Predstavte si jednoduchého človeka, ktorý potrebuje dostať potvrdenie o tom, že je Slovák a hoci to má napísané na občianskom preukaze i v pase, nie je to dostatočným potvrdením jeho slovenskosti a potrebuje dostať potvrdenie na krajskom úrade, ktoré si ešte musí dať silnejšie potvrdiť apostilou toť na ministerstve vnútra v Mordore. Potom je už Slovákom ako sa patrí a môže sa s tým prezentovať aj v cudzine.

 

Prečo som sa vybral hľadať šťastie v potvrdzovaní papierov na slovenských úradoch? Pravda je taká, že sa chystám do chomúta mimo našej banánovej republiky a podmienkou toho, aby som tak učinil, je aj zväzok potrebných dokumentov, ktoré hovoria o tom, že tento krok môžem absolvovať aj mimo SR.

 

Začal som si tak postupne obiehať naše úrady, kde som pomaly dával do poriadku nový rodný list, potvrdenie o slobodnom stave, potvrdenie trvalého pobytu a potvrdenie o štátnom občianstve. Ak by ste však chceli nahradiť tieto potvrdenia kópiou potvrdenia, ktoré nosíte denne pri sebe, čiže platným OP, bude vám to na potvrdený tvrdý úd, pretože potrebujete na všetko oficiálny papier, ktorý nielenže musí byť opečiatkovaný príslušným vydávajúcim úradom, ale aj vyššie potvrdený apostilou, čo je niečo podobné ako Chuckovo Norrisovo pokývanie hlavou, akurát na štátnej úrovni Slovenskej banánorepubliky.

 

Pri zbere tejto byrokratickej úrody som začal na okresnom úrade mesta môjho trvalého bydliska. Požiadal som o vydanie nového rodného listu a potvrdenia o slobodnom stave a trvalom pobyte. Tu som sa stretol s prvou odpoveďou, že my také dačo nevydávame. Rodný list som dostal, ale pre ostatné tlačivá si mám ísť na okresný úrad. Na okresnom úrade mi pani vysvetlila, že oni tu také tlačivá nevydávajú, ale že mi ich len následne môže potvrdiť apostilou, ako to vykonala aj na mojom rodnom liste. Pani ma poučila, že potvrdenie o slobodnom stave, ktoré úrad nevydáva, sa premenovalo na potvrdenie o potvrdení, že SR už potvrdenia o slobodnom stave nevydáva a že v zahraničí to vyžadujú. No škoda. Kokot som bol ja, lebo som si pýtal zle. Keď som sa vrátil na mestský úrad a popýtal si potvrdenie o potvrdení že SR... a tak ďalej, hneď mi povedali, že toto je správne potvrdenie a že za ďalšiu päťku mi ho vydajú. Dostal som teda potvrdenie o potvrdení že potvrdenie netreba a šiel som si ho teda znova na okresný úrad potvrdiť. Z vyššej moci úradnej znovu vzišlo aj desať evry zožratých automatom na vydávanie kolkov. V tento deň som teda minul aj 45 eur na vydanie troch tlačív a ich vyššie potvrdenie. V okresnom meste som teda so zberom papiera skončil, lebo som sa dozvedel, že potvrdenie o štátnom občianstve dostanem v krajskom meste na Krajskom úrade. Schválne si pamätajte pojem Krajský úrad. Bude tu hrať ešte svoju rolu.

 

