Come and be inspired by thousand years of history
Deň. 4.
Dnes konečne spoločný deň s Adamom a Evou. Na programe sme mali Tower of London a Westminsterské opátstvo. Problém nastal, keď sme sa zobudili, že pršalo. Vyčkali sme trošku, podľa predpovede malo ustáť v priebehu hodiny. Zatiaľ sme sa naraňajkovali a zistili sme, že nám prší aj do kúpeľne. Vlastne len zateká, čo tiež nebolo príliš príjemné. Napísal som cez booking Abdullovi, ktorý bol uvedený ako majiteľ. Poďakoval sa, ospravedlnil sa a po návrate bol voda uprataná. Keďže vtedy už nepršalo, tak neviem, či dačo aj opravili, alebo len upratali a modlili sa k bohu dažďa, aby vydržal ešte deň, kým vypadneme.
Dnes sme mali deň spoločne. Dohodli sme sa na odchode. Vonku bolo mokro. V Londýne smetiaky nie sú, tak celá ulica bola plná premočených smetí. Človek sa teší, že má dačo lepšie organizované, ako hlavné mesto impéria.
Keďže sme stále chodili tým smerom, tak som si pomýlil smer a išli sme na zlé metro. Ale je to taká hustá sieť, že človek nemá s tým problém dakde prestúpiť. Niekde sú tie stanice tak obrovské a veľké vzdialenosti medzi metrami v rámci jednej stanice, že Adam sa už unavil len z presunu.
Vystúpili sme na stanici Tower Hill, o 5 minút dorazil aj puberťák. Zvítali sa všetci traja puberťáci, veď sa poznali skoro od narodenia. Keďže sme mali lístky, prejsť do Toweru nebolo náročné. Tower celým menom Her Majesty's Palace and Fortress, The Tower of London sa začal stavať v 11. storočí a keďže vojny posledných 100 rokov sa dotkli Británie len z neba, tak Tower si zachoval celkom svoj historický ráz.
Tower sa skladá z viacerých veží, ktoré sú poprepájané po obvode. Hneď pri vchode sme vošli do jednej a potom sme prešli celý obvod. Keby som lepšie poznal históriu Británie, tak by mi tie vystavené kusy s popisom aj dačo hovorili, ale keďže sme všetci v našej rodine historickí ignoranti a vyznáme sa v číslach iných ako roky, tak sme sa prechádzali a čumeli. Sem tam sprchlo, ale to bolo len také londýnske spestrenie.
Potom nasledovala klenotnica Jewel House. Postaviť sa do radu väčšieho ako na banány v roku 1988 pred Vianocami, sa zdalo celkom odvážne, ale za polhodinku sme sa dostali do klenotnice pozrieť si korunovačné klenoty. V miestnostiach tma, vitríny osvetlené a ľudia išli pomerne rýchlo, takže skôr sme vyšli ako čas strávený čakaním. Už bolo poludnie a riešili sme, že kam sa pobrať. Ešte sme nevideli dominantu White tower, ale Adamové koleno protestovalo, že zase prejsť 300 schodov nebude dobrý nápad. Ďalšia možnosť bolo väzenie, ale to protestovala Evina klaustrofóbia. Tak nabudúce. Predtým si dačo budem musieť naštudovať z histórie tohto miesta, aby som nevyzeral ako Američan v Európe, že koľko starých vecí tu majú.
Presunili sme sa na Tower bridge, urobili pár fotiek a metrom sme sa priblížili k Westminsterskému opátstvu. Lístky sme mali na pól tretiu, času sme stále dosť, tak sme sa vybrali smerom k najbližšiemu mekáču (nebol to môj výber). Pred Downing street to vyzeralo, akoby miestni dezoláti mali permanentne postavené stanovištia, kde sa protestuje proti všetkému - proti zrušeniu hotovosti (Danny Kollar ma hlavu smútku, že hotovosť si nemôže uložiť do banky, lebo mu nechcú otvoriť účet a tým ho zotročiť), proti vojne na Ukrajine (nie proti Rusom, ale proti vojne), proti migrantom (ktorí aspoň robia manuálne v UK) a tak všeobecne voči všetkému. Obhospodaroval to jeden človek asi na plný pracovný úväzok.
