Byť rodičom je úžasné. Niekedy. A niekedy aj nie. Lebo na vlastníctvo detí sa viažu aj rôzne vecné bremená. Napríklad, že sa vyspíte úplne na hovno, desaťkrát opakujete rovnakú požiadavku a potom to radšej spravíte sami, alebo čo ja viem... prídete do styku s niečím, čo sa volá „hudba pre deti“. A tá vám potom totálne dojebe spotify algoritmus. Áno, môžete sa hrať na to, že svojim deťom púšťate iba Floydov, Beethovena a Vargu. Ale to si nechajte pre internetové fóra, kde vám túto pózu aj niekto uverí, toto je dailymale.

Hudba pre deti sa vo všeobecnosti dá rozdeliť len na dva tematické okruhy – zábavná a poučná. Zábavná, lebo život dieťaťa je bezstarostný a šťastný, preto si zaspievajte napríklad hlava, ramená, kolená, palce. To si inak môžu zaspievať aj rodičia, lebo hlava, ramená, kolená a palce sú veci, ktoré vás pri starostlivosti o deti budú bolieť najčastejšie. Ak ale chcete naozaj v početnej konkurencii preraziť, musíte byť aj trochu edukatívni. Tak dáte rodičom pocit, že vaša hudba je užitočná. Takže každý správny hudobný interpret musí aspoň dva-tri songy venovať umývaniu zubov, nič nepokazíte pesničkou o abecede a samozrejme nezabudnite poučiť deti o tom, že majú poslúchať rodičov. Odvážnejší interpreti niekedy tieto dva trópy spoja a vznikne z toho napríklad pesnička o čokoláde. Ktorá je mňam-mňam a dala by sa jesť celý deň, ale zároveň deti z nej bude bolieť bruško, pokazia sa im zuby a potom budú musieť ísť k ujovi doktorovi.

Keď sme pri tom, tak žiadna detská pesnička sa v texte nezaobíde bez citosloviec a zvukomaľby. Ako sme si už napísali, jedlo je mňam, veci robia bum a bác, niekedy si urobíme au-au a samozrejme celý diazepam pazvukov vydávajú zvieratká. V podstate môžete vyrobiť celú pesničku len z citosloviec a vôbec nič tým nepokazíte, práve naopak. Alebo môžete týmto spôsobom nazvať celý svoj hudobný projekt – Fíha Tralala, Paci Pac alebo Bim bam kuku. Áno, vy čo nemáte deti, tak toto všetko existuje a nevymyslel som si to.

Detskej hudbe musíte prispôsobiť aj svoj imidž a oblečenie. Šesť žiarivých farieb je úplné minimum, v zásade ak nevyzeráte ako keby ste práve vykradli obchod s reflexnými vestami, tak ani nechoďte na pódium. Veľmi populárne sú mužsko-ženské spevácke duá, ktoré tiež šlapú po bezpečnej cestičke slovenského ľudového entertainmentu, a síce mužská polovica dua je totálny dement a tá ženská nad ním prevracia očami. Ale veď poďme si dať niečo konkrétne:

To lepšie:

Spievankovo

Podhradská feat. Čanaky je istota, ktorou svojej ratolesti ani sebe nespôsobíte traumu na celý život. Majú asi tak (hrubým odhadom) 8500 pesničiek, takže vás to hneď neomrzí, Podhradská vie celkom spievať, ich kapela zase hrať, takže keď vám dcéra z detskej sedačky v aute začne džavotať „cem decke“, tak môžete pustiť toto a máte pokoj. Akurát jedno varovanie – ak nemáte doma na stene aspoň tri krucifixy, tak sa oblúkom vyhnite jednému ich... povedzme, že mierne nábožensky ladenému CD. Ak si pamätáte na kedysi známy slovenský mém „malé koníky ľúbi boh“, tak je to práve odtiaľ.

 

Zlatá Brána

Toto je silné retro a práve preto, že to má asi 30-50 rokov, tak to znie inak ako 90% súčasného detského mainstreamu. A to nielen hudobne (keby to bolo inštrumentálne, tak by to pokojne mohli hrať na Bratislavských džezových dňoch), ale aj textovo. Pesničky o černochovi Čučovi, ktorý je čierny ako čokoláda, óda na praženicu alebo spievaný recept na demikát, to vám dnes v detskom kútiku v OC Nivy už fakt nezahrajú.

