Keďže minulý článok o živote v reálsocializme východonemeckého typu mal pomerne nečakaný úspech, tak sa na početné žiadosti fanúšikov a fanúšičiek pokúsim napísať ešte niečo. Rozmýšľal som, čím začnem a najlepšie bude asi koncom. Pádom Berlínskeho múru. Ten totiž dokazuje, že slovo je niekedy naozaj silnejšie ako kameň a aká dôležitá je komunikácia v tíme.

Najprv pár faktov. Minule sa tu niektorí spytovali, prečo Nemci nemohli cestovať navoľno ani z ČSSR do Maďarska. Nuž, pravda je taká, že východní Nemci nemali pasy. Podľa ústavy BRD sa za občanov BRD považovali všetci Nemci, nezávisle na tom, na ktorej strane hranice žili. V praxi to znamenalo, že ak Ossie prišiel kdekoľvek na svete na ambasádu BRD, automaticky mu bol vydaný pas BRD. Všade na svete si teda mohol zapískať, prebral si Begrüssungsgeld a pískajúc sa mohol usadiť kdekoľvek v BRD. Všade na svete áno, len u nás v Prdelákove za železnou oponou nie. Zasa platili dohody, že síce ambasáda BRD vydala emigrantovi pas, ale on s takýmto pasom nemohol vycestovať z Ostblocku. Žiaden šach-mat, jednoducho pat. Vedelo sa o tom, nik sa o takéto akcie nepokúšal, pretože bolo známych dosť prípadov, kedy západní Nemci takéhoto emigranta vypoklonkovali z ambasády priamo do náručia Stasi. Normálni občania DDR pas nemali. Mohli cestovať maximálne po východnej Európe, bez problémov v podstate len do ČSSR, MĽR, PĽR. Po čiastočne slobodných voľbách a aktivitách Solidarity v Poľsku, im ostalo len ČSSR a Maďarsko. A malo byť horšie.

Fajn, takže - ak ste sa chceli presťahovať do BRD, jedna cesta padla. Zostávalo prekročenie nemecko-nemeckej hranice, ale to ľudia ani veľmi neskúšali. Veľa drôtov, veľa vojakov, míny, zúrivé psy, samostrieľacie aparáty a ja neviem čo ešte... Človek musel byť veľmi odvážny alebo zúfalý, aby sa o to pokúsil, aj tak väčšinou takýto pokus skončil nezdarom a dotyčný v base ďaleko skôr, ako to vysnívané BRD čo i len uvidel. A prekvapivo, toto práve mohol byť jeho cestovný lístok do BRD. Ale o tom niekedy nabudúce.

Prekvapivo bola ešte jedna cesta. Oficiálna. Volalo sa to „Antrag auf Entlassung aus der Staatsbürgerschaft der DDR“ (žiadosť o prepustenie zo štátneho občianstva DDR), skrátene „Antrag“. Tí, ktorí sí takúto žiadosť podali, museli však počítať s perzekvovaním, šikanovaním, prepadom v práci aj v sociálnej hierarchii. Samozrejme, prvá žiadosť bola takmer vždy zamietnutá, podávali sa opakovane, viac rokov. A viac rokov trvala vaša perzekúcia. Tí, ktorí si „Antrag“ podali, si na auto lepili veľké „A“ (Znamenalo to rovnako „Antrag“, tak aj „Anfänger“ začiatočník). Napriek všetkému od roku 1961 do konca roku 1989 opustilo oficiálne DDR 400 000 až 500 000 osôb (údaje sa líšia). V rovnakom časovom intervale opustilo ilegálne (popr. tzv. „vykúpením“) ďalších 200 000 až 250 000 osôb. A k tomu treba počítať s tým, že pred postavením múru cez vtedy ešte otvorenú hranicu so Západným Berlínom odišlo ročne okolo 200 000 osôb. Emigrácia bola teda pre DDR obrovským problémom.

