Buďme k sebe úprimní, nič nevystihuje slovenskú mentalitu tak dokonale, ako slogan Mor ho! V týchto dvoch kratučkých plnovýznamových slovách sú zhmotnené takmer všetky sny, túžby a krivdy holubičieho národa spod Tatier. Teda, spod južných svahov Tatier. Rozbiť hlavu, obesiť na kandeláber tie svine židovské kapitalistické, majetok znárodniť, rozdať ľudu. Mor ho! Všetci nám chcú zle, ale my máme svoju hrdosť a všeslovanskú vzájomnosť a my si po hlavách skákať nedáme. Len ešte neprišiel ten čas. Ale on príde a potom skoncujeme s otrokármi zo západu.
Čo však viedlo veľkého majstra Sama Chalupku k napísaniu tohto dnes už kultového diela a v neposlednom rade povinného čítania slovenských (zá)školákov? Motivácia Apollinaira k napísaniu zbierky Alkoholy je jasná už z názvu, Októbrová revolúcia od Miloša Krna zas vyjadruje autorov pozitívny vzťah k pivu a pečeným kolenám, ale Mor ho!? Básne nevznikajú len tak zo vzduchu a častokrát sa v nich odrážajú všetky psychické poruchy a životné traumy autorov a inak to nie je ani v prípade Samuela Ch. Samko sa narodil evanjelickému farárovi a nakoniec sa aj sám vyučil za farára na Farárskom učilišti v Prešporku. Ako teda vyzeralo jeho detstvo? Odpoviem protiotázkou. Kto by sa už len chcel hrať s farárčaťom? A tak mladý Samko odmalička sníval o vlastnej bande, kde by bol vodcom a s ktorou by mohol tyranizovať všetkých, čo mu ubližovali alebo nedopriali. Čiže všetkých. S touto pomaly až obsedantnou potrebou byť súčasťou nejakého militantného spolku vstúpil do vtedy najznámejšej crew na undergroundovej scéne menšinových aktivistov, známej svojimi ostrými textami a nekompromisnými postojmi. Boli tak undergroundoví, že v celom Uhorsku ich nik nebral vážne, ani najväčší hipsteri tej doby, Radlinský s Hattalom. Chalupka sa nechal zlákať heslom ich vodcu, nejakého Ľudevíta Š., ktorý tvrdil: „My stali sme si do služieb ducha a preto musíme prejsť cestu života tŕnistú.“ Samuel si pod tŕnistou cestou predstavoval každodenné plazenie v blate popod ostnaté drôty s nožom medzi zubami a nakoniec podrezanie Maďara priviazaného o strom. Jeho sklamanie z fyzickej pasivity neslávne známej družiny Štúrovcov bolo tak veľké, že svoje predstavy o tom, ako by separatistická skupina mala vyzerať, napísal do historickej veršovačky Mor ho!
Na prvý pohľad je báseň strašne priamočiara, ľahko pochopiteľná aj pre škôlkára. Dobrí Slovania idú privítať návštevu z ďalekého Ríma, zistia, že je to zlá návšteva, tak sa s úsmevom na perách a výkrikom Mor ho! nechajú zmasakrovať. Dojem priamočiarosti umocňuje jednoduchá stavba básne a primitívne rýmy, pri čítaní ktorých si neskôr vybudoval svoj neopakovateľný štýl Igor T.
