Negoogliť, vysvetlím! Možno takého človeka poznáte aj vy... 

Kde bolo, tam bolo, jedného dňa som sa na nejakej akcii zoznámila s babou, ktorú nazvem Norika. Celkom fajn sme pokecali, potom sme sa občas stretli na obede v spoločnej jedálni a zašli sme na kávu. Vyvinulo sa z toho také priemerné priateľstvo.

To bolo na jeseň. Začiatkom januára mi Norika zavolala, natrafiac na lacné letenky, aby som s ňou šla na Amalfské pobrežie. Blikla mi kontrolka - nechodím na dovolenky s takmer cudzími ľuďmi - ale baba bola milá a slušná a bola som si istá, že keby došlo ku konfliktu, obe ho budeme riešiť kompromisom. I zakúpili sme lístky na máj.

Týždeň pred cestou sme šli na výlet, mali sme sa stretnúť o tretej pred jej domom. Vedela som, že vždy mešká 10 minút, poprosila ma, aby som s tým rátala, lebo nie je schopná chodiť načas. Čakala som... až som zrazu zistila, že už mešká 30 minút. Doprčíc, kde je???

Po mojom nahnevanom telefonáte vyšla a kajúcne sa ospravedlnila: „Prepáč, ja som o tretej už mala na sebe kabát aj čižmy, ale akosi som sa zdržala kontrolou bytu...“ Keďže mala takmer slzy v očiach, zlosť ma prešla, až neskôr mi napadla otázka: čo vo svojom minibyte kontrolovala pol hodiny? Zapnutý sporák alebo telku vidím jedným pohľadom, práčka a chladnička sa nekontrolujú... čo tam robila??? Takému Niektovi by už alarm hučal na plné pecky, ale ja som buď blbá alebo retardovaná, lebo nič.

Boli sme dohodnuté, že Norika vybaví taxík na letisko (odlet bol o 6:15), ja zase transfer do Sorrenta. Hneď mi aj zvestovala, že úlohu splnila, taxík objednala na 3:30. Čo?! Bývame blízko a cesta na letisko trvá v noci 10 minút. Čiže o 3:40 sme tam a budeme tam ako kravy sedieť dve a pol hodiny?! Slušne, ale odhodlane som ju poprosila, aby to posunula aspoň na 4.30, no Norika bola takmer hysterická. Vraj ona by bola nervózna, lebo čo ak taxík nepríde? Čo ak zmeškáme lietadlo? Čo ak sa stane niečo iné?   

Preboha, aj ja som zodpovedná a potrebujem rezervu, ale nie 3 hodiny! Odmietla som i „kompromis“ o 4:00. Napokon sme sa dohodli, že sa spýta na názor kolegov - nepochybovala som, že keď im povie o svojom časovom pláne, poklepkajú si po čele (neskôr som sa dozvedela, že to tak naozaj prebehlo). Norika mi teda zavolala a oznámila mi, že moja neochota prispôsobiť sa sa jej dotkla, no v záujme dovolenky sa nad to povznesie a môžeme ísť na letisko každá sama. Ona i tak nepôjde spať, bude sa baliť celú noc.

Wtf?! Čo bude baliť celú noc?! Ideme na 10 dní do tepla – ja hodím do kufra pár letných šiat, sveter, plavky a je to! Ona asi musí mať všetko nalinkované presne na sekundu a podľa možnosti dva roky vopred! Tiež som rada, keď veci klapú, ale nerobí mi problém improvizovať. Ježišmária, spomenula som si na jej průpovídku o tom, že nerada chodí do reštaurácií, lebo nevie, čo jej tam naservírujú... a ja chcem ochutnávať! Pomoc! Hilfe! Bojím, bojím! Teraz priam vidím, ako sa usmievate a tešíte na horory z Talianska!

