Možno sa dačo naozaj mení a globalizátori majú pravdu. Nie je to globálne otepľovanie, tak to nazvali globálnymi klimatickými zmenami. Veď by prišli o peniaze, keby si priznali, že globálne otepľovanie nehrozí. Maximálne sa roztopia ľadovce, ale na druhej strane v Európe bude chladnejšie. A ako vieme, na ľadovcoch býva naozaj málo ľudí a Európania veria tomu, čo vidia resp. cítia na vlastnej koži.


Ak sa pozrieme na tento rok, toho globálneho otepľovania k nám veľa nedošlo. Cez zimu som mal často rannú rozcvičku v podobe odhŕňania snehu ešte pred odchodom do práce, potom párkrát cez deň manželka a večer zase ja po príchode z práce. A to všetko v Podunajskej nížine, kde sneh je raritou ako dedinský stolár s desiatimi prstami na ruke. Cez víkend som čistil ešte aj chodník, ktorý mi mesto snehom zadrbalo. Lebo ak si tam dakto zlomí nohu, mám po chlebe. A kto vylezie v najväčšom snežení z vyhriatej králikárne? No predsa tetky s čoklami vo vestičke (rozumej čokle vo vestičke).


Prišiel marec a čakali sme jar. Miesto toho zase len snežilo a v polovici marca sme mali asi celoeurópsku kalamitu (bol to zrejme EU štandard). Niektorí experti pozreli do kalendára a povedali si, že marec je jarný mesiac. Vymenili si teda zimné gumy za letné. Tri bratislavské kopčeky (Kramáre, Koliba, Horský park) boli neprejazdné, a nová slovenská aristokracia (hovorovo smotánka), ktorá tam býva, z toho mala adrenalínový šport (napríklad pipinka v minisukni s 15cm opätkami tlačí audinu svojho kolíka).


Ako by nám to nestačilo, na Veľkonočnú nedeľu sme mali možnosť odhŕňať sneh už podľa letného času. A to nebol ani prvoaprílový žart, lebo prvý apríl bol až v pondelok.


O dva týždne sa nám zdalo, že zima prešla priamo do leta. Kým som sa spamätal, stromy boli odkvitnuté bez toho, aby som ich skrášlil a postriekal proti škodcom. Veď čo, aspoň bude bio. Možno ani zvieratá nepostrehli, že tu na tri dni bola jar a zabudli sa páriť. A ešte k tomu nám ich aj záplavy odniesli. Takže tento rok budú poľovníci nasucho a budú strieľať len jeden druhého v štýle Hunger games.


Ale mali sme tu leto. Síce bol len apríl, ale babenky sa vyzliekli a my, starí capi, sme slintali. Niekedy to vyzliekanie bolo aj na škodu, lebo sa vyzliekli aj také, čo mali zásoby sadla ešte z minulého desaťročia a v legínach vyzerali ako viazaná šunka. A aj tie trojky by možno pred desiatimi rokmi dakto ocenil, ale dnes už sú také vyťahané, že miesto podprsenky treba široký opasok, ktorý oddeľuje hrudné sadlo od toho brušného. Na druhej strane na niektoré kusy sa dalo aj pozerať. Hlavne, keď autobusár tvrdohlavo kúril podľa aprílových zvyklostí bez ohľadu na vonkajšiu teplotu, a baby zo seba zhadzovali vrstvy šatstva.


Tráva rástla ako divá a bola hustá ako Brežnevovo obočie. Kosačka sa mi stále upchávala a ja som vkuse nadával. Čiže keď ste videli zarasteného týpka v montérkach a tričku Iron Maiden s tuniskou čiapkou na hlave (typický gastarbeiter), ktorý pri kočíkovaní s kosačkou nadával, tak to som bol ja.


Už sme si mysleli, že leto je tu zas, práve tu a práve teraz a keď to pôjde takto ďalej, v polke mája sa budeme kúpať na seneckých jazerách. Ale prišiel máj, chladný a daždivý a na viac si z neho ani nepamätám. Maximálne na hokej. Na druhej strane tomu, kto žil hokejom, bolo počasie úplne ukradnuté. Hlavné, že v práci kúrili.


