Milé devy, slečny, mamy, staré mamy, proste - ženy. Musím sa vám ospravedlniť, ale tento článok nie je určený pre vás. Teda niežeby ste ho nemohli čítať. To rozhodne nie. Práve naopak, čítať by ste ho mali.

Voľné rozprávanie o radostiach a starostiach nešťastného poskytovateľa.  Ráno.Zapínam telefón. Pretože v noci bola búrka, prišlo 27 sčasti smutných a sčasti výhražných esemesiek.

Česť práci, súdruh učiteľ.Nazdar! Zajac!Pocem!Ešte raz mi povieš česť práci súdruh, tak ti na dielenských prácach vytrhnem kombinačkami vajcia aj s koreňmi.

Rok sa nám nie tak dávno jebol o rok ďalší, takže je tu čas na bilancovanie toho roku čo pošol do riti minulosti a vytýčenie nových mét pre ten čo prichádza.

Milé oné.Deti.Chodím ako taký oný tým internetom už roky rokúce a stále objavujem nové a nové chujoviny.

7. apríl Dnes ráno som vstal a jebol si nohu. Ľavú. Hneď som vedel, že tento deň bude úplne iný, ako bývajú moje dni. Veď vieš. Stále keď si jebnem nohu pravú, tak deň býva fasa. No, a keď si jebnem nohu ľavú, tak už taký fasa nebýva, a vlastne celý deň je úplne INÝ.

Tu je zaciatok.Rosa. Padá rosa. Nie je noc a nie je ani deň. Takže z toho logicky vyplýva, že je buď ráno alebo večer. Jedna z mnohých víl čarovného lesa sa prechádza po rannej chladnej rose.

Nad košické sídlisko Terasa padá večerná hmla. Je sychravý večer. Napriek tomu, že je len koniec septembra, počasie v roku 1991 si opäť urobilo z ľudí dobrý deň. Už tretí deň je kosa jak na ruskej stanici a v košickej kotline fúka čerstvý vietor. V krčme u Ďurka sedia štyria košickí šráci pri pive a živo diskutujú.

Čo ťa nepáli do toho NEJ.... !  -  Proste, nechaj to tak.V názve môjho príspevku som si dovolil doje... teda, pokaziť staré slovenské príslovie. Totiž, ja mám asi na to právo. Pýtate sa prečo? Lebo v živote som doje... teda, pokazil viac vecí, ako je bežný štandard  bežného jedinca.