*

Na letisko som vyrazila o 5:00 a o 5:10 som už čekovala kufor. Norika zelená, nevyspatá, očičká jak veverička, už hodinu a pol sedela pri gejte

K hotelu len toľko: našla som jeden úúchvatný - 10 nocí/750 eur aj s raňajkami. Norike sa však izby zdali divné (?) a malé, iste tam je iba manželská posteľ, ona našla lepší a kikirík a kotkodák. Mala som pocit, že je to kapric, proste z princípu musí hotel vybrať ona, ale ok. Iste si pozrela recenzie, ja som mrkla len na fotky… jednoduchá izba, prd bolo vidieť, čo mi malo byť podozrivé, ale som krava a povedala som si, že sa prispôsobím, nech má radosť. Spokojná ma informovala, že ten jej je aj lacnejší – stál 730 eur, ale BEZ raňajok, čiže aj somár si spočíta, že sme napokon za hotel + raňajky dali viac ako v mojom. Ale o to nešlo.  

Auto nás v Sorrente vyhodilo pred budovou na hlavnom námestí. Tá bola vnútri rozostavaná, žiadna recepcia tam nebola a museli sme zháňať babu. Povedala, že nám dáva najväčšiu izbu. Keď sme najväčšiu izbu otvorili, myslela som, že ma porazí hneď na mieste: bolo to tzv. sopalcato  – izba, ktorej strop bol pôvodne vysoký, sa uprostred horizontálne predelí, čiže vojdete, strop máte tesne nad hlavou a naboku sú schody, ktorými sa ide do „spálne“. Skončili sme v „gigantickej“ izbe 2x2 m², hore bola len posteľ, dole stôl, stolička, telka, gauč a žiadna skriňa! Bola som v šoku, pri mojom plate a veku požadujem izbu so skriňou! Museli sme mať veci v kufri a stôl sme zapratali kozmetikou, lebo v kúpeľni nebola žiadna polička.

Nechcela som jej nič vyčítať, mali sme byť spolu 10 dní... ale chcelo sa mi plakať. Všade okolo úžasné hotely a my sme skončili v takomto shite!

Nedalo sa ani spať, Taliani v centre mutovali do úsvitu. Ráno ma budila zavýjajúca kosačka a keď raz v noci prišla búrka, dážď na kovovej streche baru pod nami rachotil ako guľomet, pripadala som si jak za druhej svetovej, mala som chuť Noriku udusiť vankúšom!

Aby som nezabudla, trvala som na tom, že budeme spať pri otvorenom okne. Napokon bolo na centimeter otvorené okno v kúpeľni a dvere na nej takmer privreté, čiže ktovieako sa nevetralo a hore v „spálni” bolo na skapanie. A to bola Norika ešte odutá, ona chcela spať so zavretým oknom, inak jej bude zima! Kopnúť ju do zadku, nech sa začne otužovať, nie?! Aj som jej to neskôr naznačila, ale Hlava XXII. - povedala, že sa nemôže otužovať, lebo jej je zima.

*

Po príchode o 12:00 som sa bleskovo hodila do plaviek, odhodlaná vyraziť na pláž.

Nie tak Norika. Vytiahla z kabelky akési papiere a začala ich študovať, k tomu zapla aj telku. Toto mi neuveríte - ona mala na všetkých 10 dní vytlačenú podrobnú predpoveď počasia z troch rôznych webstránok! Tie každé ráno maniacky porovnávala, pozrela si počasie na všetkých dostupných kanáloch a ešte jej aj rodičia zo Slovenska hlásili, aké je počasie v Taliansku! Ja som ráno pozrela z okna a stačilo.

Na druhý deň sme sa chystali von a Norika ma, vybaliac obsiahlu zbierku topánok, v lufte zabila otázkou: „Ktoré si mám dať, aby ma neoziabalo?“ Jej skazky o minulých dovolenkách začali zrazu nadobúdať celkom iné kontúry, hovorila, že mala zlé počasie v Nice, v Marbelle, vlastne všade, a stavím sa, že to isté neskôr hovorila aj o Sorrente.

