Ako som už spomínala, máme psa. Napriek tomu, že pes je to posledné, čo som si vedela predstaviť v našej domácnosti. Akváriové rybičky, hlodavce v klietke, mravce na kuchynskej linke, v lete komáre a muchy a to prosím všade, ale psa?! Ako malé decko ma uhryzol túlavý pes, aj keď mama hovorila, že som si to zaslúžila, lebo som ho ťahala za uši, za chvost a jeho sebaovládanie zlyhalo v momente, keď som skúšala, koľko točení vydrží jeho ňufáčik. Odvtedy som psov zaradila k nenávidenej špenátovej polievke a stojke na hlave.
Neviem, ako zistil pán Pes, že som jediný člen domácnosti, ktorý nemá záľubu v psom plemene a keďže má zmysel pre humor, tak určil za vodcu svorky mňa. Ešte je možnosť, že je naozaj taký sprostý, ale to sa mi nezdá, lebo sú situácie, kedy je očividne jasné, že mi chce prejsť cez rozum. Dlho som teda neverila, že som ja tá autorita, pretože mňa neposlúchajú ani deti, tak ako by mohol pes?! Ale keď sa rozbehneme pri zbere húb každý iným smerom, pán Pes ide jednoznačne za mnou. Občas odbehne k ostatným členom rodiny, ale to len preto, aby im na hubačke vyhuboval, kde sa toľko flákajú a žiadne zaostávanie, lenivci, pozrite sa na moju paničku, ako svižne kráča pred vami.
Keď s ním idem na sídliskovú prechádzku, tvári sa ako ten najväčší fešák v okolí, aby som nebola smutná, že je len útulkovou zmeskou teriéra a IT mimozemšťana. Nenápadne sa kontroluje, ako kladie labky na zem, udržiava pravidelný vojenský krok, kráča s prehnutým chrbtom a hrdo vztýčenou hlavou. Sebavedome sa obzerá okolo seba a keď zbadá iného psa, zúrivo sa po ňom rozšteká. Feny - to je iná kategória, na väčšinu z nich šteká a ich majitelia obvykle zamieria zrak kvôli identifikácii na jeho guľky a potom krútia hlavou, čo je to za psa, keď šteká na feny. No čo by to bolo za psa, vyberá si! Len na tie, ktoré sa mu páčia, nešteká, rozbehne sa k nim, pokiaľ mu to vodiaca šnúra dovolí, začne ich vášnivo oňuchávať a naznačovať milostné polohy, ktoré sa však nepáčia majiteľom psov a tí feny odtiahnu preč.
Nech robí na prechádzke pán Pes čokoľvek, vždy ma nenápadne kontroluje. Cítim jeho kradmý pohľad očí, keď niečo v lístí očucháva, akoby sa chcel uistiť, že ma nikto neuniesol, pretože on za mňa nesie zodpovednosť. Svojím spôsobom ma to dojíma, dlhoročná zodpovednosť za deti ma unavila a frustrovala, tak je fajn, že aj za mňa je niekto zodpovedný. Snažím sa ho nesklamať a nerobím žiadne podrazy. Spôsobne idem pomedzi stromy, v ruke vôdzku, nevybočujem z chodníka.
Po príchode z roboty zvyknem hovoriť, že som hladná ako pes a zjem čokoľvek, vtedy na mňa pán Pes zazerá ponad misku s granulami, že kde som, prepánajána, také prirovnania vzala, keďže on vydrží oveľa dlhšie hladovať ako ja a keď má žrať tie hnusné granule, tak just ešte dlhšie. Kupujem si kvôli nemu liptovskú salámu, jeho obľúbenú, z ktorej dostane pár koliesok a potom spolu mľaskáme, lebo sme gurmáni.
Husky
V jedno leto pribudol na záhrade u susedov pri našej víkendovej chalupe pes. Keď susedia odišli na návštevu, okamžite sa podhrabal popod pletivo a len čo nadobudol slobodu, vbehol cez otvorenú bráničku do nášho dvora. Podľa smiešnych neohrabaných pohybov to bolo ešte šteňa, aj keď bolo oveľa väčšie ako pán Pes. V tej horúčave mu zúfalo tiekli sliny ako pri slintavke, jedno oko malo modré a druhé presne také hnedé ako pán Pes. Zdalo sa mi, že práve tým hnedým sa na neho sprisahanecky pozrelo.
Doniesla som mu misku s vodou, ktorú mal pán Pes na celý deň a husky ju okamžite vychlípal. Potom mi vďačne olizovalo ruku tou uslinenou papuľou, čo sa pánovi Psovi vôbec nepáčilo a rozštekal sa. Husky sa snažil jeho žiarlivosť utíšiť tak, že sa rozbehol za ním a labkami ho chcel kamarátsky potľapkať po chrbte. Keďže bol dvojnásobne väčší, vyzeralo to, že mu ide zlomiť väz. Prvýkrát som videla pána Psa poriadne nasratého. Vyceril strašidelne zuby a tak freneticky sa rozštekal, že jeho hlas dosahoval oveľa vyššie tóny, na aké sme boli zvyknutí. Všetci, vrátane huskyho, sme sa zľakli.
