Keďže nie som tak dobrý človek ako vy, ktorí nemáte televízor ani streamovacie platformy (ja vlastne tiež nemám televízor, inak by som musela platiť koncesie, ale nevadí, to z hľadiska príbehu nie je podstatné...), tak som sa pri poslednej príležitosti dvoch sickdayov spustila a pozrela si jeden z ďalších dôvodov, prečo toto ľudstvo smeruje do p...rdele.

Nič tak nevylepší štvrtok, ako keď zistíte, že je piatok.

Okrem dedenia a uzurpácie existuje ešte jeden spôsob, ako získať trón. Založenie si vlastného kráľovstva. Ideálne aj s blackjackom a so štetkami.

Voľakedy bolo všetko ľahšie. Človek došiel vo štvrtok po práci do Supa a vždy tam našiel štyroch chlapov na mariáš. Aj na čundre sme chodili, kľudne aj na týždeň. Aj päť-šesť chlapov. Sami. Alebo na chaty do lesa. Lenže potom sme všetci upgradli software priateľka 1.0 na manželka 2.0 (v mojom prípade verzia 2.

Dnes sa to bude točiť ako na správnom chlapskom portále okolo chlapov, ktorých volám v duchu karpatskí vlci a ktorí možno vojdú do siene slávy Dailymale. A keď nevojdú, tak len preto, že nemáme sieň slávy. Vrchár, kuchár a jaskyniar. Všetci traja sa viacmenej poznajú, stretli sa, ako inak, v Karpatoch.

Mnohí si už kládli, alebo budú klásť otázku, postaviť, alebo nepostaviť? Momentálne nemyslím postaviť seba z postele komplet celého, alebo len poneváča, ale takú nemenej dôležitú vec a to kam zložiť svoju hlavu na večer. Bytovkoví sú z tejto úvahy vynechaní, lebo ak nie ste developer, panelák na hypotéku asi budete stavať veľmi ťažko.

Uvedomil som si, že v mojom živote je priveľa hejtu srdu a cynizmu. Viním z toho najmä časté návštevy portálu denného muža, kráľovstva dokonalosti. Pod vplyvom textov jeho veličenstva srdu, lisovača podrážok, hudobného pseudokritika a jediného diváka Telerána, som sa na všetko pozeral optikou hejtera (srdníka?).

The Kvas - How it's made (časť prvá)V predchádzajúcom diele som si zanadával na produkty z obchodov, v dnešnom sa konečne budem venovať príprave destilátov. Najdôležitejšou a základnou časťou je príprava kvasu. Nebudem ju popisovať presne. Nie, že by sa nedalo, práve naopak.

Už je to 23 rokov! A ja sa priznám, že mám stále pocit, akoby to bolo, no nie že včera, to by som kecal, na veľa vecí si už nespomínam, ale pripadá mi to asi tak málo vzdialené, ako maturantovi pripadajú prijímačky na gympel.