Tak mi raz ráno  v kuchynke hovorí jedna milá kolegynka: "Ty dochádzaš vlakom, čo? Tam stojíš na strede stanice jak taký oný." Ja jej na to: „Aj ja ťa rád spoznávam, ty nebodaj tiež dochádzaš.“ No jasné a ešte aj robíme na jednom poschodí. Paráda. S touto papuľou si teda ešte užijem. Ale musím povedať, že to nebolo až také zlé. Ona sa síce správa ako pizda, je drzá a taktnosti tiež veľa nepobrala, ale povedzme si, že takýchto ľudí je v súčasnosti málo. Je na tom niečo, že tí, čo sú schopní, sú plní pochybností a hlupáci plní suverenity. Ale to je možno len môj pohlaď.

Takže som ju spoznal  -  prvý parťák. Volajme ju Raketa, je to príznačný názov a ešte celkom slušný ;) Raketa pochádza z učiteľskej rodiny, čo sa nevyhnutne nejakým spôsobom muselo prejaviť. K tomu ešte eštebácke sklony, tvrdohlavosť a presvedčenie o tom, že potrebuje vedieť všetko a o všetkých. A pôjde po tebe, až kým sa to nedozvie. No nič to, každý sme nejaký. Teda o dôvod, prečo by som nemal stávať na svojom mieste v strede stanice, som mal postarané. Chvíľu to však trvalo, pretože ja vo svojej tvrdohlavosti sa nepodriadim Raketiným manierom a nechám ju kľudne stáť na boku a smiať sa na mne. Tu ide o princíp, vždy je dobré mať nejaký záchytný bod, ten môj je na červenej dlaždici uprostred vestibulu, pred svetelnými tabuľami, kam si položím svoju notebook tašku. Medzi členky, aby som bol presný. Tam potom stojím a odolávam davom, ktoré sa hrnú ako voda a rozostupujú sa pred mojou pozíciou. Pozíciou, kde mám prehľad o všetkých a o všetkom. Takže som celkom normálny blázon, dýchanie pravidelné a stolica pravidelná tiež.

Inak vestibul – to je vám slovo. Viaže s k nemu jedna príhoda, ktorú ešte spomeniem; v podstate ide o to, že sa jeden Angličan pýtal môjho známeho, kde čakal na vlak. Známy si ale nevedel spomenúť na to správne anglické slovo, tak Angličanovi povedal, že vo vestibule. On mu na to: „Where?“ Tak známy opakuje, teraz už z anglickým prízvukom: „Vuo vuestibule!“ Angličanovi to bolo „hneď“ jasnejšie: „Aaaah OK.“ Toto sa potom stalo terčom vtipov, rovnako ako asi milióntisícpäťsto ďalších veci.

S Raketou som sa teda zblížil a zmenil som svoje stácie návyky. Stál som s ňou a ona ma postupne predstavila panoptiku svojich známych/neznámych/náhodných/podivných. Otvoril sa mi tak pestrý svet ešte pestrejších osôbok, vo finále možno až príliš pestrý. Už ani neviem, kto bol prvý. Myslím, že to boli dvaja páni - jeden veľmi osobitý, distingvovaný hoväd, ale s o to väčšou inteligenciou, rozhľadom a súcitom pre prasačiny. A ten druhý na pohlaď učesaný, elegán, ale s mladým duchom, toleranciou, nezbednosťou v pohľade a spôsobmi primadony, akoby som to... proste gay. Niekde som čítal, že pri gayoch sa snúbia najhoršie vlastnosti mužov a žien a povedal by som, že je to pravda. Veď si to ľudkovia posúďte sami vo vašom okolí a vaše názory o tom, aký som homofób, si strčte do... riti!!! A bez indulony!!! Tak. Takže prvému hovorme Logistík a druhý bude Fešák. Všetci sme z jedného mesta a dochádzame rovnakou trasou. Logistikovi furt zvoní telefón a háda sa tam s kamionistami alebo nejakými nemčúrmi, z čoho usudzujem, že bude mať dačo dočinenia s logistikou a koordináciou, či problemsolvingom, komunikáciou alebo iným dobre znejúcim slovom cudzieho pôvodu.

Ako som vlastne začal dochádzať? To ani srnka netuší, teda tá možno trochu áno. Začalo sa to v škôlke v Seredi, kde som mal neodolateľnú túžbu, ba priam nutkanie ísť po škôlke okukávať vláčiky na stanicu – osobáky, nákladiaky a vôbec celý ten hurhaj okolo. A vcelku úspešne som nútil mamu a otca, aby tam so mnou chodili. Vtedy som netušil, že raz budem musieť vláčikom dochádzať denno-denne a dostanem sa z: „Jééj vlásik.“ k obligatórnemu: „Pojebaný vláááásik, zas mešká!“ Ale všade vedie nejaká cesta, všakže – do Ríma, do neba, do pekla a na stanicu napríklad... podobnosť čisto náhodná.