Od nástupu Gorbačova do funkcie sa začala meniť celková klíma vzťahov West-Ost. Gorbi dal jednoznačne na vedomie svojím satelitom, že svoje vnútorné problémy si musia riešiť sami a že nemôžu počítať s pomocou „veľkého Ivana“, lebo ten chudák má dosť starostí sám so sebou. Veľká väčšina to pochopila, samozrejme, s výnimkou ČSSR a NDR. Erich Honecker, vtedy generálny tajomník SED (Sozialistische Einheitspartei Deutschland – Socialistická zjednotená strana Nemecka) bol vtedy už len poľutovaniahodnou figúrou, absolútne odtrhnutou od života. Už po celý rok 1989 sa po celom Nemecku konali masové demonštrácie. Prekvapivo sa konali pod záštitou cirkvi – pravidelné „Montagsdemo“ hlavne v Lipsku a Drážďanoch. Boli pokojné, polícia zasahovala, no, nazvime to v obmedzenej miere. Heslami boli „Wir wollen raus“! (Chceme von!), „Wir sind das Volk“ popr. „Wir sind ein Volk“ (My sme národ!, My sme jeden národ!). 7. mája sa konali komunálne voľby. Ich výsledok – 99% hlasov pre kandidátov SED, vzbudil podozrenie (oprávnené), že voľby boli sfalšované. Protesty opäť zosilneli, VoPo (Nemci boli posadnutí skratkami, toto bola VolksPolizei) sa skôr obmedzovala na usmerňovanie protestov, veľké násilie sa zatiaľ nekonalo (ako vravel Pacho, jednu-dve po papuli, do riti kopnúť, ale inak nič). Potom prišlo leto, všetci asi išli k vode a napätie trochu opadlo. Bol to ale len povestný pokoj pred búrkou.

19. augusta sa blízko Šoprone konal Paneurópsky piknik. V rámci novej politiky otvorenosti, ministri zahraničia Rakúska a Maďarska Alois Mock a Gyula Horn symbolicky prestrihli ostnatý drôt na hraniciach, Maďari vo veľkom tempe demontovali všetky zabezpečovacie zariadenia nainštalované na hraniciach. Počas pikniku sa mala krátko otvoriť hranica, určené osoby mali prejsť na druhú stranu a po pikniku sa zasa vrátiť späť. V Šoproni žila nemecká menšina, ktorej sa podarilo správu o tomto otvorení hraníc rozšíriť v DDR. Výsledkom bolo, že zhruba 400 občanov DDR zobralo hraničnú bránu útokom a prevalili sa do Rakúska. V podstate bezmocný veliteľ maďarských pohraničníkov odmietol použiť násilie a situácii nechal voľný priebeh (bol potom aj disciplinárne poťahovaný). V tom okamihu sa nachádzalo v Maďarsku cca 15 000 občanov DDR, ktorí sa všetci pokúšali dostať do Rakúska cez zelenú hranicu. Pretože o tomto „úteku“ informovali obšírne všetky nemecké televízne a rozhlasové stanice (zhruba 2/3 územia DDR boli pokryté kvalitným signálom zo západu, káblovka bola ešte v nedohľadne), počet Nemcov v Maďarsku vzrástol do konca augusta na cca 150 000. DDR zrušila bezvízový styk s MĽR. Vyzývala na návrat svojich občanov, žiadala MĽR o ich vyhostenie, ale ako to chcete spraviť s takou masou. Maďari sa nakoniec rozhodli uplatniť technológiu SEPF (Somebody Else Problem Field), hranice otvorili a Nemcov nechali odísť.

V rovnakom čase tisíce Nemcov zobrali útokom ambasády BRD vo východnom Berlíne, Prahe a Varšave. Kritická situácia bola najmä v Prahe, kde sa koncom septembra tiesnilo na ambasáde okolo 6 000 ľudí. Vtedajší minister zahraničia BRD Hans-Dietrich Gentscher lietal medzi Berlínom, Prahou, Varšavou, Budapešťou a Moskvou v snahe nájsť nejaké riešenie. DDR nakoniec 30. septembra umožnila ich vycestovanie do BRD. V snahe zachovať si tvár si ale vymohla, že vlaky z Prahy pôjdu cez územie DDR. Následne 3. októbra zrušila bezvízový styk s ČSSR. Klietka spadla, všetky hranice boli uzavreté.

