(semestrálna práca z Katolíckej vysokej školy tradičného života) Úvod a historický vývoj Vážení bratia, milé sestry, sestricky a sesternice.

Tam, kdesi na Severe v provincii Alberta, 300 km nad posledným veľkomestom na kontinente, sa nachádza jedna z najdôležitejších kanadských vojenských základní. Je tak dôležitá, že poskytuje leteckú obranu vzdušného priestoru aj Aljaške.

Po strastiplnej ceste naprieč základnou školou som sa úspešne prebojoval k vytúženému cieľu, a tým bola škola stredná. Náš ročník bol prvý, ktorý robil v deviatom ročníku tzv. monitor. Monitor sa písal z dvoch predmetov, a to z matematiky a zo slovenského jazyka.

Tento článok bude síce krátky, ale zato bude o metale. Chcem napísať pár viet o troch pozoruhodných hudobných zoskupeniach, všetky sú pôvodom zo Švédska. Nebude to žiadny dramatický príbeh, iba spomienka na dávne časy, keď som zistil, že takýto hudobný žáner a takéto skupiny existujú.

Zapísal som sa na online prednášku o klinickej depresii a úzkostných poruchách. Podobne ako kedysi dávno pračlovek, čo kukal na hviezdy a hovno rozumel magnitúde, chcel som sa dozvedieť niečo viac o stave, ktorý som nikdy nemal. A potom je tu "Katka," o ktorej som už písal. Pomohlo mi to lepšie pochopiť, prečo spravila to, čo spravila a konečne jej odpustiť.

Vrchný Bordelistan krajiny rozhodol, že ideme otvárať školy. Pekná myšlienka. Lenže sme uprosted pandémie a to nejak nevychádza, keďže učitelia sú väčšinou starší a chorľavejší, no pôvodný plán očkovania ich šupol do predposlednej kategórie spolu s bezdomovcami a podobne dôležitými časťami spoločnosti. S tým treba niečo robiť.

     Duní Brixentaler Ache a vlna za vlnou sa valí,nad ním svieti Itter hrad na vysokom brali.

 Zima je. Stále. Snehu už toľko napadalo, že aj autobus z dediny prestal chodiť. Že načo, aj tak sa nikde nemôže. A autobusár sedí u Fera už tretí deň a nasáva. A tí čo idú na šichtu, aj tak sa pozbierajú a idú autami. Je to síce o hubu ísť po neodhrnutých cestách, ale keď človek musí, tak musí. Má to aj svoje výhody.

Nemám auto  ani vodičský preukaz a do práce som bol zvyknutý cestovať autobusom. Firma, v ktorej pracujem, stojí na úplnom okraji mesta, medzi lesom a poliami, no busom  som tam za 20 minút. Teda bol som, kým nezačala pandémia. Som človek od prírody opatrný, rúško som nosil medzi prvými a mestská doprava  tým pádom prestala byť pre mňa alternatívou.