Keď niekam priveziete tri tisícky turistov naraz, odporúča sa mať fakt premakaný plán a súbor postupov na ich manažovanie. Kvalita procesov kolíše podľa tej-ktorej spoločnosti a pretože plavidlá majú pevné trasy a pravidelne sa sem vracajú, po pár týždňoch máte predstavu, kto to ako robí. Na vrchole rebríčka sú, okrem domácej Hurtigruty, Nemci. Aida aj TUI fungujú ako nalinkovaná pásová výroba, ale napriek tomu dokážu klientov udržiavať v ilúzii, že sú svojprávne individuality a nie len strojovo spracovávaná hmota. Zato talianski lodiari predvádzajú bordello magnifico.

Už som spomínal, že kvôli naborenému mólu musí Meraviglia kotviť na mori a cestujúcich vyloďovať člnmi. Pri kúpe exkurzie dostane produkt pasažier číslo skupiny a čas odchodu. Na parkovisku je nasmerovaný do autobusu s jeho číslom a ten ho vyvezie na Nordkapp, kde má k dispozícii hodinu a pol voľného pohybu. Následne opäť nastúpi do autobusu so svojím číslom a ide naspäť. Takto napísané to vyzerá jednoducho, ale verte mi, že v zákulisí celého procesu sa skrýva zložitá a našponovaná choreografia.

Prvý fakap nastane hneď v úvode, keď sa polovica mojej skupiny nezmestí do člna a musí čakať na ďalší. Dvadsiatka kusov, ktoré v hnusnom počasí za dve minútky chôdze medzi člnmi a autobusom stihli premoknúť, sa nasrato díva, ako okolité busy vyrážajú preč a pičuje v troch jazykoch. Za dvadsať minút, kým sa čln otočí, sa dozviem, že je to Schweinerei, grand désordré a disastro. Viackrát padne slovo „Kaco“, ktoré google translate nepozná, ale neznie to ako pochvala. Naštartujem, zapnem kúrenie a to ich trochu upokojí; od švajčiarskeho páru sediaceho vpredu sa dozviem, že podobný bordel mali už v Geirangeri, Alesunde a Tromse, takže si medzičasom zvykli.

Keď čln konečne pripláva, pobehujem v bičujúcom daždi popred autobus, mávam „lízatkom“ - dreveným terčíkom s číslom skupiny - a trhám ľudkom lístky, zatiaľ čo mi za golier flísovky steká voda. Má to robiť lodný personál, ale hoci sa ich po parkovisku motá toľko, čo prezidentských kandidátov, ku mne sa nikto nehlási. Boat people majú na výber dva druhy transportu. Buď si zaplatia plnohodnotnú „guided tour“ so sprievodcom (obvykle miestnym) a výkladom – takto funguje Hurtigruta – alebo majú „transfer“, čo je obyčajný presun z A do B bez akýchkoľvek ďalších služieb. 95 percent ich ide na Nordkapp transferom. Obvykle majú niekoho z lode ako sprievod, ale viackrát sa stalo, že som ich mal na krku sám.

Nemci, Nóri, Angláni aj Američania rozdelia pasažierov do skupín podľa národností, alebo jazyka a následne k danej skupine priradia eskorta alebo eskortínu, ktorý/á s nimi vie komunikovať. Meraviglia zmixuje dokopy Nemcov, Francúzov, Talianov aj Apačov a ako doprovod pošlú v lepšom prípade filipínskeho upratovača kabín a v horšom nikoho. Popritom na lístkoch, ktoré kontrolujem, národnosť pasažiera uvedená je, čiže chlapci z MSC tú info majú, len im je u prdele. A tie klišé o Francúzoch odmietajúcich komunikovať inak, než po francúzsky, nie sú klišé. Tvrdohlavo do vás parlevujú a keď vidia, že im nerozumiete ani croissant, zopakujú vetu pomaly a nahlas VO FRANCÚZŠTINE. Taliani nie sú o nič lepší.

