Cha, všetci ste už iste v napätí, ako to s nami dopadlo. Here we go.

Našli sme byt. Po všetkých tých tortúrach s prehliadkami bytov, porovnávaním cien, plači do vankúša a tabletkách antidepresív, sa môj drahý zamiloval. Áno, tušíte správne, do bytu. On úplne nadšený, lebo to má parkovanie, minizáhradku, dobrú cenu a mal by to blízko do práce. Ja opatrná, lebo Rusovce som si ako lokalitu „niekde v meste“ nepredstavovala, autobusy mestskej hromadnej dobytkárne, ktoré tam jazdia, z duše neznášam (lebo električky - sú síce tiež plné ľudí, ale netrčia v zápche a chodia načas) a do práce by som to mala ešte ďalej, než teraz.

No ale poďme k detailnejšiemu opisu, aby si aj realiťáci prišli na svoje. Šlo o jeden z dvoch bytov v dvojdome. Byty mali samostatné vchody a boli riešené ako mezonety. Čiže vlastne dvojdom. Po realitných hrôzach, ktoré sme videli, bolo toto prekvapivo pekné. Okolo domu pozemok, na ktorý sa dá vyjsť nielen spredu, ale aj zozadu z malej terasy. Pred domom miesto na 3 široké alebo 4 úsporné parkovacie miesta. Mali by sme niečo ako vlastný maličký domček. Ňuňuňu. Dom bol postavený, skolaudovaný, tesne pred zápisom do katastra, ešte sa mal dokončiť taký ten štandard ako kuchyňa, podlahy, obložiť schodisko a pod. Konečne dobre odvedená práca, vizuálne príjemné a dokonca mal byt aj dva záchody. Dva záchody sú dôležité, verte mi.

No ale nebola by som správnou ženou, keby som na niečom peknom nenašla aj nedostatky. (Psychologický rozbor mojej osobnosti očakávam v diskusii.) Konkrétne tieto:

 - Byt na ulici priamo pred vlakovou stanicou. Áno, stanica je len nákladná a vôbec nie je hlučná, prejde tu jeden vlak za pár hodín a vôbec si ho ani nevšimneme. Jasnééé a ja som afgánska veverička.  

 - A znova okolie. Rusovce sú samy o sebe pekné, ale práve tuto, sotva dva domy ďalej, stojí  stará chajda, ktorá vyzerá, že sa o chvíľu rozsype ako Prochádzkove reči o dôveryhodnosti. A v nej mýtická ježibaba. Nikdy sme ju nevideli, ale všetci ju opisovali ako starú hašterivú bosorku, ktorá si tú svoju chajdu nechce ani prerobiť, ani okná vymeniť a tobôž nie predať. A za plechovým plotom pred chajdou neúnavne štekajúce psisko.

- Stromy v záhrade. Fuj, květena. Ok, záhradkár nie som, rozumieť sa tomu nerozumiem, vraj nejaké vŕby. Predstavte si to ako malé divné stromčeky, taký rastlinný Rafaj v uniforme Štefánika. No, nepáčili sa mi. Ja to strihať a ošetrovať neviem a ani nebudem. A ak by aj tak nejakým zázrakom nevykapali a narástli, tienili by nám priamo do okien. Majiteľ domu (volajme ho predávajúci) ma určite znenávidel v momente, keď som jemne naznačila, že toto by zrejme zo záhrady išlo preč. On tam tie stromy predsa sadil! Sám! Nakoniec prišiel s prevratnou myšlienkou, že ak si to teda nerozmyslíme a budeme ich chcieť dať preč, on si ich príde odniesť. Čo som chcela navrhnúť aj sama, keď som videla, aký k nim má citový vzťah, ale dobre, fajn, že ho to napadlo. Tu sa zdal problém vyriešený. Iba zdanlivo, keďže toto bol podľa mňa moment, v ktorom sa predávajúci zaprisahal, že takému záhradkárskemu neznabohovi, ako som ja, predsa svoju investíciu predať nemôže.

 - Zábradlie na schodisku. Taký neforemný kus železa, škaredý ako všetky moje pondelkové rána. Možno mal nejakú charizmu, mne sa nepáčil. Ako sa vyjadril jeden kamarát, taký by si nedal ani do záhradky, nieto ešte doma na schodisko. A podlaha v obývačke. Tam očividne stavbári pilne pracovali aj po tom, čo podlahu položili a síce sa tvárila ako špinavá, ale aj cez prach bolo tušiť isté ryhy, ktoré sa len vodou nezmyjú.

 - Žiaden balkón.

Áno, áno, zväčša blbosti, ale byt sa predsa nekupuje na jednu sezónu, treba si to premyslieť. I premyslela som si takto: No dobre, kašlať balkón, je tam terasa a záhradka, to bude super. Zábradlie a podlahu nie je problém vymeniť, květeny sa zbavíme. V rámci obhliadky sme sa prešli po okolí a pýtali sa niekoľkých novousadlíkov, ako sa im býva. Prekvapivo potvrdili, že vlaky ich nerušia a hluk zo stanice skoro nepočuť. (Volajte ma afgánska veverička.) Ježibabu nikto nikdy nevidel, ak žije, predsa len je až o dva domy ďalej a ja si v kabelke aj tak nosím slzák. Na zastávku MHD to nie je ďaleko, nejako tú cestu prežijem a v Petržalke môžem prestúpiť na električku. Plus to nie je žiadna megabytovka s kopou majiteľov, ale budeme mať vlastné súkromie. Hurá, bola som presvedčená, kupujeme! 

Problém č. 1 sa vyskytol už pri podpisovaní rezervačnej zmluvy (volajme ju rezervačka). „Právny servis“ si maklérka, cez ktorú predávajúci byt ponúkal, predstavovala tak, že nám mailom pošle ich „vzorovú“ rezervačnú zmluvu. Jej realitná kancelária má vraj celé právne oddelenie, chvíľu som si myslela, že jednu zmluvu snáď zvládnu prispôsobiť na konkrétnu nehnuteľnosť a dvoch kupujúcich. Cha. Také zvieratko google nepozná, preto sme dostali najjednoduchší vzor zmluvy na úplne inú osobu a úplne inú cenu. Do vzoru doplnili nehnuteľnosť, ani tam sa im nepodarilo opísať z geometrického plánu všetko správne. Chceli sme byť za slušných, preto sme sa ešte pri prvých rozhovoroch o kúpe bytu pýtali, či tie zmluvy majú jednotné a či si v nich môžeme aj sami navrhovať zmeny. Vtedy maklérka aj majiteľ vyzerali, že sú radi, že im niekto ušetrí čas a robotu a v prípade potreby zmluvu prerobí namiesto nich. Ešte raz som sa uistila, či jej zmluvu môžeme poslať pozmenenú a ona to odsúhlasila s tým, že pošle nami navrhované zmeny na ich právne oddelenie a oni to zapracujú. Nie je problém. 

Ako to teda vôbec problém nebol a čo všetko nám ešte vbehlo do realitného úsmevu, sa pre veľký úspech dozviete v tretej časti. Sľubujem, že poslednej.