Piatok 10.00 ráno nasledujúci týždeň som sa dotrepal do krajského mesta. Pani z vrátnice ma poslala na tretie poschodie do čísla dverí 319. Keď som tam zaklopal, prekvapilo ma, že sa nikto neozýva a že sú aj dvere zamknuté. Kurva, žiadny oznam, žiadna informácia o tom, že kde tí ľudia sú. Potom mi už trošku para stúpla do hlavy, tak som prebehol celú chodbu a bez klopania som skúšal otvárať dvere. Išlo ma jebnúť, keď všetky boli zamknuté. Podišiel som ešte raz k dverám 319 a zatrieskal som v amoku päsťou na ne... neviem čo som čakal, ale dostavil sa zaujímavý efekt. Z dverí 323 vybehla pani, ktorá ma okríkla, že čo tu búcham a čo tu hľadám. Ja som jej vysvetlil, že idem za pani, ktorá tu pracuje a ktorá tu má dnes podľa „ordinačných hodín“ byť. Prvá otázka ma zarazila: „A máte to s ňou dohodnuté?“ Ako prvé mi napadlo, že keď raz kurva mám byť v práci vo svojej pracovnej dobe a riešiť ľudí, ktorí ma tu hľadajú, mal by som tu byť a nemal by som od nich požadovať dohodu o stretnutí, ale povedal som jej, že teda dohodnutí nie sme a že ona má byť v práci vtedy, keď má a že si nemusím dohodovať u nej audienciu. Staršia pani ma prebodla pohľadom, že či nie som drzý a stručne mi povedala, že pani je chorá. Ja som ju teda upozornil na to, že ale ani v ostatných dverách tohto oddelenia nikto nie je a že ja potrebujem dostať papier, ktorý mi tu majú, podotýkam v pracovnej dobe, vydať. Ona povedala, že môžem prísť inokedy, keď tu bude. Vtedy som si povedal, že kašlem na to a už som sa pomaly otáčal na päte, no hlas v hlave mi vravel, čo ti jebe? Necháš sa osrať úradníkmi? Opýtal som sa teda ráznejšie pani, že kto ona vlastne je, že tu obhajuje mámpičizmus úradníkov. Ona s hrdosťou zahlásila, že ona im je šéfka. Tak vravím hneď z fleku, že podávam sťažnosť na tých zamestnancov, ktorí tu majú dnes sedieť a bez akéhokoľvek oznamu tu nesedia a že podávam sťažnosť aj na ňu, že im to toleruje. Ona začala kričať, že kto som ja a že čo tu robím scény a potom som si už servítku pred ústa nedával. Povedal som jej, že ja sa jebem kvôli jednému papieru z Bratislavy do okresného mesta, kde ma pošlú do krajského mesta, najazdím 300 kilometrov v jednom smere bez toho, aby mi ich niekto preplatil, že si míňam dovolenku na tieto pičoviny a že ona mi povie ďakujem a príďte zas (Apu Nahasapeemapetilon rulz).

 