K tým topánkam - cestu na pláž po chodníku absolvovala v balerínkach, až pred vstupom na piesok sa prezula do šľapiek. Ja som nenáročná, zvládla som v šľapkách oba úseky. Celý pobyt v tridsiatkach som chodila polonahá ako všetci ostatní a veselo som sa kúpala, kým ona po celý čas nosila pančuchy a v mori si neomočila ani prst. 

Ani nehovorím, koľko jej trvala následná príprava. Keď zistila, aké bude počasie, vrhla sa do kufra, hrabala sa v ňom dlhé minúty a šušotala a šušotala. Nikdy som nechápala, čo tam robí, zistila som to až v posledný deň (zatiaľ neprezradím).

Inak, vraj si aj doma večer pripravuje minimálne dve „variácie“ (jej terminus technicus) a ráno už nemusí riešiť dilemu, čo na seba, rozhoduje sa len medzi nimi. Vysvitlo, že aj tu má so sebou niekoľko totálne zladených outfitov. Nemám na mysli, že si presne zladila zelenkavý odtieň sukne so zelenkavým odtieňom kabelky, ale to, že už doma sa vopred rozhodla, čo si kedy k čomu oblečie - a presne si to rozpísala. Ráno sa po skontrolovaní počasia už len 20 minút krútila pred zrkadlom a rozhodovala pre „variáciu”. 

Večerná príprava trvala dlhšie, niekoľko minút sa sprejovala ako besná proti komárom (hoci za celý pobyt sme nevideli ani jedného). Najprv si husto pokropila vlasy, potom telo, zvlášť zadok a na záver sprej rozprášila do vzduchu ako Chanel 5 a prešla ním. Až potom sme mohli vyjsť z izby, pričom kľúče som mala na starosti ja. Norika by to vraj nezvládla. I tak vždy, keď som zamkla, najprv zbesilo myksľovala kľučkou, či sa to neotvorí, a potom sa ešte celým telom hádzala na dvere, aby si bola istá, že ich nik nevylomí. 

Stravovali sme sa vonku. Región je známy vynikajúcou kuchyňou. Reštaurácie v Sorrente sú jedna krajšia ako druhá, človeka pokúša jesť šesťkrát denne, aby ich obišiel čo najviac. No i za týchto podmienok si Norika všade dávala cestoviny s paradajkovou omáčkou a bez cesnaku. To je normálne barbarstvo! Tvrdila, že inak by mala problémy so žalúdkom, ale rýchlo mi došlo, že jej ide skôr o to byť za krehkú kvetinku. Ja som sa veselo cpala lososom v orieškovom cestíčku, tvarohovými ravioli v baklažánovej omáčke a pomarančovým rizotom a keď pochopila, že mám jej žalúdkové problémy v paži a nebudem okolo nich robiť caviky, zrazu sa odvážila ochutnávať i ona...

*

V jeden deň sme sa vybrali do Pompejí. Na stanici som šla na WC, po mne Norika. Čakala som vonku 15 minút a nič, až som sa zľakla, že sa jej niečo stalo. Keď vyšla, meškanie vysvetlila: „Chvíľu som čakala, predo mnou bola jedna pani. Vycikala som sa, umyla si ruky... a potom som sa rozhodla ísť ešte raz, len tak pre istotu.“ To čo je za istotu?! Čo už len vytlačíte zo seba po tom, ako ste sa práve vycikali?!

Vo vlaku si oproti nám sadli asi 65-roční Američania, pôsobili príjemne zamilovane. Pani mala zľahka zboku položenú ruku na jeho stehne, on mal svoju ruku na jej. Pripadá vám to trápne? Lebo Norike áno - v ich veku je to nevhodné a nechutné, pohoršovala sa. Povedala som jej, že ak ju v ich veku bude manžel držať za ruku a pozerať jej do očí, bude šťastnou ženou.. krava jedna malomeštiacka, ako keby láska bola len pre pubertiakov!

A bola aj puritánska scénka č. 2: Raz večer som si opálené telo zahalila do priesvitnej blúzky. Pri mori sa také veci nosia bežne. Norikin zhrozený pohľad hovoril jasne: „Ty štetka!“ 

Ja som jej vkus malého (polyesterového) dievčatka zo socialistickej dediny nekomentovala (áno, viem, som hnusná, ale dovoľte mi to).

