Po minulom zamyslení sa nad tým, kto a čo ma serie na internete, mi ľudia vyčítali, že som no-lifer a sedím celé dni za počítačom v pivnici svojich rodičov. Rozhodol som sa teda dlho a starostlivo ukrývanou spinkou za plesňou v medziprstnom priestore odomknúť reťaz, pripútať miesto seba nášho starého prašivého psa – otec je aj tak stále tak sfetovaný, že rozdiel nespozná – a pomedzi mreže úzkeho pivničného okna sa pretlačiť na denné svetlo medzi bežných ľudí. A miesto sľúbeného sexu, drog a harlem shakeu som tam našiel opäť len ďalších idiotov, ktorí mi dali okamžite dostatok inšpirácie na ďalší hejt. Za toto sme v 89. štrngali na námestiach? Tak som späť za internetom, kde patrím, jak taký šulin pojebaný. Ale nie, samozrejme žartujem. Doma máme mačku.

Len aby sme boli na čistom, keď píšem, že ma veci serú, nemyslím tým Nasratý v štýle Harmana. Skôr štýlom protestujúceho Kanaďana. Hlboký nádych, 1, 2, 3, 4, 5, a ide sa ďalej. Stále je to však dosť na to, aby sa mi to v hlave zozbieralo a vydalo to na takýto malý blodžík. Slovo blodžík týmto oficiálne zaraďujem do OSSASJez (OupenSpejsového Slovníka Anglicko-Slovenského Jazyka – edícia o zdrobneninách) k slovám ako mítinček alebo íventík.

Najkrvavejší protest v histórii Kanady, pani mala práve svoje dni.

Budem to písať cez odrážky, pretože je štúdiou čoraz populárnejších britských vedcov dokázané, že písanie v bodoch ľahšie udržuje pozornosť čitateľa a má blahodárny vplyv na močový mechúr (keď si potrebujete odskočiť, nemusíte dočítať dlhočizný odstavec, ale stačí jednu krátku odrážku, a po návrate môžete jednoducho pokračovať tam, kde ste skončili).

Kto ma teda serie?

- Ľudia v MHD sú témou na samostatný článok, vedeckú štúdiu či dokonca knihu. Revízori, bezdomovci, babka, ktorá ťa opľuje, lebo nadávaš, letné osviežovače vzduchu pod pazuchami obtlstlých chlpatých humusákov v tielkach (alebo rozkošných mackov, v závislosti od toho, koľko majú pri sebe peňazí, ale to by zasa nechodili MHD, len sa im možno pokazilo Bentley, ale tak to zas majú určite na taxík, kde som to...).

Moju časť mozgu zodpovednú za produkciu hormónu nasratosti však najviac stimulujú iné dva druhy cestujúcich verejnou dopravou. Prvým je obeť tzv. syndrómu petrificus totalus. Táto kliatba z Harry Potheada spôsobuje kompletné znehybnenie človeka. Na rozdiel od postáv z knihy, cestujúci postihnutý týmto syndrómom sa nielenže nehýbe, ale ani nič necíti, nepočuje a všeobecne na nič nereaguje. Či už ti stúpi na nohu, alebo do teba jebne batohom, či už ho poprosíš o cvaknutie lístka v preplnenom spoji, alebo mu hučíš do ucha: „S dovolením?“, lebo chceš vystúpiť, reakcie sa nedočkáš. Ozajstní majstri sú schopní pozerať sa aj tvojím smerom, a stále ťa ignorovať. Ich životné funkcie sa však zázračne preberú k životu, keď sa snažíš cez týchto vymytých červov pretlačiť k automatu alebo von, keď ti nezabudnú venovať jeden z tých nacvičených rozhorčených pohľadov. Človek by čakal, že ak už vystupujem z autobusu von, trable s cestovaním sa pre mňa skončili. Za dverami však čaká ďalšia prekážka. Podľa svetoznámeho Problému obchodného cestujúceho - matematika („V autobuse sú traja ľudia. Piati vystúpia. Koľko ľudí musí nastúpiť, aby v autobuse nikto nebol?“) každý vie, že z dopravného prostriedku s určitou prepravnou kapacitou musí najprv zopár ľudí vystúpiť, aby vzniklo miesto a následne rovnaký počet mohol nastúpiť. Nastúpenia chtivý diletant, väčšinou ženského pohlavia a v pokročilom veku, túto logiku popiera. Ak už nedá nohu na schod hneď po otvorení dverí, minimálne sa po zastavení autobusu postaví pred dvere a čaká. Ja nemôžem vystúpiť, keďže mi zavadzia. Ona nemôže nastúpiť, lebo jej zavadziam a za mnou ďalší ľudia, ktorým zavadziam tiež. Ona pozerá na mňa, ja pozerám na ňu, až z erotického dusna medzi nami niekomu rupne v bedni a vykopne ma z autobusu.

