Brrrrr.
Na to, že je vonku mínus -40, vám stačí v priemere 0.00019 % nádychu. Poznám to z vlastných, poctivých, intenzívne premrznutých 13 ročných štatistík.
Všetko sa však dá. Dá sa tankovať, dá sa štartovať auto, dá sa vzlietnuť s lietadlom (a nemeškať!). Ľuďom náladu počasie nepokazí, sneh z cesty je odhrnutý a deti chodia do školy ráno na čas, nikto sa nevyhovára, že „zima mu dnes zničila plány“. To len tak, aby ste si na to spomenuli, až napadnú dve vločky snehu alebo napr. Bratislavu zasiahne (moja v detstve obľúbená) mľačkanica-pľačkanica weather. Spomeň si, že ty si pred odchodom nemusíš dať ne-elektrické auto do zástrčky, nemusíš si vopchať do vačkov ohrievacie balíčky a na nohy snehule do -60 C. Iste, finančné ohodnotenie je v Kanade vyššie, ale väčšinu zarobených bubákov aj tak rozflákaš na účty za kúrenie, zimné pneumatiky vybíjané železnými klinmi a v neposlednom rade za tie palety ohrievacích kapsičiek, čo si chodíš každý mesiac kupovať do veľkoskladu.
Prvý krát som mala možnosť spoznať kanadskú zimu ešte ako násťročná, podarilo sa mi dostať na pár týždňov do Quebecu. A hoci každý Kvébečan (rovnako ako zvyšok Kanady) vám povie, že „Quebec is not Canada“, zimu tam majú tradičnú. Prišla som v Januári a pristála na prekvapivo malom letisku v Quebec City. Môj mozog v momente vyprodukoval statement, že „toto teda nie je zima ako v Tatrách“.
Keď mi však odmrzli očné bulvy a dýchacia trubica, krajinu som si zamilovala.
Vrátila som sa späť, s manželom sme bývali vo viacerých provinciách, no najdlhšie v západnej, skoro pri oceáne - ale vlastne za horami, takže v studenej provincii Alberta. Prešli sme z Toronta naprieč štyrmi provinciami 3300 km a obaja nastúpili do práce v malom meste na začiatku Highway 43. Iba pár kilometrov za obrovskou značkou na ktorej svieti:
„Welcome to Alaska Highway“
Je zapichnutá asi 200 km Severozápadne od najsevernejšieho veľkomesta v Severnej Amerike, Edmontonu.
Poviem to takto, prišli sme v Júni a snežilo... Za oknom v cul-de-sac lízali jelene násypovú soľ. V Júli sme dali do zeme rastlinu paradajky a v Auguste zmrzla. A to je Alberta, paradoxne, najslnečnejšou Kanadskou provinciou (najviac dopadu slnečných lúčov za rok).
Prvá riadna WTF zima zasiahne už v Októbri, teploty mrazoty môžu dosahovať až mínus 40. S vetrom, mínus 50tky. Čo sa týka kastového systému v robote, najhorší job majú tí chudáci pri okienkach v drive tru.
Ale človek je tvor odolný a prispôsobivý a Kanada to dokazuje.
Uvediem príklad z nového roku 2010. Chceli sme vtedy s manželom zažiť veľkolepý ohňostroj v Las Vegas. Kúpili sme si letenky do kalifornského Los Angeles, a stade sme v aute z požičovne prešli okolo Arey 51 až do nevadského mesta slávy.
Keď sme odlietali z Edmontonského YEG do LAX, procedúry boli na „našej“ kanadskej strane úplne obvyklé. Ešte z gate-u si sa cez okno pozeral ako na krídla, nos aj chvost lietadla bola sprejovaná (týpkom v muňdúre, ktorý mal samo-vyhrievacie schopnosti), špeciálna proti-mrazová ochrana. Deň ako každý iný. Pamätám si dobre vtedajší stav teplomeru - vzlietli sme v mínus 41. Bez problémov.
Asi piateho Januára sme sa checkovali na los endžlskom letisku späť do Edmontonu. Letisko bolo preplnené zúfalými cestujúcimi a ešte zúfalejšími letištnými zamestnancami. Keď sme sa predrali k okienku leteckej spoločnosti, oznámili nám, že dnes z LAX nič nevzlieta, lebo je vonku šokujúcich -5 stupňov uja Celsiusa a runway má námrazu.
Zasmiali sme sa, až sme sa za bruchá chytali. Keďže z LA do Edmontonu nelieta späť nikto iný ako Kanaďania, smial sa celý rad. Chvíľu sme čakali v miestnom letištnom hoteli a keď si Amíci zabezpečili (buď z Edmontonu alebo Aljašky) antifreeze, šťastne sme odleteli.
Kanaďania dávajú zimu takou ľavou zadnou, až to berie dych. A hoci sme sa nastavili na ich „zima so mnou nehne“ mentalitu, po niekoľko ročných skúsenostiach ma opäť znovu dobehli.
Boli vtedy Vianoce, bývali sme už niekoľko rokov v Edmontone a známy nás pozval k sebe domov, na čosi, čo nazval „tradičná kanadská večera“. Priznávam, malo mi hneď napadnúť, že tým myslí BBQ na záhrade. Lenže bolo zase kdesi okolo tej zápornej štyridsiatky a ja som ani na sekundu nepochybovala o tom, že chcú piť (to hnusné) chladené pivo v teplej obývačke. Umyla som si teda vlasy, presušila fénom, hodila na seba dáke to ošatenie a hybaj ho pártiť.
Prišli sme do jeho rodinnej štvrte, srdečne sa pozdravili a vošli do dverí. Prešli vykúrenou domácnosťou a znova vyšli vzadu ďalšími dverami na backyard. Chvíľu som myslela, že je to vtip, ale zbadala som ostatných hostí ako tam spokojne sedia na roztiahnutých rybárskych stoličkách a odparuje sa z nich telesné teplo.
„Guys, you gotta try these burgers! They are amazing.“
Po pol hodine sme dostali do ruky hamburger zmixovaný z teľacieho mäsa a kornflejksov rozdrvených na strúhanku. Keby mi dal vtedy niekto frčku do nosa, rozbila by som sa na milión kusov ako zmrznuté džínsy na sušiaku na Sibíri.
Farebné spektrum sopľa, čo som z tohto večera mala ani nejdem opisovať. Nevedela som pochopiť, ako môže niekto splácať pol miliónovú hypotéku a pritom sedieť šťastný v nechutnom mraze na záhrade.
Ale potom som to pochopila. Zohrieva ich to veľké kanadské srdce.
(alebo im šibe)