*

Na ostrov Procida sme sa plavili loďou.. a je vám jasné, že Norike bolo zle. No na pevnine ožila a maniakálne sa fotila pred každou budovou. Nehovorím o selfíčkach s mobilom! Len natiahla ruku s foťákom a cvakala, čiže, ako som neskôr zazrela, mala asi 1000 fotiek so svojim ksichtom cez tri štvrtiny záberu. Keď som ju poprosila, aby mi zapózovala, musela som ju rovnako odfotiť i jej foťákom, hoci som sľúbila, že jej fotku pošlem – vraj by z toho bola nervózna, musí si to celé stiahnuť naraz.

Každý deň o našich výletoch 20 minút referovala domov. Chápem, že keď je niekto jedináčik, rodičia na ňom visia a nemám nič proti dobrému vzťahu s mamou. Ale ona s ňou celý čas hovorila maznavým detským hlásočkom, akým sa prihovárate bábätkám: ťuťuťu muťuťu. Nevedela som, či sa smiať alebo plakať, hrala to na malé ukrivdené dievčatko: „Maminka, maminka, pledstav si, včela sme boli na ostlove Plocida a bola mi zima, maminka! Lebo som si zabudla svetlík...“ (Každý deň 20 minút).

*

Na ďalší deň sme šli autobusom do Amalfi – a Norike bolo zle i v ňom.

Ráno sme sa vybrali prvým spojom, neskoršie bývajú plné. Pred odchodom šla Norika na WC a ja obsadiť. Dobrý nápad, lebo autobus bol skoro plný. Dohodli sme sa, že sa v Amalfi navečeriame a nazad pôjdeme posledným spojom o 21:00. Tie v tomto exkluzívnom regióne chodia ako švajčiarske hodinky (slsp, tam by bola radosť pracovať).

O šiestej sme boli na pláži, keď zrazu Norika vyskočila, že chce ísť už o siedmej. A to prečo? No nechcela som sa hádať, zjavne bola nervózna, tak som súhlasila s tým, že si ešte skočím kúpiť vodu. Povedala som, že o siedmej budem pri buse, napokon som tam bola už 18:50. 

Keď ma Norika uvidela, dostala hysterický záchvat a začala vrieskať: „Kde si bola? Keď som prišla, autobus bol prázdny, ale teraz je plný, už sa tam nezmestíme! Čo teraz??!“ Zírala som ako puk. Veď šla k autobusu, aby obsadila, nie?! Ako ja ráno!

„No tak pôjdeme ďalším“, nemienila som sa vzrušovať, načo zahlásila: „No, zase si si presadila svoje!“ V tej chvíli som mala chuť tresknúť jej jednu takú, že by jej zuby vyleteli. Čo som si presadila??? Jedine to otvorené okno v teplej letnej noci! Prečo neobsadila miesta - myslela si, že tam o siedmej nebudem? Zabudla, že tá, čo chodí na stretnutia vždy minimálne o 10 minút neskôr, je ona?! Piksľa jedna!!!! 

Namiesto toho, aby som jej jednu uvalila, čo by ju asi dostalo z hysáku, riekla som diplomaticky: „Uvoľni sa, sme na dovolenke, všetko je super. Ešte pôjdu dva busy a pozri, rozsvietili svetlá, nie je to krásne?“, načo začala ziapať ešte viac: „Ty si na môj vkus uvoľnená až príliš! Čo ak už žiadny autobus nepôjde?! Čo potom?!“ Už sa fakt schyľovalo k facke, ale našťastie sa spamätala: „Dobre, poďme na večeru a môžeme ísť posledným.“  