Ako ste určite pochopili, táto odrážka je taká dlhá úmyselne, dúfam, že sa niekto došťal.

- Barmani, ktorí mňa a moju objednávku systematicky ignorujú, lebo si idú ruky dolámať, aby obslúžili všetky ženy, aj tie, čo len prejdú okolo baru. Level over 9000 sú tí, čo ešte nechápavo pozerajú, prečo som im nedal tip.

- Šoféri, ktorí idú 40 zdanlivo bezdôvodne, ale v skutočnosti sa ma snažia zákerne vyprovokovať k predbiehaciemu manévru, aby v momente, keď som na ich úrovni, mohli zrýchliť. Experti bez smerovky dupnú na brzdu meter pred odbočkou.

- Všetci, čo mali diplomovku hotovú ešte minulý rok.

- Zákazníci, ktorí si do košíka nahádžu 200 litrov mlieka, aby pri pokladni zistili, že majú tri mesiace starý leták a akcia už neplatí. Namiesto walk of shame späť k regálu s mliekom a trápnemu tichu pri vykladaní 200 kusov nízkotučného bieleho niečoho sa rozhodnú uplatniť svoje právo na sťažnosť rovno na pokladníkovi a ja samozrejme stojím za nimi...

- Tono síce vraví, že ich to tiež veľmi nebaví, ale taxikári, čo sa chcú silou mocou rozprávať. Natrafiť v zlej nálade na BA-TIGER, tak sa asi zabijem.

- Opití, keď som triezvy, a vice versa.

- Voliči Smeru. Nechcem sa tu púšťať do hlbokých politických úvah, ani netvrdím, že viem, ktorá strana je tá pravá, ale je to proste tak. Každý, kto tvrdí, že Fico nie je populista, klamár a zločinec, ma serie. A ešte Kolesík ma serie, ts ts ts.

- Ľudia ako Kolesík. Neviem to vysvetliť, ale určite má každý vo svojom okolí niekoho, kto proste vyzerá a správa sa na facky. To je taká aura hajzla, prospechárskej svine, riťoleza, zákerného, slizkého bastarda, čo...idem si zapáliť.

- Ľudia, ktorí fajčia vedľa smetného koša a špak hodia na zem.

- Naša pani upratovačka, ktorá sa sprchovala naposledy na oslavu svojich 117. narodenín. Dôchodcovský smrad je pán. A sme späť pri MHD...

- Niežeby ma dôchodcovia srali nejak všeobecne, ale serú ma aj u doktora. Babky, ktoré sa predbiehajú, konkrétne. Na oddelenie prídu o paličke a pomaly a rozvážne, ako sa na starého človeka patrí, si sadnú. Vyzerá, že ak neumrú hneď tam, tak na ceste po lieky určite a človek sa až rozľútostí nad osudom, vekom a istotami poznačeného spolutrpiteľa. Ale je to len trik a trvá len, kým sa neotvoria dvere a nevyjde sestrička. Zrýchlenie z 0 na 100 za 2,7 sekundy a skôr, než žmurkneš, sú tam aj s nohou vo dverách, a ty môžeš ďalej čakať, veď kto by už vynadal babke? Túto schopnosť nevídanej akcelerácie pravidelne predvádzajú aj v MHD (nevyčerpateľná téma). Majú to premyslené, vychcanci starí, vyjsť po schodoch im trvá zámerne 20 minút, ale to len preto, lebo bleskovo skenujú celý interiér autobusu a hľadajú voľné miesto. Väčšina má zabudovaný v hlave ten systém čo Terminátor a voľné miesto zbadajú ihneď. Idú pomaly len aby ťa nasrali. A akonáhle ho zbadajú, so silou, rýchlosťou a priebojnosťou hráča amerického futbalu sa prebijú na svoje miesto, aj cez mŕtvoly. Kam sa vôbec taká babka už môže ponáhľať? Do hrobu? Ponáhľať sa všeobecne neoplatí, ale pri starých ľuďoch to vyznieva obzvlášť ironicky.

Na teraz stačilo, skúsim ísť ešte niekedy von a možno napíšem aj dvojku...

 

Pic by zalas