All toppings free
Bolo na čase sa vybrať k St. Paulu, ale medzitým sme sa cestou zastavili na malé občerstvenie do mini Tesca. Síce sa zdalo, že je to blízko, ale trošku sme museli pešovať.
Pri St. Paule sme stretli nášho strateného syna. Doniesol mi z Tunisu cedratine. Je to taká becherovka z cédru, len sladšia. Bohužiaľ som mu to musel vrátiť, že nemáme batožinu do podpalubia a ožrať sa v cudzom meste som nepraktizoval ani pred 30 rokmi. Tak mi to doniesol domov o pár dní neskôr.
Lístky do St. Paula sme nemali, ale nebol problém sa postaviť do radu a mať hneď lístok. Katedrála je obrovská. Podľa wiki je to štvrtá najväčšia kresťanská sakrálna stavba na svete. Snažil som sa dohľadať, že ktoré sú tie tri predchádzajúce, ale podľa výšky sa ledva zmesti do prvej päťdesiatky. V podstate ide o štvrtú katedrálu na tom mieste, tretiu zničil práve požiar z roku 1666. Jeho výška je 365 stôp, čo symbolizuje počet dní v roku.
V katedrále bolo šero, išla dajaká tichá hudba. Ja som sa obzeral, fotil. Akurát som došiel pod kupolu, kde som sa tiež obzeral a fotil, keď zaznel dajaký ženský hlas, ale zahĺbený do svojich myšlienok som čumel na kupolu zospodu, na podlahu a keď som sa obzrel, tak práve som stál pred dajakou kňažkou (kňažicou, kňažnou, kňažeje alebo ako je ženský rod od kňaza), ktorá sa snažila robiť si svoju prácu, to je kázať kázeň, ale dajaký blbec ju nepočúval, keď je hovoril, aby vypadol z placu pred ňou.
Katedrála sa dá obísť celá, dá sa fotiť a natáčať, okrem času kázní. Okrem katedrály sa dá pozrieť aj krypta s vyše 200 sochami. V krypte je predajňa suvenírov, wc a východ. Asi sme mali šťastie, lebo sa v katedrále uskutočnilo nejaké stretnutie speváckych zborov. Pred vystúpením všetci išli na záchod a potom sa zhromažďovali v krypte medzi záchodmi a predajňou suvenírov. Ten hluk bol horší ako keď pubertálne dievčatá idú na súťaž tanca autobusom (vyskúšané). Lebo tam to nebola len jedna skupina predpuberťálnych kastrátov a píšťaliek, ale z každej strany išiel hluk ako úľa, len prehnaný cez zosilovač, akoby to chceli pustiť na koncerte dajakej spychedelickej kapely.
Radšej sme sa vrátili do kostola odtiaľ hore na kupolu. Na kupolu sa išlo (ako ináč) pešo. Síce tam bol výťah, ale len pre imobilných. Pre tých, čo už zabudli, pred dvoma hodinami som liezol na monument s vyše 300 schodmi, tu ma čakalo 528 schodov. Na spodku kupoly sa prechádzalo cez presklenú podlahu, cez ktorú som videl miesto, kde som stál pred chvíľou, keď sa začala kázeň.
Už výhľad zo strechy, kde je spodok kupoly je úchvatný, ale ozajstné to je na vrchole (Ortas by napísal odstavec o tom, aké je to očarujúce). Prešli sme dookola kupolu a vybrali sme sa hore. Mám za sebou už Sv. Petra v Ríme, takže som vedel, čo čakať, keď sa vojde do kupoly. Čakal som úzke schody a chodby a nízky strop, ale celkom sa to dalo. Síce nič pre klaustrofobickú Evu a Adama s operovaným kolenom, alebo pre niektorých členov DM, ktorí by svojou šírkou vyplnili priestor. Výhľad bol oveľa lepší ako z Monumentu. Na jednej strane bolo celkom pekne vidieť London Eye, na druhej zase mrakodrapy, ktorý obkolesili Monument. Podľa wiki je výhľad chránený a nie je možné stavať v okolí stavby, ktoré by zatienili kupolu.
Prešli sme dookola, urobili pár fotiek a zišli sme dole, aby sme nezavadzali ostatným, ktorí sa chcú ísť hore pokochať výhľadom. Keďže bol čas obeda, tak puberťák navrhol burger vo Five guys, kde sa dá zložiť vlastný burger zo surovín, ktoré majú v ponuke. Že si dáme k tomu zemiaky, ale majú také porcie, že pre nás štyroch stačí medium. Poznajúc vlastnú dcéru sme ho nahovorili na veľkú porciu. Tá porcia naozaj bola mega veľká. Asi kilo ozajstných pečených zemiakov s tým, že mali vypísané, aká je to odroda a kde bola vypestovaná. Puberťák mal pravdu a nevedeli sme natlačiť burger so zemiakmi a ja som prehral stávku (aj keď sa malá snažila to celé požrať). Takže som mu bol dlžný kúpiť jednu košeľu.
Ako sme tam napapkaní s veľkým bruchom sedeli a rozhodovali ako ďalej, keďže puberťák mal mať od tretej meeting k činnostiam, ktoré bude vykonávať pre školu cez prázdniny a za ktoré mu zaplatia dvojnásobok ako u nás, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme s ním a po meetingu sa rozhodneme, kam ďalej.
Zaviedol nás na internát, vybavil vstup do relaxačnej časti, kde bolo kino (pustil som si na veľkej obrazovke Rodinku úžasných), trošku sme si zahrali stolný futbal a biliard. Potom nás zaviedol do školy, ktorá bola hneď vedľa. Ukázal prednáškové miestnosti. V najväčšej, ktorá mala kapacitu 85 ľudí boli dve premietačky na front a dookola 8 veľkoplošných obrazoviek, aby študenti otočení na hociktorú strany (boli tam okrúhle resp. šesťuholníkové stoly) mohli sledovať prezentáciu aj vyučujúceho, ktorého sledovala stále kamera. Študovne pre študentov boli vytvorené tak, aby mali kapacitu od jedna do 8 (ak sa dobre pamätám) a boli oddelené s možnosťou pripojenia na veľkú obrazovku v tých väčších študovniach. Budova je to staršia, ale z vnútra upravená a vidieť aj modernú aj starú časť. Jediný problém sú myši, ktoré dajako pamiatkari (alebo dakto iný kompetentný) nedovolí likvidovať a bežne sa vyskytujú takpovediac všade v budove. Sa čudujem, že káble majú v poriadku, ale to sú asi iní Mikimausovia, ako u nás.
Pomaly sa aj kamaráti puberťáka zišli - celá východná Európa + egypťan (nie Sinuhet). Bar, ktorý patril škole, síce nefungoval počas prázdnin, ale bol otvorený a dal sa tam hrať ping pong, posedieť si a počúvať hudbu. Pokecali sme sa chalanmi a Mášou, zahrali ping pong a keď bol čas večere, tak nám Jan z Polska vybavil stôl v talianskej reštaurácii (ha, zase nie mekáč), kde brigáduje. Natlačili sme sa cestovinami, mládež si našla miesto aj na desert a išli sme na metro do Paddingtonu.