Teoreticky by jazyková bariéra nemala byť problém; ide o „no frills“ transfer a môj džob je doviezť ich, nie s nimi komunikovať. Lenže podľa nórskej legislatívy by pred výjazdom mali byť upozornení, že si majú zapnúť pásy. Pri prestávke u chovateľov sobov je potrebné s nimi nejako odkomunikovať, ako dlho tam budeme stáť a po skončení cesty ich aspoň upozorniť, aby v buse nič nenechali. Zvykol som im to odrapotať aspoň v angličtine a nemčine; zvyšok som riešil posunkami a slovnými konštrukciami typu bonžúr, silvuplé cvak-cvak, mercí. Raz som sa s Talianmi pokúsil byť vtipný slovami attenzione, festo belto presto. Zlý nápad. Dva týždne som chodil spať so strachom, že si ráno na vankúši nájdem konskú hlavu.

V takejto situácii máte dve možnosti - buď si po zvyšok sezóny ničiť nervy a hrešiť na debilné žabožrúty lezúce do sveta bez elementárnej znalosti svetového jazyka, alebo môžete urobiť niečo konštruktívne. Ja som sa rozhodol, že nemám chuť byť celé leto za kokota. Nažhavil som google translátor a na žltý post-it som si vypísal predmetné frázy vo francais, italiano aj espaňol. Výslovnosť mám, samozrejme, príšernú. Ale už len fakt, že sa unúvam prehabkať a prekoktať cez príšernosti typu "atašér votre centúre whatthefuckever" ma v očiach monolingválnej klientely povýši zo soby sodomizujúceho severského troglodyta na prozákazníckeho, trinkgeltov hodného snažilka. Vo veku youtube a online jazykových kurzov by som zrejme zvládol aj perfektnú výslovnosť, ale to by už bolo kontraproduktívne. Takto im jasne dám najavo, že síce robím čo môžem, ale aj tak ten jazyk neovládam a s akýmikoľvek požiadavkami majú otravovať niekoho iného.

Jazykové špecifiká nie sú jediné, ktoré má lodná spoločnosť na háku. Hoci od nás chcú presný zoznam a detailný popis výbavy nasadených autobusov, v praxi to vyzerá tak, že aj keď naľavo aj napravo stoja nové Scanie s kriplovýťahmi a kriploplošinami, invalida na vozíku neomylne nasmerujú k mojej vysokopodlažnej Setre s tak úzkymi zadnými dverami, že Anton Hrnko by sa v nich zasekol a umrel od hladu. Raz som musel riešiť epický súboj štyroch materí s kojencami o dve detské sedadlá (prípadne som sa musel hádať s obstarožnou Nemkou, ktorá sedadlo s namontovanou detskou sedačkou zaboha odmietala uvoľniť, pretože na lodi jej povedali, že môže sedieť kde chce). Že občas predajú 50 lístkov do 48-miestneho autobusu, je už len čerešnička na torte.

Konečne mám všetkých. Spočítam lístky, spočítam hlavy a utekám nájsť lokálnu koordinátorku, novozélandskonórku Anastáziu. Jej džob je spolupracovať s lodným personálom, čo v praxi znamená, že po parkovisku pobehuje ako gazela s hnačkou a hasí nespočetné prúsery, zatiaľ čo lodný personál bezradne krčí ramenami a tvári sa molto zmätene. Odovzdám jej lístky, odfajkne si ma (bohužiaľ len na zozname pasažierov) a môžem ísť. Odrapocem si moju multilingválnu rutinu, sadnem za volant, už-už sa pohýnam, keď busu do cesty vbehne postavička vo vetrovke MSC, mávajúca ako epileptický veterný mlyn. Nakoniec mám predsa len sprievod.

Dievčina je mladá, pekná a premočená ako utopený bobor; kým zápasí so sklopným sedadlom vedľa predných dverí, naokolo lietajú spŕšky vody. Kým sa vymotávam na hlavnú cestu a odbočím k Nordkappu, dievča sa snaží usporiadať si poltucet zmáčaných papierov. Príjemne ma prekvapí, keď sa z nich vykľujú podklady od cestovky, ktoré používajú aj lokálni sprievodcovia. Sprievod pri transferoch obvykle odrapoce pár viet a zvyšok cesty fotia krajinu, alebo si ďobú do mobilu. Zažil som aj srandistu, ktorý mi bez slova na čelné sklo pricapil GoPro kameru a šiel si sadnúť kamsi dozadu. Dievčinina snaha ma hreje pri srdci, hoci text na papieri očividne číta po prvý raz a tak to aj vyzerá.

