Keď sa vyberú dve ženy na dovolenku bez chlapov, prvé, čo vám asi napadne je, že sa za prvým rohom nadobro stratia. Cha! Ani náhodou, teda, nestratili sme sa hneď a už vôbec nie veľakrát. Keďže za mobilné dáta zaplatíte v EÚ tak ako doma, vitaj navigácia a zbohom mapy. Aspoň dokým nás navigácia sem-tam nešupla do mora, aj keď sme stáli pevne na zemi. Tak sme si párkrát museli doslova vstúpiť do mapy a zorientovať sa po starom.

Náš výlet začal kúpou výhodnej letenky spoločnosťou, o ktorej asi v živote nikto nepočul, ale však tým pádom nemá za sebou žiadny škandál. Let bol naplánovaný z Prahy do Marseille a po týždni naspäť z Marseille do Viedne. Za parádnych €9,70! Kúpili sme ju pol roka dopredu, aj keby mala prepadnúť! Len škoda, že sme predtým trošku neporozmýšľali a namiesto krásnych štyroch hodín trepania sa do Prahy sme si mohli priplatiť €30 a odlietať z Viedne. Nuž, ale keď na obrazovke svieti akcia, ženy vždy kliknú.  

V penzióne v Prahe nás privítal mierne pripitý majiteľ, ktorý nás zasypal hŕbou otázok ako: „A kam cestujete, holky? A takhle samy? No jo, ty chlapy u vás za moc nestojej, že jo? A pivo máte? Co? Nemáte? Tady, vemte si.“ No, za pivo mal síce bod, ale keď sme nestihli raňajky, za zlepeňák na cestu by sme boli vďačnejšie.

V nemenovanej nízkonákladovej spoločnosti nás, samozrejme, neposadili spolu. Ja som vyfasovala dve pražské babičky s kýblami cukríkov vo vrecku, takže mi tie raňajky nakoniec ani nebolo treba. Kamoška sedela pri rodinke s deťmi, čo by nebol až taký problém, keby nemala v pláne čítať počas letu časopis Krimi, čiže články s krvavými telami, utopenými ľudmi a rozrezanými deťmi.

V Marseille nás nečakane privítala jazyková bariéra a sprevádzala nás počas celého týždňa. Najväčšia chyba je začať vetu slovom: „Bonjour.“ To potom počujete len samé: „bla, ble, blooo...“

Aj keď sme v Marseille začali, naša cesta tam ani zďaleka nekončila. Hneď v prvý deň sme si to namierili do mestečka Toulon. Tam sme sa ubytovali, kúpili víno a započali maratón sledovania Majstrovstiev sveta v atletike, síce vo francúzštine, ale na tom v podstate až tak nezáležalo.

Na druhý deň sme sa vybrali miestnou morskou MHD na neďaleký ostrov, kde sme prvýkrát spozorovali trend tohto leta – gigantické nafukovacie vtáctvo pokúšajúce sa uniknúť čo najďalej od svojich majiteľov. Celkom beznádejné a nešťastné obyčajné nafukovačky čakajú tento rok v obchodoch a kdesi vzadu v zásuvkách zbytočne. Nuž, možno zase budúci rok? Pokiaľ sa totiž nedokážu záhadne rýchlo pretransformovať na labuť, plameniaka alebo jednorožca, na mori si tento rok nezajazdia. :D

Ďaľší deň sme sa vybrali na trošku vzdialenejší ostrov: Proquerolles, cca dve hodinky loďkou. Cesta tam je úplná romantika, slnenie sa na hornej palube s vetrom ošmahnutými námorníkmi, no kto by sa sťažoval. Cesta späť bola ale o niečom úplne inom. Ako najväčšie herečky sme sa vyteperili na hornú palubu s vidinou pokračovania tam, kde sme skončili. Feši námorník nás vo vetrovečke prišiel na niečo upozorniť, ale načo, to sme netušili, keďže hovoril len po francúzsky. Po prvých dvoch vlnách a sprche slanej vody sme pochopili, že zvyšok cesty sranda rozhodne nebude. Nie je totiž úplne v pohode zakončiť výlet nekonečným predýchavaním do sáčku a s mierne nazelenalou pokožkou. Dvojhodinová plavba smrti sa skončila odovzdávaním obedových balíčkov, podaktorí sme ho videli dvakrát, preto sme sa rozhodli nakuknúť dovnútra až na pevnine. Okrem pocitu hladu sme prehodnotili aj náš vzťah k námorníkom – na loďku ma dostanete maximálne tak na Zlaté piesky.

Z Toulonu sme sa vybrali naspäť do Marseille. V autobuse nás vtipný pánko pozdravil „Dobry den!“, ale pri rozlúčke už kričal „Dasvidania!“, takže vete „We are from Slovakia“ asi až tak úplne nerozumel.

Na výlete v mestečku Cassis, kúsok od Marseille, sme pokračovali v pozorovaní plážového vtáctva. Zážitok na nezaplatenie nám dožičili dve aziatky, keď sa snažili nafúknuť gigantickú labuť. Po pol hodine zbytočného snaženia im pribehol na pomoc statný Francúz so žabkou a labuť konečne vyrazila na plavbu. Bolo by to v pohode, keby tie dve vedeli plávať. Labuť teda pretrpela 1000 fotiek na Instagram, počas tej doby s homo sapiens statočne bojovala, ale bolo jej to prd platné. V Cassis sme okrem odvážnych aziatiek s labuťou zažili ešte jeden surreálny zážitok, a to len za 60 centov. Prevádzkovateľ verejných toaliet bol totiž asi 60-ročný nahulený hipík, po stenách polepil obrázky Pocahontas a iné Disney postavičky a aby nám bolo ešte príjemnejšie, mal celý deň vypeckované techno.

Posledný deň v Marseille sme strávili na pláži pozorovaním dvojmetrového černocha, ako nafukoval gigantického ružového plameniaka a potom šantenie oboch týchto vtákov na mori. :D

Najprv sme si mysleli, že si ženy týmito obrovskými zvermi niečo kompenzujú, ale fakt som netušila, čo by mohlo chýbať tomuto pánovi :)

Ženy, mám nápad na trend budúceho leta! Hlavonožce! ... alebo morské uhorky! Hádam sa neopovážite povedať, že tieto zvery sú o niečo horšie než akýsi plameniak?!