Diel prvý: „Památeční tenkrát poprvé“
To si tak chodíte do práce a ignorujete prechladnuté, pichľavoboľavé kríže a cez pracovný víkend aj močák, teplotu a nechutenstvo (oki, zajtra vyležím, je voľno) a v utorok tesne poobede sa nad vami zhrozí obvoďák, že toto bude vážne... Dvakrát si do mňa klepol od chrbta (nienienie, obličky to neboli) a raz spredu vpravo do podbruška a písal papier pre najbližší špitál. „Najbližšia nemocnica sú Milosrdní“ (ešteže som mala horúčku, asi by to inak skončilo vtipným doťahovaním, prečo nie na opačnej strane štátna – no nič, asi vedel, o čom hovorí). S vypísaným papierikom s červeným podčiarnikom pod URGENTNE som preťapala z bývalého pľúcneho špitálu k Milosrdným. Že sa stanú mojou Primus Hospitale mi ani nenapadlo, riešila som v duchu prestup na inú zmenu a víkendový program.
Bolo mi blbě – fakt, že moc. Subjektívny pocit potvrdila recepčná, ktorá po mne požadovala, aby som stála (kým si ma prevezme chirurgická príjmová) tak, aby na mňa videla a zriadenec, ktorý sa umiestnil nenápadne vedľa mňa.
Pozn.: asi všetci doktori, čo sa ma na to vypytovali tak tri týždne, vylezú po stene skontrolovať strop, ale spočítala som to doma v pokoji, podľa príznakov. Ten slepák som si nosila zapálený so sebou od štvrtka do utorka určite....
Takmer ihneď sa rozleteli dvere na jednej z ambulancií a sestrička ma povolala dnu. Neviem, čo som čakala, ale sklamalo ma, že na chirurgii je to just rovnaké ako inde. Hrali hneď od začiatku ťažkú presilovku, lietalo ich tam okolo mňa tak štyri - päť – šesť. Jasne si spomínam sestričku (dodnes ju mám z ambulantných najradšej) a mladého, čo vyzeral na osemnásť a okrem toho, že bol v bielom, nič nenaznačovalo, že by bol dochtor. Prečítali jednovetný papierik s červeným podčiarnikom (postupne všetci) a furt sa pýtali, či ma to veľmi bolí. Po chvíli začali splývať, takže som mala pocit, že sa pýta furt ten istý... No nebolelo skoro vôbec, čo vám poviem a sra štvali ma tým celkom dosť. Niekam sem sa zmestili prvé odbery – sestra, odoberte krv, pani, vnímate ma? Sestra zoberte rovno radšej aj ten zvyšok. Natiahli si ma aj na kavalec a keď som im spravila po ľahkom ťuknutí AU!, prvýkrát to setsakrafest zabolelo, tak sa dochtor len múdro usmial, vypísal ďalších x papierov, čím ma rozposlali na vyšetrenia. Veci si môžete nechať v ambulancii... Sestrička sa šuchtala so mnou, už som reagovala zjavne dosť divne a sprievod mi prišiel náramne vhod.
Najprv štandardný röntgen pľúc – trval tri minúty a nezaujal, ako bývalý detský prieduškár mám takýchto zážitkov na mraky.
Na sone už čakala pani doktorka, tesne za dverami asi, lebo sme nečakali ani minútu. Ten gél v prvej chvíli strašne chladil. V druhej chvíli mi bol chlad fuk, lebo to začalo bolieť. Stihla povedať „teraz to asi zabolí“.... Mno.... Nekecala, no. Najdlhšie vyšetrenie v mojom živote. Kecám, ale najboľavejšie určite. Nič moc, keď vám do napuchnutého brucha musí zatlačiť ten skener zo samošky, aby videla aspoň niečo. Trvalo to strašne dlho.... Pre mňa. Som tu – ergo, prežila som to.