Posúďte sami (zoradené zostupne od takmer absolútneho rýmu až po rýmové kotrmelce):
valí - bralí
nebesá - stane sa
pripojím - pristrojím
väže - čierťaže
V skutočnosti je báseň plná obrazov, inotajov a tajných odkazov. Je to vlastne taký slovenský Da Vinciho kód, avšak témou je úplne nepodstatná udalosť zo života Starých Slovákov. Áno, Starí Slováci naozaj existovali, dokonca sa dnešných dní dožili aj ich priami potomokovia, najstarší žijúci je nejaký Augustín Marián Húska. V čase ich najväčšej slávy to bola skupina niekoľkých desiatok Slovanov, živiaca sa organizovaným zločinom, výpalníctvom, pašovaním zvierat a obchodom s bielym mäsom. Pre pochopenie Mor ho! sú úplne kľúčové prvé štyri verše, o tých orloch, ako zleteli z Tatier až za Dunaj, za hranice Slovanska. Nezleteli. Starí Slováci ich povyberali z hniezd a v klietkach ich prepašovali za Dunaj, kde ich predali malým krivonohým jazdcom na škaredých poníkoch za skvasené kobylie mlieko s vysokým obsahom alkoholu. Krivonohí jazdci sa totiž v poslednom čase za Dunajom začali objavovať čoraz častejšie a keďže sa im zo škaredých poníkov vôbec nechcelo schádzať, kupovali od Starých Slovákov dravé vtáky (a občas samozrejme aj nejakú tú švárnu devu, alebo nezrelé makovice) a živili sa sokoliarstvom.
Starí Slováci boli nesmierne skromní. K životu im stačili tekutiny s akýmkoľvek obsahom alkoholu, prípadne len kvasiace ovocie popadané pod stromami. Najradšej mali letné večery pri ohni a nápoj z kvaseného prosa, ktorý volali pivo. Starí Slováci boli veľmi duchovne založení, po niekoľkých prosákoch začali takmer vždy rozoberať staré veštby, podľa ktorých na východe z národa, ktorý si nestrihá brady, ale predkožky, povstanú rodiny, nejakí Rothschildovci a Rockefellerovci, ktoré sa presťahujú do krajiny, ktorá ešte nebola objavená a odtiaľ budú riadiť svet. Pridá sa k nim aj rodina, ktorá vznikne krížením dcéry obrezanca s krivonohým jazdcom a Šorošovská poroba naplno zasiahne žírne luhy srdca Európy. Bola to veľmi znepokojivá predstava, ale ešte horšie bolo, že Starí Slováci cítili, že obrezanci im škodia už dnes, ešte nenarodení! Čo ten daždivý minulý rok, všetko proso pohnilo, nebolo čo piť, náhoda, čo? Určite, verte si tomu ďalej, ovce. „Uvidíte, raz prídu a budú do našich detí pichať všelijaké svinstvá, aby osprosteli,“ povedal Drahoslav, najmúdrejší Starý Slovák, a ostatní prikyvovali. Z úvah ich nadránom vytrhla hliadka, ktorá oznámila, že na pravom brehu sa niečo deje. Krivonohí, s ktorými mali na ráno dohodnutý kšeft, sa rozpŕchli a na obzore sa začali objavovať solídne oblečení ľudia na najnovších modeloch koní, vyšportované postavy, hrubé krky. „Sme v piči,“ prvýkrát v histórii použil tento slovný zvrat Drahoslav a v momente vytriezvel. „Dobre, chlapci. Žiadnu paniku, budeme slušní, dáme im všetko, čo budú chcieť, spravíme všetko preto, aby sme odtiaľto dostali naše smradľavé rite nepoškodené."
Chalupka dosť nesprávne uvádza, že išlo o rímskeho cára a jeho družinu. Čo by preboha v tých močiaroch plných komárov robil panovník hociakej civilizovanej krajiny? A navyše rímsky cár? To je čo, kríženec Cézara a Mikuláša II? Nič také. V skutočnosti sa o kšeftoch Starých Slovákov dozvedela mafia pozostávajúca zo zbehnutých rímskych vojakov. Ich vodcu prezývali Cár, podľa nejakého Bulhara, ktorý sedel na drevenom pni, poddaní sa okolo neho plazili a plnili mu všetky priania. No, a mafia sa dozvedela, že na severe je potenciálny zdroj výpalného. Plánovali sa so Starými Slovákmi stretnúť prvý a posledný raz, dohodnúť dane a už sa v tejto strašnej diere plnej ufúľaných, večne opitých ľudí nikdy neukázať.
