Baví mě strkat klukům prsty do zadku, víc jak tři mi ale u přítele neprošly.

Facebooková stránka Přiznání holek, 21. apríl, 2013.

Jedného dňa sa môj otrokár rozhodol, že po odrobených xy rokoch mi nevenuje hodinky (spomeniete si na Christophera Walkena v Pulp Fiction?), ale radšej ma pošle na komplexnú zdravotnú prehliadku, kde ma tím odborníkov a sličných sestričiek preklepe jak nedeľný rezeň. Pri pohľade na klávesnicu mojej PP06tky s najazdenými 300.000 kilometrami, kde nielenže nevidno písmenká, ale v medzerníku je už diera, mi bolo jasné, že si novoprijatí pracovníci HRka urobili domácu úlohu a vytypovali najväčších stroskotancov, ktorých treba buď hneď vyhodiť alebo na nich nalepiť nálepku s maximálnym dátumom spotreby.

Som mocný chlap, a tak sa bojím doktorov jak čert svätenej vody a navyše v špitáloch to vždy smrdí jak u dealerov MMS a CDS. Chodím tam len sporadicky, a keď už, tak mi prezradia diagnózu takou šifrou, že by aj Hercule Poirot a Sherlock Holmes nad tým hodinu dumali, a potom išli radšej na pivo. Čo mi vlastne je spravidla identifikujem len podľa najpravdepodobnejšieho účinku predpísaných liekov (logickou úvahou vylučujem napr. tehotenstvo, a pod.). Ďalším zboreným mýtom je tzv. sestrička z Kramárov. Jednoducho som ju ešte nestretol. Namiesto nadržaných mužolapiek a nurse porn herečiek stretávam v zdravotníckych zariadeniach iba mocné ženy typu „a zasmála se, až se jí knír zatřásl“ s takou dávkou cynizmu, že aj moja žena pri tom bledne.

Návšteva doktora nie je žiadne terno. S miernymi obavami som sa o pláne návštevy polikliniky podelil s kolegami, na čo oni reagovali poznámkami, že konečne moje prdel spozná středověk, a že si budem môcť dať prihlášku do Belasej šľachty. Čumel som na nich ako na predvolebný bilboard Borisa Dolára, určite ma len tak strašia. Ani som netušil, ako som sa mýlil...

V deň D som stál nastúpený pred ordináciou so športovým úborom a so slnečnými okuliarmi v ruksaku. Otvoril mi klon Heleny Růžičkovej, ktorý ma dunivým altom pozval do ordinácie, kde mi boli hneď odobraté krvi a moče. Prebrali sme rodinnú anamnézu, kde som na všetky otázky o rodinných chorobách odpovedal nihilisticky NIE a na otázku, či viem ako zomrel otec môjho deda, som si dovolil zavtipkovať, že ho zastrelili Rusi cez vojnu. Pani mala totiž na stole Zem a vek. Kupodivu mi nevrazila striekačku so vzduchom priamo do srdca, len poznamenala niečo v tom zmysle, že s takýmto prístupom sa konca dňa nedožijem. Na ďalší priebeh si pamätám len matne, nakoľko z tejto prehliadky by mal nočné mory aj Freddy Kruger. Prebiehalo to asi takto:

  1. Kožné. Ešte som len polhodinu v nemocnici a už stojím so spustenými gaťami na pol žrde a penis mi chytá do ruky približne 100-ročná doktorka s vráskavými rukami. Neviem, aký malo zmysel promenádovať sa pred ňou úplne holý, ale snáď jej to urobilo radosť, keď už sa Kolesík nedostal do parlamentu. Z ordinácie doslova utekám späť ku Růžičkovej.

  2. Tá mi oznamuje, že dnes ešte nezomriem, ale že mám vysoký cholesterol. Krčím ramenami a pýtam sa, čo mám s tým robiť? Sestrička mi vážne hovorí, že ona síce nie je doktor, ale mal by som jesť viac rýb, lebo tie budú pôsobiť podobne ako etanol na metanol. Toto už je viac reč môjho kmeňa. Na obed teda plánujem dať tresku v majonéze.

  3. Očné. Dobehne MILFka a chce mi rozkvapkať oko. Hovorím zo žartu, že stačí, že prišla. Pozerá sa na mňa štýlom „toto ťa bude ešte mrzieť“ a leje mi savo do oka. Mám si nasadiť okuliare a čakať. Sedím ako Rytmus v ordinácii, svetlá svietia, vonku tma, oči ma režú, okuláre na očiach, všetci na mňa pozerajú, či mi nejebe... Po 15-tich nekonečných minútach prichádza doktorka skontrolovať, či sa mi rozšírili zreničky. Nerozšírili. Znovu dostanem savo do očí a čakám pred ordináciou. Po ďalších 15-tich minútach prichádza, pozerá na oči a konštatuje, že to nezabralo a mám ísť na ORL.