Miro Jaroš

Jaroš zaradený v tomto výbere ako to lepšie bude asi pre niekoho šok, ale to len ilustruje, v akých srač... kvalitatívnych úrovniach sa hudba pre deti bežne pohybuje. Okrem toho mu treba uznať, že produkčne to má zvládnuté. Hudba neznie ako zo synťáku z Miletičky, texty nie sú len ujebané detské riekanky a videoklipy presahujú režim „tu si daj tohto farebného motýlika, zober si balalajku, postav sa na hento detské ihrisko a snaž sa trafiť do playbacku“. Napríklad tuto je dokonca nejaký pokus o jednozáberovku. Najväčším problém Jaroša je... samotný Jaroš - ten jeho šušlavý afekt znie tak úlisne, že máte pocit, že stojí za vami a dýcha vám na ucho. Druhým najväčším problémom je asi všadeprítomný product placement. Keby Jarošovi zaplatila sieť kasín alebo masážny salón Evita, či by videoklip nechcel nakrútiť práve u nich, viem si predstaviť, že problémom by bola len cena. Ale tak som dosť starý, aby som chápal, že hudba pre deti je komerčina ako každá iná a nevzniká z lásky deťom.

 

To meh-šie:

Smejko a Tanculienka

Typické priemerné spevácke duo, od vizuálu až po audiál. Títo sú inak aj zobratí, čo som sa nedočítal v špeciálnej rubrike Nového času, ale majú o tejto radostnej a veľmi osobnej životnej udalosti asi 14 youtube videí. Lebo veď – záver predchádzajúceho odseku. Smejko v tomto hudobnom dvojzáprahu má taký dosť veľký handicap – a síce vôbec nevie spievať. Takže väčšinou recituje a ťahá to Tanculienka a nie vždy jej to ide. Textovo to tiež nevyniká, niekedy sa na to v polovici pesničky úplne vyserú a dve minúty spievajú len la-la-la. Inak je to ale milé a neškodné, takže ideálne vtedy, ak máte dieťa vo veku, keď prechádza fázou detských strachov a bojí sa aj otvorených dverí na záchode.

 

To horšie:

Paci Pac

Ďalšie džendžerovo zmiešané duo, v tomto prípade bývalý gitarista z Iné Kafe + 1 „speváčka“. A hej, toto je také fakt také Iné Kafe detskej hudby. Tu si povedali, že „poďme na to inak“ a síce, že majú klasicky infantilné texty, prejav aj vizáž, no nejakým čarovným spôsobom dosiahli, že ani pesnička úrovne „žabka robí kvak“ sa im často nerýmuje a nemá rytmiku. Punk není mrkev zjavne ani pre deti.

Fíha Tralala

Predstavte si Predatora, keby ho nakreslilo dvojročné dieťa. Tak nejako vyzerá Fíha Tralala. A znie asi ako... ako niečo, čo sa volá Fíha Tralala. Nie je to vyslovene zlé, ale je to určené pre tých fakt najmenších plienkosráčov. Ak máte doma batoľa, tak mu to pokojne pustite - je možné, že urobí prvé kroky len preto, aby mohlo Fíhu Tralalu vypnúť.

Usmievanka

Pamätáte si na legendárnu slovenskú speváčku Annu Gaju a jej mimoriadne provokatívnu a lascívnu pesničku Láska v daždi? Tak toto je teraz ona.

 

Tárajko a Popletajka

 

Tárajko na všetkých promofotkách vyzerá... povedzme nie úplne príčetne. Skôr ako keby bol na tripe, ale na takom dosť zlom, kde sa vám zdá, že na vás zo stromov padajú krikľavooranžové anakondy. Ale zase tiež by som bol trochu mimo, keby som si musel pamätať text k tomuto. Niekde v úvode sme si povedali, že citoslovcami v detských pesničkách nič nepokazíte, no práve Tárajko a Popletajka si povedali, že sa tak nevolajú len tak pre nič-za nič a dokázali, že aj to sa dá. Napríklad zabudli, že keď spievate po slovensky, tak sa musíte držať slovenskej zvukomalebnosti a nie komoliť anglickú. Lebo potom vám vyjde, že vláčik na Slovensku robí čuku-čuku-čuču. A v takom vlaku som fakt ešte nešiel. A ďalšia veľká chyba je, keď sa vám citoslovce minú a vy si myslíte, že si môžete len tak vymyslieť vlastné. A to najlepšie s čím prídete, je slovo „ču-čua“. Takže od Tárajka a Popletajky ruky (ramená, kolená, palce) preč. Lebo horšia je fakt už len zaparená čučua.

 

Ujo Ľubo

Toto nechám bez komentára.

 

To bol len taký stručný prierez slovenskou detskou hudobnou tvorbou. Ako rodič sa do tejto králičej nory ponoríte hlbšie, oveľa hlbšie. Ak máte z článku pocit, že to je čistá katastrofa, tak vás môžem uistiť, že ani vo svete to nie je oveľa lepšie. Fakt. Určite. Môžete mi veriť. No a hlavne – ak ste dospelý, tak sa vám to ani nemá prečo páčiť. Lebo čo? Lebo nie ste cieľová skupina, ne asi?