Tento článok vzniká asi tak dva roky potom, čo sme si kúpili šteňa. Aby ste si to vedeli predstaviť, začiatkom veľká radosť, ktorú neskazil ani fakt, že počas prívozu domov sa mi šteňa dvakrát vygrcalo priamo do dlaní (lebo dlane umyjete jednoduchšie ako sedačky v aute, k čomu dospejete počas jednej milisekundy, kedy začne šteňa napínať, a tak urobíte bleskové, ale racionálne rozhodnutie). Ale aspoň bolo vidieť, čo malo šteňa na raňajky/obed, lebo každá granulka Rojál Kanínu bola krásne viditeľná i hmatateľná, i keď mierne natrávená a pokrytá žalúdočným slizom.

No ale teraz o inom. Šteňa rastie s typickými šteňacími problémami, a to nedostatkom topánok na kradnutie a žužľanie, ktoré kompenzuje obhryzením káblov (ideálne nástrojov ako karbobrúska a tak), pestuje si lásku k poštárovi, roznášačom letákov a iným ľuďom, ktorých sa dá ľahko odplašiť. Chápem, veď príde chlapík, dačo sa tam pri bráne ondí, ako správny strážny pes zaštekáte a on odíde. Byť psom, aj mne to buduje sebavedomie. Škoda, že to poštár tak nevidí, ale zatiaľ nosí listy ďalej. O poštároch a kuriéroch v spojitosti s naším psom v inom článku.

Minulý rok sme sa však stretli s novým problémom. Tým problémom bolo (stále je) aj zvieratko, ktoré vôbec človeku nepríde ako problematické. Podľa nadpisu viete, že to nie je (typicky) mačka alebo iné zatúlané psy, alebo čo. Je to ježko. Áno, ježko. A od minulého roka, 2016, slovom dvetisícšestnásť, ich bolo toľko, že sme sa v tomto roku (rozumej 2017) rozhodli robiť čiarky v kalendári (zatiaľ 26). Prešli sme niekoľkými fázami.

 

Fáza 1

Rok 2016. Leto. V noci otvorené okná. Zrazu strašný štekot (po ročnej analýze sme zistili, že pes šteká iným hlasom na ježkov, poštára, cudzích a podobne). Von vyjde hlava rodiny (rozumej otec, pretože ho pes vníma ako „vodcu svorky“). Jé, hurá, ráno máme vo vedre ježka, aký zlatý (dávame ich do vedier, pretože o 3.00 ráno je ťažké chodiť na lúku vypustiť ježka. Vypúšťanie realizujeme v skutočné ráno, t.j. po 7.00). Ježka si odfotíme, dáme mu vodu, veď sme humánni, aj dačo pod zub, a ježko ide na lúku ďalej od domu.

 

Fáza 2

Rok 2017. Predchádzajúce leto sa nazbieralo okolo 15 ježkov. Proces je rovnaký – vysoký štekot, otec ježka vyzdvihne, pes je ticho po zvyšok noci. Ráno ježka vypustíme. Už si ho nefotíme, nejak sme už zvyknutí na rôzne typy ježkov – veľkí, malí, čierni, svetlí a tak. Ježkov značíme na spodok kalendára – jedna čiarka, jeden jež. Ak sú dve čiarky pri sebe zakrúžkované, v noci boli dvaja. Ale nie naraz, to aby ste museli vyjsť von aj o polnoci, ale zato aj o tretej.

Sranda nastáva, keď nám s bratom zostáva na starosti dom z dovolenkových dôvodov ostatných členov rodiny. Večer psovi mierne dohovárame, veď spi a nelov ježkov, veď ti nič neurobili. Pes sa tvári blažene. Keď pozamykáme, pes po nás hodí očkom, zdvihne chlpaté obočie a pomyslí si „vidíme sa o tretej“, my dúfame, že k tomu nedôjde, ale dôjde.

 

Fáza 3

Hororový ježko týždeň. Môžete si na vlastnej koži vyskúšať odchyt ježkov. Začína to okolo polnoci. Postup je nasledovný. Pes sa hrá na „žiletku“ (rozumej šteká operným hlasom tak, že by ním rozbil poháre). Vychádzame von, ešte je len polnoc, hovoríme si, že OK, aspoň nebudeme musieť vstávať o tretej. Nájdeme v tme psa (je sivočierny, takže nasledujeme štekot), baterka pomáha spresniť polohu ježka. Pes nás zbadá, teší sa, vrtí chvostom, šteká. Berieme fandľu, pretože ježka holou rukou, ani handrou a podobne, nechytíte. Nejako ho tak nahodíme a akonáhle je ježko vo fandli, pes stíchne, vrtí chvostom a nasleduje vás, kým ježka nedáte do vedra. Odkladáme fandľu, baterku, potľapkáme psa po hlave a ideme spať znova.

Zaspávame s miernou nádejou na pár hodín neprerušeného spánku. Ha-ha. 3.00, žiletka robí koncert znova. Za mierneho nadávania lokalizujeme župan. Akurát je to tá noc, kedy sa nenormálne ochladilo, a tak berieme baterku a za príjemných 10 stupňov ideme vyzdvihnúť ježka. Proces sa opakuje, naberieme zvieratko fandľou, pes stíchne, teší sa, že ochránil celú ulicu pred smrteľnou hrozbou. Prvý jež sa čuduje, že mu do vedra pribudol kamoš, druhý sa teší, že nie je sám. Ráno vypúšťame oboch s nádejou, že sa to už v daný týždeň nebude opakovať.

 

Fáza 4

Ježko sa stáva vaším najneobľúbenejším zvieraťom, proces sa daný týždeň opakuje asi 3-4 krát. Počas leta a 26-ich ježov sa objavili už spomenuté variácie bledých, tmavých, malých a veľkých ježkov. Párkrát sa objavil jež Houdini, ktorý ušiel so škridľou zakrytého vedra a potom krochkal niekde po garáži. Namiesto „dobré ráno“ sa zdravíte ráno s ostanými otázkou „ježko?“. Objavujú sa ježie rodiny (cháp dvaja veľkí a dvaja malí), prípadne „fantómový jež,“ kedy pes šteká vyššie popísaným hlasom, ale žiadneho ježka nevidíte. To je úplne jedno, pretože ste aj tak museli vstať a behať s baterkou a fandľou po dvore. Na psa skúšate triky, ako napr. večerná sugescia monotónnym hlasom „nebude ježko... nebude... dobrýýý psííík.“ Nepomáha to, ale nádej umiera posledná.