Môj rozhnevaný výraz a 197 centimetrov so 120 kilogramami telesnej hmotnosti asi na pani zapôsobili dostatočne, lebo sa ma opýtala, čo vlastne potrebujem. Keď som jej povedal, o čo sa jedná, povedala mi pomedzi zuby, že to mi vie vydať aj ona, a tak sme sa pekne dohodli, že keď jej donesiem ešte v ten deň kópie rodných listov mojich rodičov, tlačivo mi vydá. Behom hodiny som sa otočil aj s kópiami a za 10 evry som dostal to tlačivo. Jeho potvrdenie som však mohol dostať len na ministerstve v Bratislave. Ďalší deň dovolenky som minul na návštevu ministerstva vnútra, kde ma privítali na vrátnici dvaja policajti. Povedal som im, o čo ide a čo potrebujem a oni, na moje počudovanie, zobrali do rúk papiere a začali v nich hľadať telefóne číslo, na ktoré mám od nich z recepcie zatelefonovať. Ja som teda počkal, kým mi dajú klapku. Vedľa na telefóne som vytočil prvé číslo. Keď sa mi ani po minúte nikto neozýval, poprosil som ich o ďalšie. Dali mi ďalšie dve. Skúšal som sa dovolať na obe, ale nikto nedvíhal. So zväčšujúcim sa rezňom pod pazuchou som prišiel ku nim a poprosil ich, či nemajú sekretariát, ktorý mi to číslo dá. Tentokrát začali hľadať čísla nielen v papieroch, ale aj v počítači a dali mi ďalšie číslo. Keď som sa na to číslo dovolal, pani mi nadiktovala dve čísla z predchádzajúcich volaní. Informoval som o tom príslušníkov PZ SR a tí mi kázali byť neoblomným a stále na tie čísla skúšať volať. Tak som teda skúšal. Po troch minútach mi nasrdená pani zdvihla, že dobrýýý, že čo potrebujem, keď tak dlho zvoním. Vysvetlil som jej, čo potrebujem. Povedala, že ona s tým nerobí a dala mi meno panej, ktorá s tým robí. Pýtal som sa teda policajtov, či mi môžu dať na tú pani klapku. A čuduj sa svete, v hi-tech systéme papierového telefónneho zoznamu ministerstva vnútra táto osoba nefigurovala. Vtedy už prdli nervy aj im a zavolali ešte raz to číslo, kde som volal predtým a osobne si požiadali klapku na túto osobu. Tú potom posunuli mne a ja som sa konečne dovolal tam, kde som potreboval. O niekoľko minút prišla na recepciu pani, ktorá mi mala pečiatku apostily dať. Zaplatil som si teda kolok z automatu v hodnote 10 evry, ktorý som jej odovzdal aj s tlačivom, podotýkam Krajského úradu a ostal som čakať na recepcii na vybavenie. Po zhruba 7 minútach volá pani na recepciu policajtom, aby som ju kontaktoval. Povedali mi, že mám zavolať číslo, ktoré som volal naposledy. Ja som v tých číslach už mal zmätok, tak som ich poprosil, nech mi číslo povedia. „My nevieme“ zaznela odpoveď... ja som myslel, že ma už fakt jebne, tak som ich poprosil, nech mi ho nájdu. Po dvoch minútach mi ho poskytli, tak som tam zasa zavolal. Pani mi povedala, že na toto potvrdenie apostilu nedávajú. Keď som jej povedal, že to republika, kam sa idem ženiť vyžaduje, tak povedala, že mi to teda udelia. Nádej na zdárny koniec stúpala, keď vtom prišla pani na recepciu a odovzdáva mi nepotvrdený papier. Rezeň pod pazuchou sa zväčšil priamo úmerne zväčšenému pocitu búriacich sa nervov v mojej hlave. Pani mi s úsmevom podala tlačivo a upozornila ma, že je neplatné. Jediné, na čo som sa zmohol, bola otázka prečo... Odpoveď ma dojebala úplne. Lebo tlačivo je vydané pod hlavičkou Obvodného úradu, ktorý už neexistuje a má byť vydané pod hlavičkou Krajského úradu. A ešte mi s úsmevom povedala, že už s tou pani z krajského úradu volala a že sa môžem zastaviť po nové tlačivo, keď budem mať cestu okolo. Poďakoval som teda pani z ministerstva, pánom policajtom, vyšiel pred budovu, zapálil si cigu a neveriacky som pozeral na tlačivo, ktoré sa prestalo vydávať pred niekoľkými rokmi. Vtedy mi napadlo len jedno. Mobilinternet, kontakt na osobu, ktorá mi tlačivo vydala a rozhovor o tom, aké je to príjemné, keď sa jebete 300 kilometrov tam, 300 kilometrov nazad, zistíte, že papier je napiču a s úsmevom vám povedia, že zasa môžete prejsť 300 kilometrov, zobrať si ďalšie tlačivo a ísť ďalších 300 kilometrov, aby ste sa hodinu ako kokot nevedeli dotelefonovať tej pravej osobe a miesto dovolenky pri mori si tieto dni vyčerpať na neschopnosť úradníkov. Vtedy som naozaj stratil nervy a čudujem sa pani, že mi telefón nezložila, lebo ja by som takému károvi zložil hneď, ale vypočula si môj výlev až do konca, kde som nezabudol pripomenúť, že ja som si vedel urobiť voľno, ale že existujú ľudia, ktorí jednak nemajú čas ani financie na nezmyselné cestovanie po slovensku kvôli chybám úradníkov a že nemajú všetci auto a nemôžu sa uvolniť z práce, keď sa im zachce a skrátka som pomenoval všetko, čo mi napadlo a čím som si určite neprešiel len ja.

 

Po rôznych úvahách o práci zamestnancov štátnej správy a po zhliadnutí zbierky bonboniér a fliaš vo vitríne pani, ktorá mi na krajskom úrade vystavovala neplatné tlačivo, som si uvedomil jedno. Ak sa úradníkom podarí urobiť si ich robotu svedomite, to znamená tak, ako to od nás ostatných zamestnancov v neštátnej správe zamestnávateľ vyžaduje denne a nikdy nás za to nepochváli, dostanú za to prejav vďaky v podobe fľaše, kávy či bonboniéry, a pritom si plnia len svoju náplň práce. Naopak, ak sa im to nepodarí, však nič sa nedeje. Príďte zas, však vy niečo potrebujete. V neštátnej správe máte na to jeden rozhovor s managerom, potom druhý a idete do piče a nikto sa s vami nebaví. Však na túto pozíciu čaká ďalších 30 ľudí s rovnakými skills, aké máte vy. Prehnaný rešpekt a pokora pred úradmi a úradníkmi je prežitok totality, ktorý nedokážeme vykoreniť nijak inak, ako čakaním na vymretie týchto ľudských pozostatkov socializmu, ktorí dožívajú tak fyzicky, ako aj profesne na ich teplých štátnych flekoch, s ktorými sú zžitý na večné časy a nikdy inak žiaľ ešte aj v dnešnej dobe.