Sadli sme si k stolu a ja som sa zo všetkých síl snažila upokojiť seba i ju, no zrazu som si uvedomila, že je to zbytočné. Norika sa vnútorne doslova klepala, bola k smrti vydesená, že ostaneme v Amalfi (i keby, tak čo? mali sme kreditky). A najhoršie bolo, že potom som z nej začala byť nervózna už i ja, akoby vlny jej úzkosti rozvibrovali aj moje vnútornosti... a uvedomila som si konečne, že toto predsa nie je normálne! Zrejme celý deň myslela len na to, že nestihneme autobus a aby mala istotu, chcela odísť už o siedmej. Lenže to nie je zodpovednosť, ale dáka psychická porucha! Proste potrebuje vždy milión percentnú istotu, že sa nič nestane - no takú nebude mať nikdy! A tak sme obe jedli a predstierali, že je všetko v najlepšom poriadku, ale obe sme vedeli, že to bol zlomový okamih.

Autobus o deviatej bol prázdny, v pohode sme došli. Norika sa hneď vrhla ku kufru a polhodinu šušotala (nepreháňam, stopla som si to), chystala si outfit: „Musím si pripraviť variáciu, inak zajtra neodídeme!“, informovala ma. (Bola som aj rada, že má takéto vtipné výroky, hneď som si ich zapisovala, akoby som tušila, že sa mi raz zídu do Denného muža).

*

Na ostrove Ischia sme si kúpili božské koláčiky. Norika ich nedojedla a bola z toho nervózna. Poradila som jej: „Veď si to odlož, doješ o polhodinu!“, načo dostala záchvat, že po polhodine by si netrúfla, nechce dostať salmonelu!

Do Positana som ja šla autobusom, Norika loďou, lebo na lodi jej bolo menej zle. Vôbec mi to nevadilo. I tak po príchode skonštatovala, že ju bolí žalúdok, najprv zo včerajších zákuskov, potom preto, lebo nemá svoj režim a veľa chodí. Zabudla som spomenúť, že ju okrem iného ešte aj stále boleli nohy. Pritom často chodí do posilňovne, tak čo do prdele tam robí? A to sme teda ani veľmi nechodili, sama by som chodila viac.

Do mestečka Vietri Sul Mare som sa vybrala sama, Norika chcela oddychovať a baliť sa.

No keď som sa vrátila, zďaleka nebola dobalená. Bola taká nervózna, že sa so mnou skoro nebavila. Predstavte si, že špinavé veci, ktoré určite doma hneď prala, lebo špindíra nie je, vzorovo skladala, akoby ich šla predávať. Ak nebola s výsledkom spokojná, opäť ich rozložila a skladala, prisahám! Nedalo mi a spýtala som sa: „Ty to nebudeš prať?‘

A ona, že áno, ale musí to poskladať, lebo tak sa jej do kufra zmestí viac. Čo je úplná sprostosť, fyzika nepustí. Tak skladala jak besná celý večer a musela mať traumu, keď videla moje balenie: na dno som položila zakúpené cestoviny, na to šmarila šatstvo a bolo.

No a teraz príde sľúbené odhalenie, prečo každý večer do noci šuchotala v kufri: ona každú jednu vec ešte zvlášť zabalila do igelitového sáčku, takže mala napokon kufor plný malých balíčkov. Keď som videla, ako tvrdo maká a nervačí sa, aj mi jej prišlo ľúto. Uvažovala som, že ju pošlem poradiť sa s psychológom, ale asi by sa urazila - tak som si napokon zahryzla do jazyka. No bolo mi jasné, že ja s ňou končím. Sama si prekomplikovala úžasnú dovolenku, lebo sa nevedela uvoľniť a skôr či neskôr sa zblázni. O 5 rokov bude vstávať o štvrtej ráno, aby mohla tri hodiny kontrolovať svoj minibyt!