„Tie drevené konštrukcie potiahnuté zeleným plátnom, ktoré vidíte na pravej strane, slúžia na sušenie rýb. Tunajšia suchá, chladná klíma s minimom hmyzu, je na túto metódu výnimočne vhodná. Takto upravená ryba vydrží aj desať rokov. Hlavy sa sušia separátne a sú použité ako prísada do žrádla pre zvieratá. Telá sa predávajú v supermarketoch, nakrájané na plátky a jedia sa, podobne ako čipsy, ako pochutina k pivu. Pre nás Nórov je to vyhľadávaná pochúť...“ V tomto momente jej mozog dobehne pusu. Sklapne, odkašle si a pokračuje ďalším odstavcom. Hurtigruta svojich ľudí učí „sprievodcovskému plurálu“ a používajú ho aj chlapci a dievčatá, čo sú tu kratšie než ja. Taktiež luďom bez mihnutia oka tvrdia, že ich vodič tu žije od malička a pozná miestne cesty ako vlastné vrecko, čo je pre mňa novinka.

Čo sa týka stockfish, ochutnal som, vypľul som a vypláchol som ústa Listerinom. Pringles sa konkurencie báť nemusia.

Pomaly vediem Setru cez západné predmestie Honningsvagu, popri benzínovej pumpe Shell a supermarkete Rema 1000. Cez jednu z nich (podľa toho, s ktorým sprievodcom idete), prechádza 71. rovnobežka. Prvých pár kilometrov vedie cesta popri zátoke Shipsfjord – napravo je more, naľavo vysoká skalná stena. Hneď za mestom je vidieť pristávaciu dráhu miestneho letiska (860 metrov, obsluhovaná Bombardiermi Dash 8-100 štyrikrát denne). Práve mizne z dohľadu, keď holka začne čítať ďalší odstavec.

„Onedlho prejdeme popri benzínovej pumpe, cez ktorú prechádza sedemdesiata prvá rov...“

„Ehm, sorry,“ odkašlem si rozpačito. „Už sme ju prešli. Pred piatimi minútami.“

„Aha.“ Zozadu znie opäť rehot. Chudák dievča je červené ako Blahove boxerky a čakám, že papiere jebne do koša a zvyšok cesty bude ticho, ale potom nesmelo pípne: „A poviete mi, keď budeme pri Copacabane?“

Prikývnem. Copacabana (alebo Baywatch alebo Hawai – opäť podľa toho, s kým práve idete) je kus piesočnej „pláže“ v oblúku cesty, štyri autobusy dlhý a jeden a pol autobusu široký. Občas sa nejakí šialenci aj kúpu; no mne vyhovuje mať penis a semenníky na vonkajšej strane tela, takže sa to nechystám skúšať. Teplota vody v lete je 21 stupňov Celzia – sedem ráno, sedem popoludní a sedem večer. Áno, aj tento vtip mám od sprievodcov.

Na konci fjordu cesta v sérii serpentín strmo stúpa do hôr. Sú tu úžasné panorámy a substrát nadšene híka a fotí, zatiaľ čo ja kvrdlám so šaltpákou a v duchu pičujem. Moja Setra je ojazdenina z rovinatejšieho kraja, s tým najslabším motorom, čo bol v ponuke. Hore stupákom sa driape na trojke tridsatkou a zavýja ako Plačková s prečerpanou kreditkou.

