Budúcnosť patrí psychopatom. Budúcnosť patrí surovým bezohľadným tvorom. Obraz takej budúcnosti máme pred sebou akonáhle sa bežci vyrútia na trať.


Prvý ide k zemi hneď v úvodných metroch ten v drevákoch: zrejme prepálil odraz, noha mu podkĺzla, rukami už rovnováhu nevybalansoval a skončil ciferníkom v mravenisku. Kým sa mu podarí vstať, vypracuje si zvyšok štartového poľa celkom slušný náskok. Športovec to chce vzdať, povzbudím ho nech beží ďalej, že určite už počul ako raz poslední budú prvými. Iba mávne rukou: báchorky pre sprostých.


Ľahne si späť do mokrej trávy a šúcha si nos.


Medzitým dochádza v pelotóne k strkanici, ozývajú sa výkriky tých, ktorí to schytali lakťami a päsťami do brucha či do ksichtu. Bežci si navzájom šliapu po nohách, lapajú tých pred sebou za ruky, za dresy, za vlasy. Jednej dievčine sa podarilo stiahnuť istému borcovi trenírky a odhaliť pred obecenstvom jeho chlpatú riť. Naháč sa otočí a vylepí facku pretekárovi, ktorý v tom bol nevinne. Napadnutý kľakne, všimnem si, že ide o chalana, ktorý dopingom rozhodne nešetril. Pomaly sa zdvíha zo zeme, z nosa mu tečie krv. Počuť nadávky, dychčanie, zvuk trhajúceho sa šatstva.
Publikum roztrúsené pozdĺž trate pokrikuje ideš, zaber a hop, hop, hop.


Ani nie v tretine kopca dochádza k hromadnému pádu. Telá bežcov splynú v amorfnú masu, vidíme tváre skrivené a znetvorené hrôzou a bolesťou. Bosch či Brueghel by ten výjav vedeli dozaista zachytiť veľmi pôsobivo. Pankáči, ktorí za hlavným poľom už značne zaostali, sa teraz pokúšajú predrať dopredu, preskakujú účastníkov, ktorí sa kotúľajú smerom dole, ich ťažké navlhnuté kanady dopadajú na lebky tých nešťastných ľudí.
„Nešľapte po hlavách svojich úbohých bratov,“ kričím na pretekárov, zdá sa však, že bezvýsledne. Šéf vraví, že teraz je škoda plakať nad rozliatym mliekom, že som to pobabral na začiatku, keď som príliš zdôrazňoval absenciu akýchkoľvek pravidiel.


Hoci nerád, musím priznať, že má pravdu. Zostáva dúfať, že k vážnejším zraneniam, prípadne obetiam na životoch nedôjde. Nemám najmenší záujem skrývať sa pred dotieravým televíznym reportérom, ktorý by sem zaiste dorazil ešte pred záchranármi či funebrákom. Teda pred funebrákom možno nie, z náprotivnej strany totiž začujem vrieskať Pepu Hrobníka.
„Konečně pořádnej závod,“ vetrí vo vzduchu kšeft.


Oblieva ma studený pot, keď si to predstavím. Miesto v hedlajnoch isté. Jeden mŕtvy, minútová reportáž, dvaja mŕtvi, minúta a pol atakďalej. Keď sa nám tu znivočia všetci, polhodinový blok, možno dokonca mimoriadne správy. Zmienky o Gelnici na všetkých významných svetových serveroch. Tie americké prinesú podrobné mapy, moje rodné mesto presunú niekam k Jadranu. Alebo do Fínska: závisí od rozhľadenosti editora.


Mediálny lynč bude dozaista krutý. Medzi prítomnými sa určite nájdu hajzlíci, ktorí by novinárom za smiešny judášsky groš poskytli exkluzívne zábery masakru zhotovené akciovými mobilmi. Televízie ich budú hrať niekoľkokrát denne, moderátori upozornia, že vysielaný materiál nie je vhodný pre deti a citlivé povahy, budú tiež ospravedlňovať zníženú kvalitu amatérskeho videa. Komentátori by v mene pobúrenej verejnosti žiadali pre nezodpovedných organizátorov prísne postihy. Ultrakonzervatívci budú volať po obnovení trestu smrti. Analytici z rôznych spoločenskovedných disciplín rozoberú ako je možné, že sa v civilizovanej krajine ľudia pozabíjali pre fľašu pálenky. Iní im budú oponovať, že od civilizovanej krajiny je Slovensko, predovšetkým to východné, na hony vzdialené. Investigatívci z bulváru sa poryjú v našej minulosti. Možno prídu na to, že šéfovu prababičku súdili za bosoráctvo a mňa v detstve znásilňoval nevlastný strýc, ktovie? Vo vybičovanej atmosfére niektorým pozostalým rupnú nervy a vypália nám vigvamy. Rada obrany štátu vyhlási na území mesta výnimočný stav.