Cétéčko bola ďalšia atrakcia, tiež sme nečakali, džbánik s vodou som nafasovala hneď po príchode. Až na to, že to nebola voda, ale čosi horkasté, olejovitej povahy a ešte divnejšej chuti. Dobrú chvíľu sme sedeli a ja som cuckala pomaličky prapodivnú tekutinu. Dnes mám z nej fóbické prevracanie žalúdka. Zbadám džbánik s čiernou čiarkou, s čírou tekutinou a do minúty stojím na toalete - tečú zo mňa sliny, horšie jak z ESP v záprahu. Nič? A čo buldog (boxer, labrador, bígel, mastif, čokoľvek s previsnutou gambou) a čerstvé mäso? Chodili sa na mňa dívať – asi ako mi to ubúda a ja som statočne cucala z pohárika. Nakoniec buď usúdili, že mám dosť, alebo už chceli pauzu, tak ma presunuli dovnútra (sestrička mi niekam zmizla) uložili na – hm – ležadlo (netrčím moc?), ručičky za hlavu, do jednej kanylu a jali sa ma ctčkovať... že keby panika, tak mám kričať. Mlčala som ako hrob. OK, zlé prirovnanie, proste som mlčala. Zvedavo som si obzerala CT zvnútra, občas okolo preletela sestrička (žiadna panika? Nie, nie.) Ten krám vás vozí dovnútra a von (gzzzt, gzzzt, cvak, gzzzt) niečoho, čo vyzerá ako obrí donut z plastu. Len poleva s posýpkou tomu chýbajú. Zvnútra svieti jedno červené svetielko a občas vám povie nadýchnuť - zadržať – dýchať. Pri štarte to vydáva zvuky ako obrovská vrtuľa (huuuu, sviš..... sviš.... sviš.. sviš.. sviš. sviš. svišsvišsvišsvišsvišbzzzzzzzzzzzzz). Vraj z toho má niekto fóbiu, ja teda nie – zato kontrastnú tekutinu vážne ani nespomínajte.
Podali si ma potom z dverí do dverí, krížom cez vestibul. Tam už čakal asistent s vozíčkom a mne až vtedy docvaklo, že domov sa nepôjde, že už ma majú. Podpisová akcia bola jedna hneď na začiatku a ďalšia nasledovala. Naložil si ma na vozíček (parádne pohodlný) a ja som cestou telefonovala s perspektívnym šéfom, že si ma nechávajú v špitáli.
Preskleným výťahom hore na štvrté, doľava, otvorené dvere (nevystrkujte ruky, prosím), zatvorené dvere (už sme tu) rovno chodbou, doľava a parking pri sesterni. Tam už mali slavobránu nachystanú - sesterská posádka si ma zvedavo obzerala, dochtori preletovali okolo (možno boli zvedaví, čojaviem?) - a asistent nafasoval číslo postele. Tak, ešte kúsok chodbou, zasa doľava a pred zákrutou doprava do dverí. Viem, že tam bola nejaká spolubývajúca, ale nepamätám si ju – fakt, že nie. Kým som sa rozhliadla, vkráčala sestra s úctyhodným vybavením na tácke a celé komplet ho na mňa použila. Dnes by som jej preliezla tie tri rôzne pytlíky s fyzákom, analgetikami a atb, že čo má pre mňa dobrého, vtedy mi to bolo jedno, len som apaticky pozorovala napichávanie kanyly a spúšťanie prvej životnej infúzky. Niekde cestou mi museli zmerať teplotu - bola z chladničky a bola chladná ako samo peklo. Keby ste chceli písať scenár, v tejto chvíli sa to na chvíľu mení na kaleidoskop obrázkov – kvapkajúca infúzka, tri vety so spoluležiacou, telefonát mame, že som v špitáli a čo potrebujem doniesť, mladý, čo vyzerá na osemnásť a nevyzerá ako dochtor, sestrička, druhá, dochtor, sestrička... A to všetko prekladané kvapkajúcou infúzkou. Niekde tam si vybavujem, že so mnou viedol niekto hru na otázky a odpovede a do toho vletel mladý, čo vyzeral na osemnásť a nevyzeral ako dochtor, pridal výkrikom informáciu o niečích ženských orgánoch, že vyzerajú byť v poriadku a ešte niečo polohlasom, čím hra na otázky bez odpovedí skončila. Obaja prvou kozmickou niekam vypadli a ja zasa pozorovala Infúziu. Ďalší dochtor – tento ale neťuká do brucha, netestuje reflexy, nepýta sa, odkedy to bolí (a prečosteprišliažteraz) – unavene, ale nonšalantne podoprie skriňu a prehlási, že mi prišiel podať nejaké odpovede. Vytreštila som oči, lebo som sa nič nepýtala, ale on že, veď mi to sľúbil. (Fakt? Fakt? Fakt...?) A tak som sa dozvedela, že je operácia jednak nutná a dvak veľmi - preveľmi urgentná, takže horúčky-nehorúčky, jedeme na sál...
