Celá akcia by sa dala v skratke popísať ako mraky, blato, bahno, slnko. Ale tak rýchlo vás do diskusie nepustím.

Že existuje nejaký Častovský cyklookruh som zistil niekedy v zime, keď som sondoval na mtbikeri, kamže sa to dá ísť povoziť na kostitrasoch. Fotky z minuloročnej akcie sľubovali peknú prírodu, prevýšenie nebolo nejaké krkolomné a tak som sa rozhodol ísť do toho. Udalosť som sledoval jedným očkom a keď sa spustila online registrácia, tak som sa prihlásil, zaznačil termín do kalendára a čakal. Príprava na akciu spočívala vo vyčistení a namazaní reťaze, trošku som upravil geometriu riadítok a do kapsičky pribalil jednu poplátanú dušu. Kdyby něco, bez gumy ani krok. Tohto roku som sedel na bajku asi 6 krát, takže som nemal veľké očakávania. Cez týždeň som sa zotavoval zo smrteľnej choroby, ešte deň pred odjazdom som mal zapchatý nos a soplík, ale veď čo, dychčať budem aj tak ústami, nos mi netreba. Večer som si nachystal oblečko, fľaše, bezpečnostné prvky, vymenil baterku v tachometri, následne zháňal návod, kde mám zapísaný obvod kolesa (o desiatej večer sa mi to fakt nechcelo merať) a mazal do postele.

Ráno ma zobudil dážď. So slovami "to dnes bude zaujímavé" som sa šuchtal pripraviť si kvalitné raňajky športovca s vyváženým pomerom bielkovín, sacharidov, nasýtených mastných kyselín a minerálov. Ohrial som si tri párky, pleskol horčicu a chlebík, celé som to dotlačil bublaninou a pripravil si ionťák do bidónu (divné slovo). Pobalil som veci, nahádzal to do kufra, vyparkoval, vrátil sa pre botasky a vyrazil. Smoklilo, z jednej strany oceľová sivá stena, z druhej divné mraky, vpredu trošku svetla. Nuž, aspoň mi nebude teplo. Čím viac som sa blížil k Častej, tým menej bolo mrakov a sem-tam už vykuklo slnko. Keď som zbadal Červený kameň a okolité lesy, tešil som sa ako malý Jarda. Zaparkoval som a išiel sa zaregistrovať. Samozrejme, postavil som sa presne tam, kam som nemal a teta kvôli mne zbytočne zaplnila kolónku, keďže som bol registrovaný cez net a mal som sa postaviť vedľa. Na moju obranu - na moju otázku, kam sa mám postaviť, mi odpovedali, že kam chcem. V rifľových kraťasoch, tričku a sandáloch som veľmi nevyvolával dojem cyklistu a pozerali sa na mňa divne. Tak som to išiel rýchlo napraviť a hodil sa do lycry a iných umelých vlákien.

Na štarte stáli "pichačky" kde si treba oraziť nafasovanú kartu s číslom. Pre mňa trošku nešťastné riešenie, lebo som kartu nemal kde vopchať, kapsička je malá (a zmokla) a tak som to strčil do dresu (aj ten zmokol). Neštartuje sa hromadne, ale každý individuálne a čas si skontroluje na lístku po príchode. Išiel som na trať medzi prvými, keďže ma doma čakali povinnosti a musel som sa vrátiť skoro. Prvé kilometre lesom boli parádne, štrková cesta, pomerne rovinatá, alebo z kopčeka, značenie sprejom a krepovými stuhami. Zrada prišla hneď na štvrtom kilometri. Také kratšie stúpanie, kde som sa postupne prekvaltoval na redukovanú jednotku, začal lapať po dychu, plus sa mi oprelo slnko do chrbta. Potom nejaká lúka, lesík, kamenitá cesta a zase stúpanie. V tieni sa začalo objavovať blatko a lepilo sa na kolesá. Ja som sa zohrial na prevádzkovú teplotu, našiel si tempo a začal kvaltovať rozumne v predstihu, nech tam neskuvíňam a nesypím. V lese prebieha nejaká ťažba a mokré cesty boli sem tam rozjazdené, takže som občas za sebou nechával dve stopy miesto jednej, ako to so mnou na blate šmýkalo. Horšie to bolo v následnom zjazde, kde som s otvorenou hubou lapal po dychu a z kolesa mi do úst pršalo blato a kamienky. Keď som ústa zavrel, začal som sa dusiť z nedostatku kyslíka. Tak si vyber. Ďalší úsek bol krajší. Na blate bola poriadna vrstva lístia, spolu s pekným stúpaním to kĺzalo tak, že som musel bicykel tlačiť. No ale váha robí trakciu a len čo to šlo, tak som nasadol a upaľoval, čo mi sily stačili. Vtedy som si v duchu gratuloval, že som od zimy veľa nezhodil. Zjazdy boli pekné a cesta široká, tak sa mi podarilo celkom pekne to osoliť. Cestou som stretol zopár srniek, les krásne voňal a ja som sa kochal. Zrejme až veľmi, keďže po zjazde na občerstvovačku som neodbočil kam som mal a miesto dlhej trate som išiel krátku. Nevadí. Na občerstvovačke som si dal cibuľový chlebík a prehodil pár slov. V ponuke bol aj vínny strik, bohužiaľ, nestihol by som ho vydýchať, ostala mi len minerálka. Po asfaltovom zjazde nasledovala odbočka do lesa, tam už bolo suchšie, krásne výhľady do doliny, lúky, čistinky. Trošku som sa zasnil, ako asi do týchto lesov chodievali hradní páni na poľovačky a kto sa tu motal a skrýval v dávnych časoch. Z rozjímania ma vytrhli ďalší účastníci, ktorí práve vyrážali na okruh a stretali sme sa na spoločnom úseku. S časom som bol spokojný, s tým, že som si to nedobrovoľne skrátil, už menej. Náplasťou bol celkom dobrý guláš a kofola. Bajk som poriadne vywapkoval, horšie to bolo so mnou, do prúdu wapky sa mi nechcelo strkať nohy a tak som hornú časť tela uviedol do akého-takého stavu na hradných toaletách a zvyšok som taký zablatený naložil do auta. Aspoň som mal konečne dôvod prečalúniť sedák v Stile. Stačí iba vymontovať sedačku a rozpojiť konektory a... to je jedno, podarilo sa.

Musím skonštatovať, že to bola vydarená akcia, myslí sa aj na cyklopoter a drobizg sa má kde vyjašiť. Hladom tam nikto neumrie, v ponuke bola cigánska, hotdogy, pitie, veľký altán s lavicami. Lúka je veľká a dá sa aj piknikovať vo vlastnej réžii. Na budúci rok asi vezmem celú famíliu, ak sa budú nudiť, môžu navštíviť hrad, kým ja budem bojovať s dychom a kilometrami.