Rýchlosťou rýchlej chôdze pracujúceho dôchodcu sme preleteli cez trafalgar do najbližšieho mekáča (keby sme vedeli, tak by sme mohli vystúpiť z metra o stanicu skôr, ale my najprv ideme a potom rozmýšľame). Zase sme sa napchali lacnou kuracinou a krokom dôchodcu sme išli naspäť. Bolo tesne pred pol treťou, keď sme vošli do Westminsterského opátstva. Zase bez patričných znalostí o histórii a rodinných vzťahoch, ktoré zvykol opisovať vodnár a každý má z toho mischung v menách. To isté sme mali aj my, len ku každému menu sa vzťahovala aj jedna hrobka. Ešte šťastie, že sme mali audioguide v reči východných kmeňov slavienov miešaných s hunmi.
Takže od začiatku. Westminsterské opátstvo je okrem toho, že miestom korunovácie britského panovníka svadby v kráľovskej rodine, tak je aj miestom posledného odpočinku a nielen panovníkov, ale aj významných osobnosti. Celý názvom sa volá Kolegiátny chrám svätého Petra vo Westminsteri a je zaradený ako pamiatka UNESCO. Človek si len tak chodí a zbierajú sa mu pamiatky UNESCO, len ja si nevediem zoznam.
Takže došli sme, vyfasovali sme audioguide, aby sme úplne blbí nezomreli a išli sme na lov čísel, ktoré reprezentovali dačo v opátstve. Väčšinou to boli hrobky, nad ktorými bola socha nebohého, niekedy v celkom čudnej polohe. Našťastie aj krátka história k tomu a takto pomaly sa ťahali všetci. Niekde vznikali aj zápchy, kde bol lievik, tam sme sa pomotali so slúchadlami na hlave.
Po opátstve sme nemali program, tak sme sa vybrali splatiť môj dlh zo včerajšej stávky a išli nakupovať. Adam s rodinou išli cez Hyde park smerom do Paddingtonu. Cestou konečne videli aj oni veveričky.
My sme nasadli na poschodový autobus (jasné že do prvého radu - všímate si rod?) a v londýnskej zápche sme urobili prehliadku mesta smerom na Trafalgar a odtial na Piccadilly Circus, ktorý bol ovešaný dúhovými vlajkami. Prešli sme pár obchodov na Regent Street a odtial na Oxford Street. Baby si dačo aj kúpili, aj mne sa ušla košeľa, ale dlh som splatil až v Turecku. Dvojnásobne.
Pomaly sa zvečerievalo a nechcelo sa nám hľadať nič luxusné na večeru, tak sme si dali rezancový streetfood u dajakého šikmáča. Sedeli sme vonku na ulici a postupne sa stmievalo. V metre sme sa rozlúčili s prvorodým potomkom, ktorý o pár dní letel za nami a išli sme aj my na ubytovanie.
Deň. 5
Tu už nič vážne nemáme. Zobudiť sa, naraňajkovať sa, zbaliť si veci a ísť na letisko. Odchod bol až o pól tretej, tak sme mali čas. Došli sme na Liverpool station, odkiaľ nám odchádzal vlak a že si dáme dačo z mekáča (ako rozlúčku). Logo sme našli, ale vchod nie. Nakoniec sme museli vyjsť zo staničnej budovy a tak sme našli vchod.
Na letisku pri odlete sa veľa nezmenilo. Koridor na hadíkovanie cestujúcich bol taký istý, ako som si pamätal. Pred nami bola zúbková víla - dvojmetrový geneticky mierne viac pigmentovaný chlap v rúžovej tutu sukni, croptope a rúžovej parochni. Pre hľadačov a chráničov neznamenal žiaden rozruch, ale že naša zubná pasta a Voltaren neboli zabalené v igelitke na kozmetiku, to je nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť vo vzduchu. Našťastie sa nebezpečenstvo rýchlo eliminovali vložením do igelitu.
Pomaly sme sa presúvali ku gatu, nakúpili sme alkohol v duty free, ktorý keď budeme piť, tak budeme spomínať, kde sme to kúpili (nikto si to nepamätá, okrem mňa). Už nás čakal len let domov. Už len si oddýchnuť od náročného výletu.