Drahoslav rýchlo rozmýšľal, ako sa k celej situácii postaviť, aby si zachránil aspoň svoju prdel. Utekať nemalo zmysel, kone hrubokrkých mali zrýchlenie z nuly na päťdesiat za necelej pol minúty. Rozhodol sa teda vyjednávať. Bolo mu jasné, že títo ľudia si potrpia na spôsoby, nemohol ísť sám, potreboval komplet delegáciu. Lenže koho vybrať? Všetci boli ešte nadrbaní z práve skončenej noci. Vybral asi desať najmenej poškodených junákov a vykročili naproti mafiánom. Najprv ich chceli pohostiť pivom, ale keďže im žiadne nezostalo, zobrali len oschnutý chlieb a soľ. A tak prišli za Cárom a jeho ochrankou, ale neklaňali sa, veď to boli hrdí Starí Slováci, teda aspoň podľa Sama Chalupku. Pravda je taká, že ich stav im nedovoľoval žiadny predklon, lebo by mohli spadnúť alebo sa povracať. To pred Cárom samozrejme nepripadalo do úvahy. To bola ich prvá chyba. Ďalšou chybou bolo ponúknuť Cárovi plesnivý chlieb so soľou získanou odparením potu Starých Slovákov. Cár na takéto primitívne žarty nemal náladu a pokojne si odkrajoval z údeného jelenieho stehna, kúsky mäsa si namáčal do brusnicovej omáčky a zapíjal to vínom ulúpeným niekde na Istrii. Keď videl tých úbohých opilcov odených v kožkách z veveríc, ježkov a pstruhov, pomaly mu dochádzalo, že sa tu trepal nadarmo. Ešte pred pár hodinami si myslel, že väčšie kreatúry ako tých krivonohých jazdcov nikdy neuvidí, a pozri ho, aká je príroda mocná čarodejka. Chcel to rovno otočiť späť na Istriu, trošku si zašpásovať so ženami, ktoré sa umývajú viac, ako dvakrát do roka a poriadne sa rozbiť miestnym vínom. Drahoslav videl, že situácia je celkom dobrá, možno ich Cárova ochranka od zlosti zmláti do krvi, ale to prežijú. Už-už sa chcel usmievať, ale v tom momente začal jeden opilec z jeho družiny nadávať mafiánom, že ako si to predstavujú, len tak si prísť za nimi, hrdými Starými Slovákmi, a chcieť od nich podiel na ťažko ulúpenom zisku. Od slov nebolo ďaleko k strkanici, lenže Cár aj jeho ľudia boli príliš nasratí predchádzajúcimi udalosťami a rozsekali Starých Slovákov na soté. Chalupka tu uvádza, že Starí Slováci urputne bojovali, zabili strašne veľa Rimanov a Cár bol mimo z toho, akí boli hrdinskí. Nič z toho nie je pravda. Dvaja Rimania padli, keď si v zápale boja navzájom podrezali hrdlá, to boli všetky rímske obete. Cár bol po boji prekvapený akurát z toho, aké silné narkotiká museli tieto socky užívať, keď podali taký zúfalý a naivný výkon, že sa do nich pustili drevenými palicami a to bez toho, aby sa vôbec pokúsili porozprávať a dohodnúť, tak ako bol zvyknutý zo všetkých iných krajín, kde lúpili.
Zvyšok Starých Slovákov z ľavého brehu zutekal kade-ľahšie a celú udalosť zapísali obrázkovým písmom (bolo to ešte pred príchodom písmoznalcov Krištofa a Kolumba) na tabuľky upletené z vŕbového prútia. Starí Slováci sa z tohto úderu už nikdy nespamätali, ušli niekam na sever, na sútok Turca a Váhu, kde neskôr založili mesto Matica Staroslovenská, dnes premenované na Martin. K vŕbovým tabuľkám sa dostal Samo Chalupka, nesprávne interpretoval väčšinu obrázkov a ostatné obalil do inotajov. Tabuľky spálil a tak je národ slovenský už 150 rokov zavádzaný a klamaný o svojej histórii.