V tejto atmosfére sa pripravovali oslavy 40. výročia vzniku DDR. Tak správne, po nemecky. Vojenská prehliadka, bubny, píšťaly, fakľové sprievody. Na oslavy pricestovali všetky špičky Ostblocku, vrátane Gorbačova. Demonštranti pridali ku svojim heslám ďalšie „Gorbi hilft uns“. 7. októbra sa v berlínskom „Palast der Republik“ konali oficiálne oslavy. Zároveň sa v jeho okolí zhromaždili davy demonštrantov. Tentokrát sa VoPo nejako nezdržiavala, masovo zatýkala, prebiehali normálne pelendrekové orgie. Demonštrantom sa podarilo preniknúť až priamo k Palácu republiky, ich heslá bolo počuť aj vnútri.

Demonštrácie sa stupňovali, 14. októbra E. Honecker odstúpil zo zdravotných dôvodov zo všetkých svojich funkcií a na jeho miesto bol neskôr zvolený Egon Krenz. Bola to rovnaká kreatúra ako u nás Milouš Jakešů. Vnútropolitický tlak bol obrovský, na demonštrácii v Berlíne sa zúčastnilo okolo milióna ľudí. Politbyro v snahe nájsť akýsi „poistný ventil“, ktorým by upokojila situáciu, uvažovalo o uvoľnení prísnych pravidiel pre krátkodobé vycestovanie do BRD (treba vedieť, že cca 90% občanov DDR chcelo mať v prvom rade možnosť navštíviť príbuzných v BRD a netúžila po trvalom vysťahovaní).

9. novembra rokovalo politbyro o návrhu nového zákona o cestovaní do zahraničia, kde navrhovalo, aby bolo umožnené vycestovať všetkým občanom DDR cez všetky hraničné prechody do BRD, bez predchádzajúceho schválenia. Bol to len návrh, politbyro o ňom diskutovalo, ale ani len o ňom nehlasovalo. Večer bola plánovaná tlačovka, na ktorej mal informovať hovorca politbyra Günther Schabowski o najnovších udalostiach. Medzičasom boli v Berlíne prítomní novinári z celého sveta. Tlačovka bola nuda, ako všetky dovtedy. Na konci dostal Schabowski otázku o úprave regulácie cestovania do zahraničia. On vedel, že o niečom takom sa rokovalo, v hŕbe papierov pred ním hľadal nejaké uznesenie a v tom okamihu mu niektorý z jeho spolupracovníkov podal návrh diskutovaného zákona. 18:57 ho Schabowski prečítal ako hotovú vec.

Bomba vybuchla. Nebol to žiaden rachman dunivý, skôr tišan zákerný. Ani zúčastnení novinári si v prvom momente neuvedomili, čo práve počuli. Na doplňujúcu otázku talianskeho novinára, odkedy tento zákon platí, Schabowski odpovedá „Meines Wissens nach, sofort, unverzüglich“ (podľa toho, čo viem, okamžite, bezodkladne), ešte raz si prečíta papier a to „okamžite“ potvrdí. Po tlačovke, ktorá bola vysielaná východonemeckou televíziou v priamom prenose, Schabowski má ešte krátke interview s NBC, kde túto správu potvrdí. Bum...

Panika začína na všetkých hraničných priechodoch. Nik z prítomných nemá žiadne informácie, ako postupovať, telefonujú svojim nadriadeným, tí zasa svojim, až sa dozvonia nejakému službukonajúcemu predstaviteľovi ministerstva vnútra, ktorý vie ešte menej ako oni. Rozkaz znie, postupovať ako doteraz, nič sa nemení. Všetky špičky sú už doma, nikto nič nevie... Berlínčania zatiaľ v podstate nereagujú, mesto ďalej žije svojím životom. Bomba vybuchne s plnou silou o 20.00, kedy ARD vysiela svoje hlavné správy. Moderátor to oznamuje ako najväčší highlight. A začnú sa diať veci. Ku všetkým prechodom medzi Západným a Východným Berlínom začínajú prichádzať prví ľudia (symptomatické je, že Nemci neuverili ani vlastným ušiam, ale až správam z BRD) a dožadujú sa prechodu do Západného Berlína. Pohraničiari sa držia rozkazu, zamietajú to, telefonujú, kam sa len dá, ale ďalšie rozkazy neprichádzajú. Ľudí je stále viac, vzniká tlačenica a skanduje sa už len heslo „Wir wollen raus.“ Najviac vypätá situácia je na prechode na Bornholmer Strasse. Nejaký VoPo major prečíta vyhlásenie, že nie je možné spracovať ich žiadosť o vycestovanie a žiada ich o vyprázdnenie priestoru pred priechodom. Masu ľudí to akurát podráždi a provokuje. Lží sa už napočúvali za ich život viac než dosť a jednoducho stačilo.