Našťastie sa zlý sen čoskoro rozplynie. Až na dva výrony členkov, zopár šrámov a jeden vybitý zub sa v tej trme vrme nič významné nestane, na špicu pretekov sa dostáva Abebe Bikila. Viacero súťažiacich sa po strmom brehu zviezlo až takmer späť na štart, celí zelení a vyváľaní bohujú a pľujú, niektorí sa sťažujú na prudkú bolesť v boku, iní zvracajú. Vidina trofeje sa im už rozplynula pred očami.


Existujú fotografie, ktoré dokumentujú, že na kopci nad Kelagrundom sa kedysi pestovali rôzne plodiny. Videl som ich v múzeu, choďte sa tam presvedčiť, že neklamem. Naši predkovia sa poľnohospodárstvu dokázali venovať aj v extrémnych podmienkach, to treba uznať. Dnes sa tu už iba občas pasú zvyšky ovčích stád. Toňal mi nedávno vykladal, že lúka, na ktorej sa preriedené štartové pole pechorí k cieľu, kedysi patrila starému Gregovi. Sadil tu vraj zemiaky, ktoré mu ako chlapci chodili kradnúť. Toňal si starého Gregu pamätá veľmi dobre. Bol to významný muž, mal iba jedno ucho. To druhé mu obhrýzla sviňa, keď raz opitý vliezol do chlieva a omylom si ustlal vo válove.


Bosonohý bežec sa medzičasom odpútal od súperov, teraz je pred ním záverečná, najťažšia fáza.
„Skvelý náskok má, zaberá, zaberá,“ hodnotí šéf hlasom športového komentátora.
„Hotový génius rýchlosti,“ pridávam sa.
„Aj tak mi nie je jasné, ako to zvláda. Logicky by v tomto teréne mali byť vpredu pretekári s protišmykovou obuvou a nie tí, ktorí nemajú žiadnu,“ zamyslí sa šéf.
„Jediní dobre vystrojení to očividne vzdali,“ ukazujem na pankáčov, tri kôpky nešťastia ležiace približne v polovici svahu. „Okrem toho, zdá sa, že zabúdaš, že sme v Gelnici.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Logické myslenie je tu hovno platné.“
Šéf uznáva, že ide o pozoruhodne múdre slová.
„A možno má ten chalan kopytá ako čert,“ hľadá ešte vysvetlenie.
Prikývnem, že ani to sa nedá vylúčiť.
Z pôvodného počtu športovcov už zostala na trati sotva tretina.


V cieľovom stúpaní sa na Abebeho prekvapujúco rýchlo začína doťahovať mládenec, ktorého z hľadiska – možno podľa kučeravej hrivy, možno podľa tupého pohľadu - častujú menom Bizón. Obecenstvo sa dostáva do varu. Bikila sa obzrie a znervóznie, prenasledovateľ mu už dýcha na chrbát. Pár metrov pred finišom sa Bizón odrazí a stiahne pretekára pred sebou za nohu, obaja padajú na zem a skotúľajú sa o niekoľko metrov nižšie. To vyprovokuje k zvýšenej aktivite zopár vytrvalcov, ktorí ešte súťaž nevzdali. Z posledných síl sa škriabu hore brehom, zachytávajú sa kríkov, dlane majú dopichané od tŕňov, kašlú, stonajú, pred očami sa im zahmlieva. Pripomínajú karavánu, ktorá zablúdila v púšti. Niekoľkí volajú zoslabnutým hlasom: „Pivo! Pivo!!“


Vedúca dvojica sa pozviecha a opäť vyráža k cieľu. Bizón už nenechá nič na náhodu, bosonohý evidentne trpí ako maratónec po tridsiatom piatom kilometri a ťažkým krokom sa už len vlečie za ním. Bizón dorazí k stromu a spustí víťazoslávny pokrik. Všimnem si, že medzi divákmi má početnú fanúšikovskú základňu: oslavujú ho akokeby vybojoval olympijské zlato.
Priložím si ruky k ústam a zrevem: „Na strom. Musíš po to vyliezť na strom.“ Kučeravý ma ignoruje, dvíha ruky akoby už stál na pódiu a od nejakého skorumpovaného funkcionára preberal zlatú medailu.