Po tom, čo pán Pes získal takto u huskyho rešpekt, sme vzali oboch na priateľskú prechádzku okolo jazera. Pán Pes chodil ako obvykle kontrolovať svoje húštiny a v pätách mal huskyho. Kam sa pohol on, tam za ním šiel s absolútnou oddanosťou šteňaťa k staršiemu skúsenému vodcovi. A takto to ostalo, aj keď sa susedia vrátili a odovzdali sme im huskyho. Vždy, keď sme prišli na víkend na chalupu, husky sa nám zdal čoraz väčší a mocnejší. Pán Pes vždy vybehol z auta, s eleganciou jemu vlastnou zdvihol nohu a nekompromisne očúral plot pred jeho farebnými očami. Pozícia pána opäť potvrdená. Husky sklopil hlavu.
Prišla zima a husky si treskúce mrazy priam vychutnával. Spokojne stál celé hodiny na zľadovatenom chodníku, kým pán Pes si po chvíli státia na ľade sklamane obzeral studené labky a dožadoval sa teplej pece. Inokedy sa husky pred búdou vyvalil do snehu a spal v ňom ako v perinách, kým pán Pes si spôsobne povytriasal sneh z dlhej srsti a opäť sa hnal k peci. Samozrejme, toto nijako neznížilo jeho psie sebavedomie, a tak si cestou z prechádzky napochodoval k susedovmu plotu, guľôčky zmrznutého snehu sa mu pritom na dlhej bielej srsti hompáľali ako vianočné ozdoby a vyzeralo to skutočne smiešne, zdvihol s gráciou nohu, aby očúral plot a tentokrát aj zahrabal labkami do snehu, čo robí obvykle len pri veľkej potrebe, aby veľkým oblúkom zamieril snežné delo priamo do huskyho očí. Pozerala som sa na šokovaného huskyho, bolo mi do smiechu a v hlave sa mi rozozvučal starý song „Oči má sněhem zaváté, v duši má chladný stín…“
Mr. Camouflage
Na to, ako prejsť ľuďom cez rozum, má pán Pes asi špeciálne oddelenie v mozgu. Má tam špeciálneho agenta, ktorý mu vždy vyberie, čo sa kedy hodí.
Prichádzame z prechádzky a pes je zamaskovaný blatom, ako keby šiel do vojny. Obvykle ho hodím do potoka, ktorý tečie za stromami vedľa chalupy a čistučkého ho z prírodnej práčky vytiahnem. Zavesím ho za uši a nechám na slnku usušiť. Ochrancovia zvierat, kľud, ja vždy trochu preháňam, som už taká, ale podstata kúpeľa ostáva. A ostáva pravdivý aj fakt, že pán Pes sa snaží so mnou vyjebať. Vbehne do potoka a sám sa vykúpe, aby som ho nemusela doňho hádzať. Tešila som sa z jeho ochoty vyjsť mi v ústrety, kým som raz nezbadala, že len labky má čisté, zvyšok tela stále maskovanie blatom. Tak som si ho vystriehla a zistila, že figu borovú, aby skočil do potoka, on ostane na kraji, opatrne si namáča labky a popritom striehne pomedzi stromy, či sa nepozerám. Pozerám sa, ty klamár jeden, kričím na neho. Vybehne z potoka a schová sa pod terasu. Je mu jasné, že sa hnevám a mám na to aj dôvod. Vidím, že má ovisnuté uši, ľutuje to a tak na neho zavolám a omilostím ho.
Naháňanie mačiek je jednoznačne najlepšia zábava pre pána Psa. Netúži ich uloviť, vystačí si s naháňaním, čo som zistila, keď sa pri jednej takej naháňačke mačka-budúca mamička vzdala, ostala rezignovane sedieť, labky hore. Pán Pes stál sklamaný pred ňou, štekal a nechápal, prečo nechce utekať, keď jej dáva náskok.
V jednom dome blízko našej chalupy si stará pani obstarala novú mačku. Peknú čiernu, atletický typ, bežecké časy blízke tým olympijským. Len čo na chvíľu pustím pána Psa z vôdzky, mačka vbieha do domu, z ktorého vzápätí vychádza pani domáca, aby zistila, kto vyplašil jej mačku. Pán Pes vyhodnotí rýchle nebezpečnú situáciu a odrazu sa tvári dezorientovane. Behá hore-dole po jej záhrade, v očiach bezradnosť. Prichádzam k plotu.
„Prepáčte, môj pes vám vbehol do záhrady,“ hovorím pokorne.
„To je v poriadku. Chudáčik, nevie, kam sa to dostal. Je taký roztomilý,“ rozplýva sa pani domáca. Mačka sedí v dome na parapete a pozerá cez okno na to divadlo. Pán Pes sa pochvale poteší, krúti chvostom, behá okolo nej a tá dobrá duša mu dokonca dá aj piškóty.
Možno vyhodnocujem psie správanie nesprávne a v skutočnosti je to celkom ináč, ale verte mi, toto nie je pre mňa vôbec dôležité.