Službukonajúci veliteľ priechodu je ponechaný sám na seba. Z ministerstva mu poradia posledný trik. Fajn, tak pustite ľudí na západ, ale postupujte ako v prípade trvalého vycestovania. Tí, ktorí prejdú hranicu, budú „ausgebürgert“ (zbavení občianstva), bez možnosti návratu do DDR. Posledný kopanec zdochýnajúceho koňa. Rada postupuje pomaly, tlak sa zvyšuje. Smerom k múru smeruje ohromná masa ľudí. Peši, autami, taxíkmi. V tom okamihu sa na hranice vracia manželský pár, ktorý ich prekročil medzi prvými. Chceli sa len presvedčiť, či múr naozaj padol a teraz sa chcú vrátiť domov, kde spí ich dieťa. Pohraničiari ich odmietajú vpustiť, lebo už nie sú občanmi DDR. Situácia sa vyostruje, pohraničiari a príslušníci MfS (Ministerium für Staatssicherheit) ostávajú bez rozkazov. Veliteľ prechodu Bornholmer Strasse má všetkého plné zuby. Je mu jasné, že situácia je neudržateľná a strielať do masy ľudí jednoducho nechce. Otvára brány, „Drang nach Westen“ je nezadržateľný. Veliteľ ešte poznamená smerom k svojmu podriadenému „Das war´s dann mit der DDR“ (tak, a je po DDR). Bornholmer Strasse bol prvý prechod, ktorý sa úplne otvoril, po ňom nasledovali ďalšie. Jediný prechod, ktorý sa v tú noc neotvoril, bola Brandenburská brána.

Ingister sedí 9. novembra v jednom vysokoškolskom klube v Berlíne s kamarátmi na pive. Okolo 21:30 prichádza čašník, že zatvárame... Všetci na neho pozerajú ako blázni, veď do záverečnej je ešte kopa času. A vy ste to nepočuli? Mauer ist gefallen! Partia prepuká do rehotu, tak určiteeee... (nebol internet, informácie sa šírili ústnym podaním). Keď  vidia, že to myslí vážne, tak mu navrhnú, že s ním pôjdu k múru, ale ak to nebude pravda, tak ten večer platí útratu za všetkých. Súhlasí a partia sa vyberie smerom k múru.

Ja už naozaj neviem, ktorý prechod to bol. Už hodný kus pred múrom nás zdrapí masa ľudí a vypľuje až za múrom. Vyorané myši by proti nám v ten moment vyzerali ako vysokointeligentné bytosti. To, čo sa deje okolo nás, je neopísateľné. Ľudia stoja na múre, ešte pred pár dňami by ich za to na mieste zastrelili. Niektorí plačú, smejú sa, bozkávajú zem, seba navzájom. V západnom Berlíne prepuká neuveriteľný sviatok. Všetky krčmy sú otvorené, všade sa nalieva zadarmo, všetci sa objímame, spieva sa nemecká hymna. Ideme, kam nás nohy vedú – na oči a iné zmysly už nebolo spoľahnutia. Predierame sa masou ľudí, každú chvíľu nás niekto zatiahne do nejakej krčmy, objímajú nás, padajú bozky. Keď sa dozvedajú, že sme z ČSSR, tak nám nalievajú ešte rýchlejšie, lebo u vás sú ešte komunisti. 

Vraciame sa nadránom, pooblievaní šampanským, každý máme ešte zopár fliaš pod pazuchou plus štangle cigariet, kamoš má zbierku tropického ovocia, lebo pred nejakým obchodom sa spýtal, či toto je papaya... Dostal plnú tašku, zadarmo. Na hraniciach nikto nekontroluje. S chalanmi sa dohodneme, že toto musíme rýchlo zopakovať. Sme si istí, že naši komunisti nás tu nenechajú ďalej študovať a stiahnu nás domov. Rozmýšľame, kedy by komunisti mohli padnúť u nás. Boľševikovi dávame ešte pár rokov. A potom padne otázka: „Chalani a keď nás stiahnu domov, pôjdete alebo ostanete tam?“ pýta sa kamoš a hlavou kýva smerom, odkiaľ sme akurát prišli. Mlčíme.

Je ráno, 10. novembra 1989.