  4. Podľa inštrukcií z očného chodím s okuliarmi ako Stevie Wonder. Vojdem do ordinácie ORL, kde ma sestrička upozorní, že si mám dať okuliare dole, lebo je to neslušné. Kontrujem, že mi tak nakázali na očnom. To ju nezaujíma, pani doktorka to nemá rada, mám si zavrieť oči. Fajn, cestou jebnem nohou do stola, stoličky, a nakoniec do doktorky. Tá sa však nedá, strčí mi do nosa nejakú vec, ktorá mi rozšíri nosovú dierku tak, že vyzerám ako Ibi Maiga 10 sekúnd po šnupnutí koksu, a povie, že som zdravý, len tie suché šušne som si mohol pred vyšetrením vyfúkať. Na ospravedlnenie nečaká a posiela ma do plynovej zvukovej komory. Sestrička mi dáva na hlavu slúchadlá vzor 1950 a inštruuje ma, že bude púšťať signály, a keď ich začujem, tak mám stlačiť gombík. Najprv počujem slabý signál. Stláčam gombík. Opäť počujem signál, síce to znie, ako keby to vysielali z Austrálie, ale opäť stláčam gombík. Zrazu je ticho. Odhadujem frekvenciu posielania signálu a stláčam gombík. Vyšlo to! Rátam si znovu do rytmu, v slúchadlách stále nič, tak znovu stláčam gombík. A znova. Sestrička vchádza do kabíny a upozorňuje ma, že nemám podvádzať, lebo sa pokazil vysielač a už pár minút sa ho snaží opraviť. Cítim sa ako debil až do konca vyšetrenia, a už stláčam len vtedy, keď niečo počujem. Veľa toho nie je, v mladosti som dosť počúval metal.

  5. Po slávnom ORL idem naspäť na očné. Napodiv ma hneď berú do ordinácie, vraj mám oči ako had, a že to už lepšie nebude. Na stene asi kilometer ďaleko visí plagát s písmenkami, len zázrakom trafím väčšinu z nich. Ideme ďalej. Hlavu mi teta doktorka ukotvuje do prístroja a upozorní ma, že teraz to trochu zaštípe. No DPC! Oni mi tam fúkli vzduch! Mne, ktorý je citlivý na oči a nechápe, ako môže niekto používať kontaktné šošovky! Nasleduje silná žiara, ktorá páli... a potom si už nič nepamätám. Vraj to isté prebehlo aj na druhé oko, ale túto časť svojho života som vytesnil z mozgu, a už nikdy sa k tomu nechcem vrátiť.

  6. Spiro, záťaž a spol. Poloslepý sa prezliekam do teplákov, na telo mi lepia prísavky EKG a točím na cyklotrenažéri ako blázon. Pri hodnote konvergujúcej k 400 wattom sa prichádza doktorka pozrieť, či jej tam nesedí Sagan. Cyklistickú minulosť za sebou mám, takže výsledok znie „moc nám tu nelezte, my sme tu na liečenie chorých ľudí, nie na to, aby ste nám zničili stroj“. Na druhej strane, na spire nedokážem vyfúknuť požadovaný objem vzduchu, a tým pádom mi nikto nevie povedať, či mám dostatočne vyvinuté pľúca. Po mne ide do ordinácie nejaká anorektička s nulkami kozami, tak predpokladám, že tú tam rovno zastrelia.

  7.  Prichádza zlatý klinec prehliadky, na ktorý čakali najmä voliči SNS. Áno, urológia. Na začiatku prehliadky ma mladý doktor vyzýva, nech sa nehanbím a ukážem mu anakondu. Pozriem mu na prsty, žiaden svadobný prsteň, a hovorím si brácho, toto sa nezačína dobre. Nasleduje otázka, jak mi dupou králíci. Hovorím, že na svoj vek dobre. Ani sa nenazdám, a už je tu jemný petting s mojím vercajchom v jeho dlaniach, vydalo by to tak na 10 článkov v Brave. Takmer strácam vedomie, ale pán doktor sa na konci tvári skoro sklamane, zrejme očakával, že mu počas vyšetrenia mimovoľne zájdem rukou do vlasov. Nakoniec créme de la créme, a.k.a. vyšetrenie prostaty. Posledné, čo si pamätám, je, ako si pán doktor nasadzuje gumenú rukavicu a žiada ma, aby som sa otočil. Áno, bolí to. Nie, nie je to príjemné. Nie, neurobil som sa. Proste bukvica zo mňa nebude. V živote som sa tak rýchlo neobliekol a nezdrhol z ordinácie.

Úplne na záver som mal ešte pohovor s Růžičkovej nadriadeným, ktorý zhodnotil, že naďalej môžem pre svojho otrokára v exceli kalkulovať, aká bola minulý mesiac spotreba toaletného papiera v našej indickej továrni. Inak povedané, na to, aký som lempl, ešte nejaký čas požijem. A vraj vidíme sa o rok. Ani bohovi!

Poučenie z príbehu – na pornhube by mali zakázať vysielanie análneho sexu. Je to nechutné a bolí to. Doma som si dal dlhú sprchu a tuším som si aj poplakal. Celkovo udeľujem len tri zahovnené chirurgické rukavice z desiatich. A už sa nikdy žiadnemu chlapovi neotočím chrbtom.

Pozn. Tento článok sponzorovala Aliancia za rodinu, ochranca tradičnej rodiny.