Medzitým do cieľa dorazil aj Abebe, ktorý na rozdiel od Bizóna nezabudol pravidlá a už sa štverá na konár. Najrýchlejší bežec pochopí, že zrejme spravil osudovú chybu, zbledne a zneistie. Chvíľu sa obávam, či sa nerozplače. Keď však jeho súper zmizne v korune, rozhodne sa vyliezť za ním. To už sa do cieľa blížia aj zvyšní traja atléti. Prešľapujú z kroka na krok, vedomí si zbytočnosti ďalšej námahy. Sadajú si pod strom, snažia sa nabrať dych.


Šéfovi vravím, že máme najvyšší čas pobrať sa na kopec, korunovať víťaza, poďakovať zúčastneným, urobiť spoločné foto do firemného archívu. Cestou podávame ruky odpadlíkom, utešujeme ich, že nabudúce to bude isto lepšie, radíme tvrdo trénovať.
Sme už v polovici brehu a začína mi byť podozrivé, prečo ešte nik nezoskočil zo stromu a nezdvihol nad hlavu víťaznú trofej. A to už sa naň medzitým vyštverali aj ďalší dvaja súťažiaci.
Šéf tú fľašu pravdepodobne zamaskoval dokonale, pomyslím si. Napokon, v tejto činnosti má celkom solídnu prax, viem, že si doma takto ukrýva prvú pomoc, aby ju nevypátrala pani šéfová. Viem aj to, že neraz ani sám nevie, kde si chlast zašil a potom trpí smädom.


Dorazíme práve vo chvíli, keď pretekári po jednom zliezajú zo stromu. Tváre majú brunátne od zlosti, z očí im šľahajú plamene.
„Žiadny chlast tu nie je. Oklamali nás, podvodníci.“
„To je hanba!“
„Nehoráznosť!“
„Škandál!“ prekrikujú sa navzájom.
Cítim ako sa okolo nás sťahuje slučka, napätie sa dá krájať. Zrazu sme so šéfom uprostred rozzúreného davu, čelíme presile. Obávam sa, že výprask nás dnes neminie.
„Možno tú fľašu zničila búrka,“ pokúsim sa hľadať vysvetlenie, pretože nemám rád fyzické násilie a vyslovene neznášam, ak je páchané na mne.
„Vraj búrka. Počujete toho vola, vážení?“ ozve sa Bizón.
„Ak by bolo ako vravíš,“ obráti sa ku mne. „Ak by tú vodku zničila Matka Príroda, zaiste by tu niekde ležali črepy, nemyslíš?“
Teraz som naozaj v koncoch.
„Ľudia boží, nebláznite. Snáď si nemyslíte, žeby sme vám vyviedli taký ukrutný žart,“ zakročí šéf. „Možno ste len zle hľadali.“
„Štyria sme prečesávali každý jeden konárik a nič sme nenašli.“
„Veru tak je.“
„Ak dovolíte, pozriem sa teraz na strom ja, pretože viem najlepšie, kde treba pátrať,“ šéf si obdivuhodne zachová chladnú hlavu a skôr než získa súhlas prítomných vyšvihne sa hore.
Chvíľu šuští medzi lístím, potom stíchne.
Zhromaždenie zmĺkne tiež. Dám si hlavu do dlaní, na útek ťažko pomyslieť. Títo by to brali ako priznanie a navyše moja kondícia nie je vôbec oslňujúca. Pokorne sa vkladám do rúk osudu.
O necelú minútu šéf skáče zo stromu.
„Tu je dôkaz,“ máva pred nami odrezaným špagátom. „Niekto tú fľašku ukradol.“