Nie tak dávno bolo Rusko spájané v jednej vete s olympiádou v Soči a nie s Ukrajinou. V záplave blogov s olympijskou tematikou sa vynoril jeden skvost od poslanca nášho vládneho Smeru, kde autor prišiel s myšlienkou, že šport je najlepšia a najefektívnejšia diplomacia v súčasnosti. Tento blog pravdepodobne ušiel aj kolegom v strane aj OSN, inak by už pán predseda Žilinského samosprávneho kraja a poslanec NR SR v jednom organizoval priateľský futbalový zápas medzi Ukrajinou a Ruskom, kde by víťaz získal Krym a porazený by... bol porazený.


Nebudem vám klamať. Na to, aby som bol profesionálny športovec, nemám talent, odhodlanie, výdrž a ešte spústu ďalších vecí, o ktorých ani neviem, že sú pre športovcov dôležité. A čo viac, som si celkom istý, že by som nebol majstrom sveta ani v športe, ktorý by som sám vymyslel. Dokonca aj keď si gúglim svoje vlastné meno, som vo výsledkoch až na druhej strane, kurvadrát. Na druhej strane, celý ten humbuk okolo športovcov je strašne otravný. Už som dokázal akceptovať fakt, že ľudia majú potrebu fandiť niekomu len preto, že sa zhodou okolností narodil na tom ani nie päťdesiattisícovom kúsku krajiny rovnako ako oni. Zvykol som si, že média majú potrebu informovať o úspešných športovcoch v záplave článkov, lebo sa musia priživiť na popularite. Preto ma neprekvapia články o tom, že nejaký hokejista dal posledné tri góly na majstrovstvách požičanou hokejkou a že Sagan sa nestihol pred posledným pretekom poriadne vysrať a samozrejme teraz už klasické: x dôvodov, prečo sa niečo (ne)stalo. Zabavím sa aj na tom, keď sa k úspechu Cibulkovej vyjadrí futbalista, herec, politik, náhodný okoloidúci a ako ukázala TV Narkóza – skvelá vec je aj ísť do škôlky a spýtať sa malých detí, ako to vidia. Toto bude už ťažké prekonať, nabudúce čakám Janka Tribulu, ako robí reportáž z hospicu s pani Máriou, ktorej ostáva menej ako mesiac života, a pýta sa jej na jej názor na výkon hokejovej reprezentácie.

 

Ale vo všetkých tých frázach a nekonečných článkoch o tom istom sa stále objavuje to isté – urobil(a) skvelé meno Slovensku. Dokonca aj na začiatku spomínaný expert napísal:
„Štát, ktorý má významné športové úspechy na medzinárodnej úrovni, je oveľa známejší. Tiež jeho obraz je vnímaný väčšinou pozitívnejšie, a preto by malo patriť medzi priority bodovať v športových súťažiach.”

 

Keď si raz absolútne odtrhnutý od reality, si predurčený na politika alebo vysokoškolského profesora. Bohužiaľ, podobný názor si prečítam aj v médiách a dokonca aj v diskusiách. Neviem, ako sa to spýtať slušne, tak skúsim takto. To už všetkým jebe? Existuje nejaká rovnica, kde nepoznám jeden člen? Meno Slovenska + ??? = švajčiarské platy? Vysvetľovalo by to mnohé, napríklad prečo sa tí amazonskí kapitalisti rozhodli pre Brno a nie pre Bratislavu – pepíci získali viac medailí a dokonca ani nemuseli riešiť, či sú ich medailisti iba nejakí gastarbeiteri z východu. Ale stále nosia ponožky v sandáloch, takže sme na tom lepšie, ha. Neverím, že na svete existuje čo i len jeden človek, ktorý by si myslel, že na Slovensko príde nejaká firma kvôli úspechom v športe. Tak načo robia tí športovci meno Slovensko? Podporuje to turizmus? Ak sa raz náhodou stane Zoran Kokot futbalistom roka, budem chcieť zrazu navštíviť Bosnu aj Hercegovinu, lebo im práve spravil meno? Vykašle sa niekto na dovolenku v Thajsku, lebo sa Vanessa Mae mala radšej venovať husliam než lyžovaniu? Je človek, čo si myslí, že turisti si spravia obraz o tejto krajine na základe toho, že nejaký potetovaný polodement strelí najkrajší gól roka? Naozaj si niekto myslí, že naše športové úspechy nám spravia lepšie meno než nafučaná obsluha v baroch a hoteloch, policajti vyberajúci vyššie pokuty od cudzincov a naša celková neochota a nehostinnosť? Neviem kde sa berie tá potreba ľudí, hovoriť, že niekto nám spravil skvelé meno, keď spravil meno iba sebe a jediné, čo s tým máme spoločné je, že hovoríme rovnakým jazykom. A niekedy ani to. Ale tá absurdná fráza „urobil nám meno“ vo mne vyvoláva túžbu spýtať sa, či vďaka tomu bude lacnejší chlieb, cesty bez výtlkov a diskusia o bezlepkovej diéte bez toho, aby niekto spomenul Fica.


Samotné športové úspechy však nedokážu pokryť konzumentský hlad po túžbe vedieť, čo si o nás myslia v zahraničí. Olympiáda dávno za nami, kto nám teraz robí meno? Meno Slovenska sa stalo tak zaujímavým komponentom do bulvárneho názvu článkov, že teraz už mám pocit, že každý prd, hlasnejší ako tridsať decibelov, vychádzajúci zo slovenskej rite, nám robí svetové meno. Pamätám si ilustračnú grafiku v TV Hnoj, kde bol fiktívny rozhovor našinca s cudzincom potom, čo sme tu mali summit Putin vs Bush:
„Odkiaľ si?“
„Slovensko.“
„Á, summit Bush & Putin, dobrá práca.“


Áno, aj tento summit nám spravil skvelé meno, ak si niekto pamätá, v ktorom roku a mesiaci to bolo, tak mu osobne venujem podprsenku s Nemešovym autogramom. Tak, ako texty od Mira Jaroša, aj mediálne správy o tom, čo nám spravilo meno, ma dokážu stále znova prekvapiť svojou hlúposťou. Tweensky robia zo seba šľapky, ale aspoň nám robia reklamu. Bikiny fitnesky nám robia meno. Existuje aj mužský bikiny fitnes? V Prešove na husľovom koncerte niekomu zazvonil mobil a huslista zo srandy zahral tú známu Nokia melódiu na husliach a video sa ocitlo na Youtube. Čo sa stalo? Áno, Prešovčania spravili svojmu mestu svetovú reklamu, pretože keď si niekto pozrie vtipné video, tak chce vedieť, kde sa to stalo a hneď tam ide. Vyše päť miliónov ľudí si teraz myslí, že Prešov je super a nie nejaká diera, aké to bolo jednoduché. Ja si stále myslím, že je Prešov diera, na mňa to neúčinkuje. Prečo majú ľudia pocit, že nám robia meno pätminútovky slávy neznámych ľudí? Že celý svet žije v nevedomosti a nikto nikdy nepočul o krajine s najväčším počtom vysokých škôl na obyvateľa? Všetci len čakajú na zmienku o nás, aby sem prišli a nechali tu svoje peniaze. Stáči chvíľu počkať a už sú tu.

 

Ja viem, ja viem. Zbytočne to nafukujem. Kliknutia na článok, vyššie číslo na píplmetri sú pre média rovnako dôležité ako lajky profilovky v plavkách pre stredoškoláčky. Chcel som povedať len jedno: nepreháňajte to. Niekto si ešte náhodou bude myslieť, že to má naozaj nejaký význam.