V polovici kopca predbieham skupinu cyklistov. O tristo metrov ďalej hore kopcom šliape chlapík v čomsi, čo vyzerá ako detská kára vyrobená z krabíc od pracieho prášku. Ešte vyššie je v jazdnom pruhu odstavený holandský karavan, zatiaľ čo jeho posádka si fotí výhľad. Na väčšine ciest vo Finnmarku sa za dopravnú špičku považuje, keď vidíte jedno auto kdesi na horizonte pred sebou a druhé v spätnom zrkadle kilometer za vami. Ale E69 v letnej sezóne pripomína piatkové Strečno. Okrem bežných osobných áut, turistických autobusov, kríz stredného veku na motorkách a záplavy karavanov sa tu nájde hromada dobrodruhov na najrôznejších exotických vozítkach. Nordkapp je bucket list destinácia pre cestovateľov trpiacich ilúziou, že pustiť sa na cestu vo vytunenom vraku z čias socializmu, prestavanom poľnohospodárskom stroji alebo dedkovom velocipéde z nich robí mega orginálnych nezávislákov, outoftheboxákov a trevlhekerov. A tak sa sem každý rok vytrepú zo tri prdele expedícií Poliakov na maluchoch, Čechov na škodovicích a pionýrech vole, Nemcov na trabantoch a chrobákoch a Rusov na žiguloch. Z exot(i)ckejších vehiklov sú zastúpené rôzne druhy bicyklov poháňaných nohami, rukami a inými telesnými výbežkami, kolobežky, historické nákladiaky, autobusy (Poliaci sa sem vytrepali s Ikarusom), hasičské auto, traktor s obytným prívesom, šľapací pivný sud a bizár rekord drží týpek, čo sa sem vytrepal s vysokozdvižným vozíkom. Väčšina z nich na Nordkappe zoservisuje svoje približovadlá, narobia si fotky a hriati pocitom vlastnej výnimočnosti cestujú domov, kde o ich výkone uverejní článok nejaká obskúrna stránka z periférie internetu. Občas stretnú partiu na rovnakých vozítkach už cestou hore.

Vo výške nejakých 250 metrov nad morom sa cesta vyrovná a pokračuje nehostinnou tundrou, kde rastie len tráva, ktorá je aj v tomto období žltá. Počasie je tu neuveriteľne premenlivé. Mageroya je prvý kus zeme, na ktorý vietor narazí a nie je tu žiadna vegetácia, ktorá by ho brzdila. Bežne má v nárazoch 20-25 metrov za sekundu a ani 30 m/s víchrice nie sú ničím zriedkavým. Dnes máme „len“ šestnásť, čo úplne stačí, aby som sa musel pri poryvoch biť s volantom. V zime, keď vietor zafúka cestu snehom rýchlejšie, než ju pluhy stíhajú odhŕňať, sa exkurzie rušia už pri pätnástich. Vtedy je cesta bežne zavretá aj niekoľko dní – napríklad tento rok v marci bola neprejazdná vyše týždňa a často tu majú kolonnekjoring – jazdu v konvoji (spoiler alert – vypnite si zvuk). Tri-štyrikrát denne v presne určený čas otvoria rampu, na cestu vyrazí snežný pluh, za ním kolóna áut a tú uzatvára cestárske auto, aby nikto z motoristov nezostal zabudnutý trčať v záveji. Zima je tu široký pojem – kolegovia nostalgicky spomínajú na snehovú búrku z druhého júna minulého roka, keď im to v konvoji na Nordkapp trvalo dve hodiny, v návaloch snehu ledva videli koncové svetlá busu pred nimi a míňali nemecké a holandské karavany pohádzané v snehu po oboch stranách cesty. Cestujúci dostali na Nordkappe desať minút, aby si odbehli na hajzlík (čo zrejme väčšina z nich nevyhnutne potrebovala) a upaľovali s nimi nazad. Úprimne dúfam, že tento rok sa nič také nezopakuje... hoci je fakt, že v knihe by to vyzeralo dobre.

Odkedy sme vyrazili, skenujem očami okolie cesty a to, čo som hľadal, nájdem asi v polovici cesty, kúsok pred križovatkou pri rybárskej dedine Skarsvag. Na pravej strane cesty vidieť na svahu niekoľko pohybujúcich sa škvŕn. Široko sa zacerím, keďže moje šance dostať prepitné práve radikálne stúpli.

Pred nami sú soby.