Jún bol plynulým pokračovaním mája. V sobotu 1. júna som bol aj pri Dunaji, kde som nebol minimálne dva roky. Veď načo čumieť na veľkú špinavú vodu. A to som ešte ani nevedel, že bude veľká a špinavá. To až na druhý deň večer som sa dočítal, že z Prahy sa stal aquapark a aj nás čaká veľká vlna na Dunaji.


Celý týždeň bolo hnusné počasie. Akoby sme sa už prehupli do novembra a pritom ani marhule neboli obrané (nieto ešte vypálená dobrá marhuľovica). Ja som si myslel, že tu v Podunajskej nížine je teplo, že paprika dozrie aj bez skleníka a marhuľovica je preto taká kvalitná, lebo stále svieti slnko a tie marhule sú sladké. Namiesto slnka ma však každé ráno vítal dážď, cez deň zamračené a cestou domov zase dážď. V práci zima ako v Silickej ľadnici, lebo dodávateľ naplánoval letnú údržbu kúrenia a dodávky teplej vody. Snažili sme sa to riešiť rôzne. Ani otvorenie okna nepomohlo, lebo ani vonku nebolo teplejšie. Ďalší z nápadov bol, že šéfka má klimatizáciu, ktorou sa dá kúriť. V normálnych prípadoch v lete sme radi, keď máme u nej poradu, lebo to tam má dobre vychladené. Lenže ona je taká horkorvná, že si nazakúrila. Potom nám napadlo, že máme ešte sviečku z Vianoc, tak sme ju zapálili. Teplo síce nebolo, ale vianočná vôňa (škorica – vanilka) a s tým aj nálada nás neminula. Po návšteve WC som zistil, že ohrievač fúka horúci vzduch, takže stačí vyjsť na WC a netreba stále šúchať ruky, aby sa obnovila cirkulácia krvi. Hneď, ako som došiel domov, hodil som ovocný koktail – 45-percentný destilát zo sliviek, hrušiek a marhúľ. Na pár hodín ma to zohrialo tak, že mi svietila hlava aj uši.


Na druhý deň sa objavil putovný ohrievač. Celkom výkonný, za 15 minút vykúril kanceláriu na znesiteľnú teplotu. Tak sme sa mohli venovať hydrometeorologickej situácii. Bola to senzácia, ako sa dala voda skrotiť. Povodňová turistika naberala na obrátkach a každý sa chcel vyfotiť s veľkou vodou. Bolo to ako v cirkuse – tiger je za mrežami, ja pred nimi, ale máme spoločnú fotku. Som zvedavý, čo by tí turisti robili, keby sa niečo pokazilo. A to ešte nehovorím o tých, čo začali rozoberať protipovodňové steny. Veď blbý turista potrebuje suvenír. A predsa si nezoberie vodu do dvojlitrovej PET fľaše, že toto je z povodní 2013. On musí mať skrutku. Čo ho po tom, že oslabí stenu.


Povodne sa stali vďačnou témou aj pre našu politickú špičku. Veľkodušne nám dali k dispozícii 300 vojakov a dobrovoľníkov. Potom, keď sa v Maďarsku týždeň dopredu  pripravovali s 8000 vojakmi, tí naši štedro pridali ešte zo 50 vojakov. Keď vo štvrtok potom prešla veľká vlna cez našu hlavnú dedinu podľa hesla po nás potopa, sa to aj stalo, lebo nižšie to nebolo až tak dobre zorganizované. Teraz čakáme na teplejšie leto, keď Komárno bude patriť komárom. Ba celý juh bude patriť komárom, vrátane hlavnej dediny.


Ak sa vám náhodou zdá, že v dnešnom článku sa málo spomínali prsia Angeliny, na záver si ich môžete pozrieť v celej chrumkavej kráse spred 20 rokov. Len ju treba najprv pohľadať v klipe.


 

Pic by daphneng