Toho Mečjára, že jo. A ten vás chce jako prodat Rusákům, se tady říká, že jo,“ pokračoval keď dožul.
A Kubko prihrávku hneď využil a povedal, že je to presne tak a že preto sme my dvaja zo Slovenska radšej utiekli, lebo keď nás Rusáci od Mečiara odkúpia, pošlú nás rovno na Sibír.
A Kántrytáta povedal, že to je veľmi rozumné a že sme všetci aj tak Čechoslováci. A že Čechoslováci musia držať spolu, aj keď je republika rozdelená, a že nás teda berie.

 

A potom nám Kántrytáta povedal, že pingl v tomto podniku nesmie nič vidieť a ani nič počuť, ale že samozrejme musíme všetko vidieť a všetko počuť. A ja som povedal, že Hrabala som čítal tiež. A Kántrytáta sa usmial a povedal, že tu síce anglického krále ani habešského císaře obsluhovať nebudeme, ale že to nevadí, lebo na svoje si prídeme tak či tak.


„Pivo stojí patnáct. Když příjde cizinec stojí dvacet pět. Ta pětka navíc je vaše. Víš jak se řekne dvacet pět anglicky?“ obrátil sa Kántrytáta na mňa.
„Tventyfájv.“
„Tak nějak. A teď si běžte do boudy pro triko a honem na plac. Domino vám řekne co a jak. “

 

Dominik bol vrchný s výzorom Gejzu z Miazgovcov na cestách. Čoskoro sme zistili, že je priveľký dobrák na to, aby mal u podriadených aspoň akú takú autoritu. Neskôr sa nám bežne stávalo, že sme ho na place riadili my a posielali ho k najhorším stolom.


Základ klientely tvorili černošskí a arabskí díleri a ich kunčafti. Arabáši kšeftovali hlavne s hašišom, negri so všetkým, čo si človek dokáže predstaviť. Obe skupiny sedeli oddelene, panovala medzi nimi nevraživosť a párkrát tam kvôli malicherným konfliktom lietali stoličky. S Arabmi som si nikdy nerozumel, dokázali človeka buzerovať len preto, že im do koly zabudol vhodiť slamku. „S brčkem, žíkal jsem, že to chci s brčkem,“ počúvali sme neraz. Okrem toho žgrlošili, viac ako pár korún na tringeltoch nenechali nikdy.


Naopak s černochmi sme sa rýchlo zblížili a už po pár dňoch sme získali pozvanie do ich diery. Spomínam si najmä na Marlona, ktorý nosil silné dioptrie v kostenom ráme a pripomínal Boba Marleyho. Jamajského hudobníka nenormálne uznával, párkrát do Slováča privliekol gitaru a hral dookola No woman no cry. Občas ho na saxofóne sprevádzala jeho francúzska priateľka Maud, extrémne bledá a ťažko závislá. S Marlonom väčšinou chodieval aj Eugene, dvojmetrová dredatá buznička. Predstavoval sa ako Júdžíná, tancovací mašíná, vedel trošku po česky, pretože v Prahe pôsobil už päť sezón. Stále rozprával o tom, že tu prišiel naštudovať muzikál, po celý ten čas však akurát vysedával po baroch a predával drogy.


Černosi táborili v jednom činžiaku neďaleko zastávky metra Pražského povstání, boli sme takmer susedia, pretože my s Kubkom sme obývali izbu na internátoch Českého vysokého učení technického v Podolí. Väčšina z nich pochádzala zo Surinamu, mali ale holandské pasy. V tom byte sa za večer premlelo viac ľudí ako na hlavnom nádraží. Prvýkrát som tam skúsil heroín.


Keď človek absolvuje opiátovú premiéru, väčšinou jeho organizmus zareaguje prudkým dávením. Mňa to nejakým zázrakom obišlo a vyslúžil som si uznanie prítomných feťáčikov. Jeden z nich – mal dlhé mastné vlasy a predklatia poznačené nekrózou – nám blahoželal, že sme ako zelenáči získali hneď prístup ku kvalitnému materiálu. „Když si ejč koupíš někde venku, uděláš si z něj leda tak knedlík,“ vysvetľoval pomery, ktoré vládli na ulici.