*

Odvoz na letisko mal prísť medzi 10:00 - 11:00. O desiatej som vyšla von, Norika ako vždy 15 minút meškala. Keď som sa otočila k hotelu, či už ide, práve vyšla na balkón. Podotýkam, že ONA si na balkón nikdy nedala nič, iba ja som tam sušila plavky. Okrem toho som jej povedala (keďže to potrebovala počuť), že balkón je skontrolovaný. Ak chcela vidieť, či na ňom niečo je, stačilo pozrieť cez sklenené dvere. Logické, že? Norika teda vyšla von.... urobila krok vpravo, chytila sa oboma rukami zábradlia, nato sa otočila, urobila dva kroky doľava, aj tam sa chytila zábradlia.. a potom vošla dnu. Ona si proste musela ten prázdny balkón ohmatať, aby mala istotu... Niet čo dodať.

Po prílete sme sa slušne rozlúčili, ale obom nám bolo jasné, že priateľstvo sa skončilo. Ona bola o mne presvedčená, že som nezodpovedná ťava, ja o nej, že je šibnutá krava.

*

Pár mesiacov po dovolenke som ju zazrela na obede a napadlo mi, že si len tak zo zvedavosti prečítam o kompulzívno-obsedantnej poruche (OCD), do ktorej by spadalo napríklad maniakálne kontrolovanie bytu. Chcela som vedieť, či je to niečo vrodené alebo či nám to nechtiac vypestujú rodičia. No a úplne náhodou som sa dozvedela oveľa viac. Hneď v prvej vete bolo spomenuté, že OCD sa často spája s anankastickou poruchou a keď som si o nej začala čítať, zistila som, že bod po bode presne sedí na Noriku.

Nájdu sa u nej totiž i prejavy, ktoré som nespomenula, lebo samé o sebe nie sú patologické. Nikdy nie je spontánna, vždy je akoby v kŕči - ale veď každý nemusí byť extrovert. Nemá žiadne dobré kamošky. Muži to s ňou tiež vydržia len veľmi krátko. V práci má povesť čudáčky. V Sorrente sa jej určite páčilo, no nevedela to dať najavo, celý čas som mala pocit, že sa jej NEpáči. Anankasti sú škrupulózni - viď príbeh s Američanmi. V podstate sú celý čas vnútorne nervózni, lebo si stále predstavujú, čo zlé sa môže stáť - a neustále sa snažia pripraviť sa na všetky zlé alternatívy.

Postupne sa mi v hlave poskladali aj ďalšie fakty. Keď cestuje, nehovorí to otcovi, on jej cestovanie zakazuje, má z neho úzkostné stavy. Každý rodič sa bojí o dieťa, ale keď máte 35 rokov, tak vám nemôže zakazovať cestovať! Čiže on to má a odovzdal to i dcére! Chúďa, ako malá musela iste doma skladať pulóvriky, kým neboli ako z obchodu!

Napokon mi jej začalo byť ľúto. Je to pekná, milá, slušná baba, ktorá v živote nebude mať kamošky, ani normálny vzťah, hoci muži o ňu záujem majú, a ešte sa jej aj v práci budú smiať za chrbtom. Má skazený celý život, je odsúdená na samotu, no svoj problém si nikdy neprizná -  k definícii poruchy patrí, že títo ľudia sú tvrdohlaví a navyše presvedčení, že sú najzodpovednejší na svete a nezodpovední blbci sú všetci okolo nich...

Tu si môžete prečítať viac, veď čo ak niekedy stretnete podobného človeka? (Mimochodom, prejavujú sa aj v práci, možno spoznáte kolegov).

 

Anankastická porucha osobnosti je charakterizovaná:

- nadmernými pocitmi pochybností a opatrnosti

- nadmerným zaoberaním sa detailmi, pravidlami, zoznamami, organizáciou, plánovaním
- perfekcionizmom, ktorý je na úkor splnenia úlohy
- puntičkárstvom a sociálnou konvenčnosťou, rigiditou a tvrdohlavosťou
- nerozumným vyžadovaním, aby sa druhí podriaďovali pacientovmu spôsobu práce alebo nerozumným odporom voči spôsobu práce druhých
 

http://www.zdravie.sk/choroba/39845/anankasticka-obsedantne-kompulzivna-porucha-osobnosti

 

P.S. Nemusíte ma ľutovať, stalo sa to v roku 2013, toto leto som mala úžasné :)