Sony Corporation je jedna z najväčších mediálnych korporácií so sídlom v japonskom Tokiu. Zaoberá sa predovšetkým výrobou elektroniky, videa, videohier, nástrojov na komunikáciu a produktov informačných technológií pre konzumný aj profesionálny trh.

 

Každý z nás už veľakrát počul o tom, že za vlastné šťastie si môžeme predovšetkým sami. Nie všetci sa však zamysleli nad hĺbkou a významom tejto myšlienky. Pozrieme sa teraz na to, čo všetko stojí za úspešnými príbehmi.

Začiatok cesty a problémy s názvom

Všetko to začalo v roku 1946, keď dvaja oduševnení mladíci, Akio Morita a Masaru Ibuka, založili malú prevádzku Tokio Tsushin Kogyo Corporation Ltd., ktorej náplňou bola modifikácia rozhlasových prijímačov. Akio zasvätil veľkú časť svojho detstva rádiotechnike.

 

Preto nebol až takým dobrým žiakom, ako by si to priali jeho rodičia. Na toto obdobie spomína nasledovne: „Napriek tomu, že školské lavice každý rok menili svojich majiteľov, ja som sedel stále pred učiteľom s najhlúpejšími žiakmi.“
 

Malá novovzniknutá firma nemala stabilný finančný základ ani klientov. Zároveň ju utláčali oveľa väčšie domáce a zahraničné konkurenčné firmy. Aj názov spoločnosti Tokio Telecommunication Engineering Corporation sa strácalo v mori podobných názvov. S takýmto názvom bolo dosť ťažké preraziť nielen na domácom, ale i zahraničnom trhu. Bolo ho treba zmeniť. Istú dobu fungovala firma pod názvom Tokio Teletech. Ale výraz „teletech“ už dávnejšie používala jedna americká spoločnosť. To bolo príčinou viacerých zmätkov a nepríjemností. Bolo potrebné vymyslieť originálny a ľahko zapamätateľný názov.

 

Tokio Tsushin Kogyo Corporation Ltd. Zdroj: radiomuseum.org

 

Akio s Masarum teda použili v novom názve to najvhodnejšie latinské slovo sonus, čiže zvuk. V tej dobe sa začal v japončine šíriť amerikanizmus a používanie slangu. Medzi podobné výrazy patril aj sonny-boy. Takto nazývali mládež s unikátnym svetonázorom. Aj samotné slovo sonny, ktorého význam sa podobal na sunny (slnečný), znelo dobre.


Vynoril sa ale ďalší problém. Son-ni znamená v japončine finančnú stratu. Zdalo sa, že sa opäť dostali do slepej uličky a mohli začať všetko odznova. Pritom riešenie bolo jednoduché. Stačilo vypustiť jedno písmeno. Takto vznikol názov značky SONY. Slovo bez podobného významu v ostatných jazykoch. Krátke, výstižné a bez skrytého posolstva.

Prvé vyhraté súdne spory

Keď sa firma a obchodná značka SONY stala známejšou a úspešnejšou, niektorí špekulanti sa pokúsili pomocou nej zvýšiť predajnosť svojich produktov. Jedna čokoládovňa napríklad uviedla na trh produkt pod názvom „Sony fruits“. Podľa Akia Moritu by však názov firmy a ochranná značka nemala byť len prázdnym výrazom, ale aj zárukou kvality a spoľahlivosti. Dôkazom toho je, že si mnoho spotrebiteľov kupuje elektroniku výhradne jednej značky spoliehajúc sa na jej kvalitu.

Súdne spory boli ale veľmi namáhavé, hlavne v Japonsku. Právnici SONY museli dokázať, že používanie názvu spoločnosti inými firmami nie je len morálnym problémom, ale môže firme spôsobiť aj finančnú škodu. Jeden zo svedkov na súde vypovedal, že bol presvedčený o syntetickom pôvode čokolády, keďže ju vyrábala firma zaoberajúca sa elektrotechnikou. Druhý človek sa domnieval, že firma SONY stojí na pokraji krachu a vďaka honbe za najnovšími technickými výdobytkami „vyhorela“, a preto je odkázaná na výrobu sladkostí.

Kauza sa ťahala takmer štyri roky, ale vynikajúci právnici firmy ju nakoniec dotiahli do úspešného konca. Súd po prvýkrát použil zákon o nekalej súťaži v konkurencii. V divokom konkurenčnom boji je každá firma nútená postaviť sa za svoje záujmy a hájiť ich. SONY sa to podarilo.

 

Akio Morita a Masaru Ibuka Zdroj: dhbr.net

 

Hľadá sa zákazník

V roku 1950 vyvinulo SONY svoj prvý magnetofón. Bol dosť veľký, ale v tej dobe to nebola každodenná novinka. Bol natoľko nový, že si ho nikto nechcel kúpiť. Ako hračka bol príliš drahý a všetci pochybovali, či sa bude dať využiť v praxi. Takto nejako nad ním premýšľali potenciálni zákazníci. A to všetko aj napriek tomu, že zákazníci obchodných domov so záujmom sledovali, ako zástupcovia SONY predvádzajú výhody svojho nového produktu.

Galantní Japonci sa síce úprimne tešili z možnosti nahratia si svojho hlasu na magnetofónovú pásku a s úžasom počúvali jeho záznam, ale aj napriek tomu nemali záujem kúpiť si magnetofón. Zdalo sa, že firma natoľko predbehla svoju dobu, že vďaka tomu skrachuje. Urobila totiž základnú chybu a porušila najdôležitejšie pravidlo obchodu: najprv produkt vyrobili a uviedli na trh a až potom začali hľadať klientov.

Zakladatelia firmy sa však rozhodli, že budú v práci pokračovať napriek tomu a robiť aj ďalej to, čomu veria. Pochopili, že ak spravia chybu, musia sa z nej poučiť, aby ju neurobili aj druhýkrát. Možno práve táto životná filozofia pomohla malej prevádzke v tom, aby vyrástla v obrovský koncern.

 

Sony G type, 1950 Zdroj: tumblr.com

 

Ich nový produkt čoskoro zaujal japonské námorníctvo. V ňom bol totiž po vojne akútny nedostatok stenografov. Neskôr sa o novinku začalo zaujímať aj školstvo, pretože chcelo zaviesť pokrokové učebné metódy. 

Za krátku dobu si už japonská spoločnosť nedokázala život bez magnetofónu predstaviť. A SONY muselo začať zvádzať tvrdý boj. Nekompromisná a krutá konkurencia sprevádza každú malú firmu. To prinútilo výrobcov rýchlejšie reagovať na zmeny požiadaviek trhu. Ďalším krokom po vstúpení na medzinárodný trh bola špecializácia. SONY si vytýčilo vlastnú prioritu a ňou bola výroba ďalších elektronických výrobkov.

(pokrač.)

 

Zdroj: sony.net