Rád by som sa medzi miestnu komunitu autorov prihlásil s mojou skúsenosťou s Novým Zélandom. Na kraji sveta som prežil rok, ktorý bol vykúpením zo šedého stereotypu života v Bratiske (prepáč, najhlavnejšie mesto, ako správny vidlák som si ani za 7 rokov nebol schopný zvyknúť). Tak som premýšľal, čo so sebou, svoju budúcnosť v maloobchode, kde som pracoval, som videl jedine v kombinácii s veľkou dávkou antidepresív. Ale čo iné? Odísť za prácou do Anglicka je too mainstream, naviac by mi zápis „picker/packer v sklade“ príliš nevylepšil CV, akokoľvek honosne a zodpovedne to môže znieť. Keďže podmienkou bolo odísť na dlhší čas a do anglicky hovoriacej krajiny, ostali mi krásne kúty sveta – Kanada a Nový Zéland (študovať do Austrálie sa mi nechcelo). Neviem prečo, rozhodol som sa pre druhú možnosť. Asi preto, že to je z pohľadu našinca naozaj exotika a nepoznal som nikoho, kto by túto krajinu predtým navštívil.
A tak začalo niekoľko týždňov usilovného zháňania informácií, čítania blogov a internetov všeobecne, taká celková príprava. Až nastal aprílový deň D, spustenie kvóty na udeľovanie víz. Ideálnym druhom víz na dlhší pobyt na Zélande je working holidays permit. Táto pečiatka v pase zaručuje voľnosť počas 12 mesiacov – človek môže max. 6 mesiacov študovať (ale nemusí) a môže pracovať takmer bez obmedzení. Vďaka usilovnosti našej diplomacie malo Slovensko v tej dobe k dispozícii len 100 kusov povolení ročne. Czechia viac ako 1000, Nemci napríklad bez obmedzení. Asi je jasné, že o víza je každoročne riadna bitka, prebiehajúca na zastaranej web stránke Zélandského imigračného, odohrávajúca sa okolo polnoci nášho času. Po niekoľkých pádoch stránky, reštartoch prehliadača a rozbití myši sa mi nakoniec podarilo prehrýzť dotazníkom a zaplatiť víza. Všetko v rekordnom čase cca 7 minút, no mne to prišlo ako 7 hodín. O dva dni som mal už víza a pokyny na maili a cítil som sa ako fakt lucky bastard.
Keďže víza majú podmienku odcestovať do 1 roka od udelenia, mal som dosť času na usporiadanie si vecí doma. Ešte pár mesiacov práce, došetriť pár korún na cestu, kúpiť letenku a v mrazivom novembrovom ráne nastúpiť na vlak z Horného Lidča smer Praha, potom lietadlo smer Londýn, Hong Kong, Auckland a Christchurch. Tesne pred odletom ma ešte potešili fínski piloti, ktorí sa rozhodli štrajkovať, a tak mi ani nie deň pred odletom presmerovali pôvodne prvý let z Prahy do Helsínk do Londýna, samozrejme o 5 hodín skôr, takže dôsledne naplánované presuny boli šmahom ruky v prdeli.
Tak som si polietal, v Aucklande som ešte zvládol zmeškať lietadlo do Christchurch (na letisku v Aucklande je presun medzi domestic a international terminálom riešený minivanmi, aj keď sa Indickí vodiči veľmi snažia, nedokážu naložiť celý Airbus do piatich dodávok a tak som tie 2 km šľapal peši). Tu som aj prvýkrát okúsil domácu mentalitu – s maličkou dušičkou a stovkou dolárov v ruke som išiel k okienku aerolinií, že som teda zmeškal a chcel by som si kúpiť letenku na nasledujúci let. Teta sa na mňa len usmiala, povedala, aby som si nerobil starosti, a bezplatne mi už prepadnutú letenku prebookovala. Po úmornej ceste skvelý nakopávač nálady.
Doletel som do centra južného ostrova – do Christchurchu, kde ma vyzdvihla jedna príjemná miestna Češka Hanka, s ktorou som mal dohodnuté ubytovanie na prvých pár dní (len pre kompletnosť - u nej v baráku, s manželom a malým deckom, žiadne postranné úmysly). Nasledujúce dva dni som sa nezmohol na nič iné ako bezprízorné blúdenie po okolí a dospávanie časového posunu (skôr obratu, 12 hodín už nie je ani posun).
Musel som si ale začať zháňať trvalé ubytovanie a hlavne prácu. Nejaké peniaze som na účte mal, no Nový Zéland je na naše pomery drahý a chcel som si udržať nejakú rezervu. Navyše som vedel, že ma čaká kúpa auta, keďže MHD tam bola s prepáčením na pikaču. Všetci hundrajúci cestujúci v Bratiske si, prosím, nabudúce dajte kopačku na prsa, keď budete hromžiť na 5 minútové meškanie spoja na Trnavskom mýte. V Christchurch, čo je veľkosťou a počtom obyvateľov porovnateľné s Bratislavou, premávajú hlavné linky raz za pol hodinu, teda podľa poriadku, väčšinou treba počet všetkých denných spojov vydeliť dvoma.
A ešte postreh z busov pre slsp – každý pri vystúpení z autobusu zakričí smerom k šoférovi „thank you“, ako poďakovanie za odvoz (a predpokladám, že aj za prežitie, keďže Samojci a Indovia šoférujúci dlhé busy ešte stále jazdia ako na malom mopede v centre Bombaja, nie ako s x-tonovým monštrom plným školákov a pracujúceho substrátu). V tom čase som už ale usilovne makal na získaní živobytia a strechy nad hlavou, keďže ubytovanie u Hanky som mal dohodnuté len na začiatok, do 4 dní. Garzónku som si našiel bez problémov, zariadil účet v banke, vybavil IRD číslo pre dane a hurá do zamestnania. Pred odletom som mal dosť obavu ohľadom práce, predsa len som bol absolútny cudzinec, s miernou znalosťou jazyka a kompletnou neznalosťou zvyklostí. Kameň zo srdca mi spadol, keď som dva dni od príletu sedel v kancelárii pracovnej agentúry, čumel na bezpečnostné video s prísľubom nástupu do ovocného veľkoskladu hneď ďalší deň. Pozícia picker/packer ... ale tak za love aj do kolena vŕtať.