Opiát nám s Kubkom zachutil a tak sme si vždy po šichte od našich nových kámošov kúpili kámen za štyri stovky. Celú noc sme sa potom škrabali pri toniku, jedným z vedľajších účinkov užívania je totiž extrémny pocit svrbenia. Zaspávali sme nadránom, o tretej poobede sme už obsluhovali prvých hostí.

Pivo v podniku točil istý Márty, asi stodvadsať kilový hromotĺk s vyholenou lebkou. Pod pultom mal schované vedro, do ktorého sme mu vylievali nedopité pivá pozbierané zo stolov. Čapovanie v jeho prevedení vyzeralo takto: do krígľa nabral zlievku, dolial vodu a produkt ozdobil penou. Ak sa k nám náhodou zatúlali hostia, ktorí neprišli kupovať drogy, výsledok jeho úsilia zvyčajne komentovali slovami: „tohle je nejhnusnější pivo v Praze.“ A aj bolo.
Inak bol Márty celkom srandovný chlap, vedel hodiny rozprávať vtipy o ženách, pamätám si, že ich nijak nešetril. Podozrieval som ho, že je panic. Okrem žien nemal rád ani psov, vždy keď nejakého na záhradke uvidel, prehodil „ten je žebravej, ten je ze Žižkova.“ Najprv som si myslel, že má niečo aj proti Žižkovu, neskôr ale vysvitlo, že fandí Viktorke.


Na hajzloch trhalo toaleťák indivíduum, ktoré počúvalo na meno Liborek. Nemohol mať viac ako meter a pol a trpel vodnatieľkou mozgu, čo pre akúkoľvek bytosť nepredstavuje príliš výhernú kombináciu. Na neprirodzene veľkej hlave mu navyše vyrastal porast pripomínajúci prasacie štetiny. Neustále šmejdil medzi kabínkami a vykrikoval „serte honem podle norem“.
Polícia k nám chodila ako na klavír. Raz nechala v pasáži nastúpiť všetkých Arabov, inokedy čiernych, sem-tam ich policajti aj zmixovali. Našich štamgastov odvážali v antonoch, pri nakladaní to bol vždy veľký cirkus. Neviem ako to tí chlapci robili, ale väčšinou boli ešte v ten večer späť. Počas našej éry skončil na Pankráci iba jeden z nich, aj ten tam pobudol iba pár dní.


A zvyšná klientela? Turisti, študenti, pár penzistov z okolia. Džobík to bol celkom slušný. K trom stovkám od Kántrytátu sme si denne privyrobili niekoľko ďalších. Pre cudzincov bola aj tventifajv smiešna suma a často nám nechávali celkom slušné dýška. Raz sme s Kubkom dokonca dostali ponuku od dvoch asi tridsaťročných moletných Talianiek, aby sme šli s nimi na hotel, chceli nám dokonca zaplatiť. Ale človek na heroíne sex nepotrebuje. Ak sa nemýlim, príčinu redukovanej apetencie vedci zatiaľ neodhalili.


Po niekoľkých týždňoch sme sa s Kubkom dopracovali k celkom slušnému návyku. Heroín sme začali užívať už viac menej len intravenózne, žiadne plytvanie látkou, ako sa to deje pri fajčení a sčasti aj pri šnupaní, sme si už nemohli dovoliť. Po denný prídel sme nechodili po záverečnej, ale hneď ako sme otvorili. Z hajzlov sme si spravili strelnicu. Na Liborka sme vrieskali, keď nás šmíroval. Žily na rukách nám pomaly začali ustupovať. To už sme dávali zhruba géčko denne, celkom slušné prachy, ktoré sme si zarobili, nám už na bežnú prevádzku prestávali stačiť.


Po pľaci sme sa väčšinou motali ako mátohy. Našťastie sa leto chýlilo ku koncu a zákazníci pomaly ubúdali. Domino zastal väčšinu práce za nás. Potom sme začali opilcov v podniku zbavovať peňaženiek. V obchodoch sme kradli drahý chlast a Kántrytátovi ho nosili za polovičú cenu. Okrádali sme aj podnik, markovanie objednávok malo od poctivosti na míle ďaleko. Nemohlo to trvať dlho a ani netrvalo. Myslím, že Kántrytáta nás už začal podozrievať, od blamáže nás však zachránil jeden mladý advokát, ktorý sa raz z ničoho nič zjavil ako zástupca nového majiteľa objektu. Kántrytáta dostal týždeň na vypratanie priestorov. Naša kariéra pikolíkov sa predčasne skončila.