Potom mi dali vlaky na určitú dobu pokoj. Bola to len sem-tam cesta Rajeckou Ančou, ktorá sem- tam niekoho alebo niečo rozpárala a ďalej si pokračovala svojou cestou-necestou až k betónovému dead-endu v Rajci na stanici, kde končí železničná trať. Inak podľa slov rušňovodiča, aj keď rozcviknete človeka napoly na koľajniciach, tak ešte ostane žiť, až kým nezídete dolu pozrieť sa mu do očí a akurát vtedy vypustí dušu. Ako spieva Piussi v tom songu: „Streliť sa do spánku, zalapať po vánku, odletieť k slnku.“ Len v tomto prípade sa netreba strieľať. Fajné spestrenie rutinného jobu, však? A takých je viac, napr. teta uprostred poľa vyjdúca z kríkov na trať, rozpažiaca ruky chrbtom k lokomotíve, čo si ide min.140; ďalej chalanisko na aute, ktorý prosto nemôže počkať na tom neprehľadnom priecestí, až kým neskončí ako „Insalatissime“ od Rio Mare na stredomorský spôsob, či takzvaná teta alebo ujo, ktorá/ktorý sa rozhodne pred tou Šaľou predsa len hodiť pred vlak a explodovať ako mexická Pinata a obhádzať orgánmi koľaje v oboch smeroch, takže sa nikto v priebehu 4 hodín nedostane domov. Ani náhodou.

Medzi tie svetlé stránky dochádzania vlakom patria privilégium ísť z času na čas skôr a užívať si slnečné lúče spoza okna a nie iba tmu tmúcu a šťavý smrad z chodbičky. V reštauráku je tiež fajn posedieť, otočiť pár pív a prípadne aj Becheroviek, pokiaľ ich Poliaci nevychľastali. Suverénne najlepšia je ale oslava narodenín niekoho z partie v štýle rýchla smrť – teda rozdanie plasťákov na peróne 5 minút pred odchodom vlaku a stiahnuť polliterku páleného a pokračovať vo vlaku. Alebo ďalšie akcie využívajúce potenciál skupiny dotrepať do vlaku čokoľvek. A tak vznikla vlaková gastronómia v zmysle dones, čo môžeš – zožer, čo môžeš, prípadne sa o to podeľ so spolucestujúcimi.

Takže keď človek nič nemá, tak nič nemá. Prosté. Prvá možnosť je teda ostať na zadku a čakať na príchod chlapca alebo dievčiny s vozíkom z reštauráku. Väčšinou spustia bodré české: „Můžu Vám nabídnout kávu, čaj, džus nebo minerálku?“ a podľa toho, či je to chlap, tak bonusová otázka: „pivo?“ a ak je to žena tak „případně něco jiného?“, čo môže v kombinácii s jej šibalským úsmevom znamenať hocičo…

Druhá možnosť znamená hneď a zaraz zamieriť do reštauráku, odhadnúť situáciu, vyhodnotiť počet ľudí, ktorý majú podobný úmysel, nájsť si dobrý stôl a vyhnúť sa kozatej Etele. Potom už len mať šťastie na dobrého maďarského alebo českého čašníka, podľa toho, v akom reštauráku sedíte. Apropo moja prvá partiová skúsenosť s českým reštaurákom skončila takmer bitkou a konštatovaním, že sme: „zkurvení Slováci a takové chování ještě dotyčný neviděl.“ Ako čašník tam bol v ten večer jeden zamindrákovaný, ale jeden veľmi zamindrákovaný kokot, ktorý ešte chúďa vyzeral ako dobrý voják Švejk zamlada a celé to začalo položením kabelky a laptopu na sedačku. „Co to děláte? Dejte si to okamžitě na zem! Tady je čerstvě setřeno!“ „Aaaa vy jste Slováci, že?“ Akékoľvek argumenty samozrejme nepomohli a chlapec to stupňoval tým, že chceme jedno pivo napoly, že nebudeme nič jesť, že kabát a sako nepatrí na sedačku, a podobne. Zvyšok cesty sa tam prechádzal hore dole ako pominutý a niečo si šomral a predpokladám, že to bol jeho posledný deň v práci, lebo viacej sme ho už nevideli.

Tá najlepšia možnosť je doniesť si niečo svoje a riadne to pokombinovať. Na začiatku bola káva v termoske instantná s plastovými pohárikmi. Hmmm, ok. Potom k tej káve koláč – tvarohový a s marhuľami a posýpkou. A vivat evolúcia – prišla káva z toho bazmegu, jaksatovolá, áno, koťogó!! S mliekom, nie obyčajným, ale Maresi, nie obyčajným Maresi, ale 7,5% Maresiii!!!! Potom sa pridáva minerálka. Ďalej k tvarohovému koláču idú korbáčiky, arašidy, čokoláda, chlieb vo vajíčku, obložené chlebíčky. Nestačí? Pome hardcore – langoše so šampanským a kávou; melóny so syrom a šampanským. Závideli by všetci – Lukulus, Kaligula aj Magálová. Žije sa nám fajn.