Divné leto nám zbehlo rýchlejšie ako 14 dní v karanténe. Divné bolo hlavne pre vrtochy počasia. Naše vlastné obmedzenia kvôli epidémii boli vo výsledku úžasné, lebo sme precestovali skoro celé Slovensko. Vrátane jedného preteku, ktorý zámerne vynechávam. Jednak sa mi zlieva dokopy s dovolenkou, dvojak nám po 250 km chýbali dve minúty, aby sme boli na 4. mieste (o nič nejde, ale nasere to).
Na záver roadstersezóny sme si chceli dať ešte posledný orienťák. Keďže nemáme sudičky, ale za to máme Igorka, pandemickú komisiu a pani jeseň bez babieho leta, tak sa záverečný pretek musel zmeniť na bezkontaktný anticoronarestricted orienťák Pressburg. Bezkontaktne sme sa prihlásili, bezkontaktne sme zaplatili a bez kontaktu so zdravým rozumom sme sa vybrali do hlavnej bubliny. Zarúškovaní sme si prevzali itinerár cez okno auta na parkovisku a mohli sme si ísť hľadať miesto na lúštenie kódu. Kódovanie bodov je čoraz sofistikovanejšie. Morzeovku síce neovládam, ale keď je písaná odzadu, zjavne to uľahčuje dekódovanie správy. Aspoň pri SOS to platí a človek neurobí chybu, či je to odpredu alebo odzadu (pozor, neplatí pre nápravno-výchovne zariadenia v Ilave a Leopoldove).
..--\.\..-\.-\.\.-.
Máte? Koľko vám to trvalo? My sme mali 12 riadkov.
Po zakreslení bodov do mapy máme ideálnu trasu, ktorá podľa nás začína na Černockého ulici, kde máme nájsť kúpalisko. Nachádzame. A tu je ďalší zádrheľ. Dostali sme súbor otázok bez odpovedí. Bez poradia. Bez návodu. Len tak bez chlebíka. Takže ideme otázku za otázkou a hľadáme, ktorá je tá správna. Koľko stožiarov má tatrapoma? V Rači dosť hlúpa otázka. Spýtať sa to okoloidúcich, asi by nás mali za sedlákov. Ibaže by nemali a s východniarskym prízvukom by krútili hlavou, že nem poznajú. Koľko stolnotenisových stolov je na dvore, nám tam pasuje.
Rendez. Tajomná a zaznávaná časť Bratisky, teda Rače, vlastne nikoho. Hľadáme nejakú dominantu v strede mesta obce Rendezu. Je tam parná lokomotíva, ktorú prehľadáme zo všetkých strán. Pre istotu sa ideme previezť po hlavnej ceste a nachádzame vláčikové múzeum. Sakra veľké vláčikové múzeum. Rušne, vozne, dreziny, čerpadlá na dopĺňanie vody, návestidlá, točňa. Modelárska železnica v mierke 1:1. A k tomu nevyplnené otázky. Ešte stále veľa nevyplnených otázok.
V treťom bode máme - bufet, depo, tupeso. V internetovom brífingu k pretekom bola inštrukcia, že k niektorým bodom sa pôjde pešo a k niektorým sa dá dostať autom. Rendez nič také nemá, preto prechádzam depá MHD BA na mape. Bufet Depo má Jurajov dvor. Po príjazde nechápeme, prečo by sme mali ísť pešo. Ani otázky nesúvisia s daným miestom. Niečo sa pokazilo. Moja drahá znova dekóduje názov, zatiaľ prehľadávam mapu. Správne to má byť bufet depo, Tupého ul. No nič, veď sa len vozíme.
Miesto dopadu nášho rodáka v Ivanke by nemal byť problém nájsť, u nás sú všade informačné tabule k mohyle na Bradle, k jeho rodnému domu, k stromu, ktorý ošťal ako dieťa. No tu nie. Preto sa povozíme po Ivanke a poobzeráme si miestnu výstavbu. Pochopili ste správne, nikdy som nebol na mieste havárie a skonu Štefánika. Aspoň otázky sa vyplňujú dobre, lebo tušíme odpovede. Ešte tam musím osadiť tabuľku k poslednému stromu pri poli za pamätníkom.
Rýchly presun po jedinom funkčnom obchvate do Petržalky. Cieľom je vojenský cintorín Kopčany. Konečne dostáva zmysel SUV v hlavnom meste. Kopčianska ulica je rozkopaná a po dažďoch je tu čisto bahnový úsek. Užívam si to, ako si malé decko užíva kaluž vody, len ako gumáky slúži pseudooffroad. Nachádzame malebný cintorín vojakom z 1. sv.vojny. Kríže sú v úhľadných radoch a sychravé počasie dodáva tomuto miestu tú správnu atmosféru. Ponurosť miesta je podčiarknutá susediacim bunkrom z 2. sv. vojny a expozíciou železnej opony. Paradoxne sa tu dozvedáme o akcii kokotlebov a nejakých ultras v centre. Veľmi zvláštny pocit, keď som práve dočítal informácie o nútenom opustení bunkrov bez boja a následnom stave vojakov, ktorí nechceli pustiť fašistov do Bratislavy.
Mením poradie ďalších bodov. Šoférujem do Devína, drahá ma naviguje do mesta. Áno, zabudol som to oznámiť. Inak sa máme radi a aj sa normálne rozprávame, našťastie má so mnou dosť trpezlivosti. Medzi Devínom a DNV je cesta, na ceste je zastávka Morava. A tam okrem zavretej krčmy s ovcami a betónového stĺpu nič. Nechápavé pohľady na seba, na okolie. Nič. Sadáme do auta a ideme naspäť do Devína. Nič nesedí na otázky. OK, znova sa podľa inštrukcií dostávame na zastávku Morava. Tam stále iba betónový stĺp. Koľko podporných stĺpov má pozostatok pieskovodu z kameňolomu k Morave?
Ďalšia adresa mi je známa, ideme na istotu a zároveň dobiehame inú posádku. Dostávame sa na miesto, kde by bolo lepšie ísť pešo. Kašleme na to, už druhý krát využívame prednosti SUV. V Bratislave. V Dúbravke. Villa Rustica sú pozostatky kúpeľov z rímskej doby. Viac ma zaujal ten offroad. Fajn pocit, keď idete ako tank a pred vami kľučkuje bežný hatchback zo strany na stranu, aby neostal na bruchu. Áno prešiel, ale komplikovanejšie.
Slnko sa blíži k horizontu a my konečne smerujeme na hradný vrch. Vysoká škola výtvarných umení, Slavín a Kalvária. Bizarné spojenie starého mesta, komunistickej výstavby, podnikateľského baroka a novej architektúry. Opustená škola s umeleckými objektami v okolí pôsobila dosť zvláštne. Akoby niekto opustil urýchlene Veľkonočné ostrovy. Pyramídu s abecedou sme našli až ako posledný útvar. Zo zlej strany. Po zrkadlovom otočení fotky v mobile, nám dával zmysel aj nápis na nej. Pri odchode sme zistili, že stačilo ísť na druhú stranu. Ale prečo to riešiť jednoducho.
Slavín je len kúsok odtiaľ. Bol som tu pred 31 rokmi skladať pioniersky sľub. Moc sa tu toho nezmenilo. Pribudlo pár nelogických atrakcií, ale výhľad na mesto ostal. Mŕtvym je to síce prd platné, ale aspoň sa ním môžu pokochať návštevníci, v súkromnej záhrade by to asi nebolo možné. Mimochodom, pionierske šatky a odznaky nám po sľube opľuli opice v zoo. Bola jeseň 1989.
Nie som vyznávačom čiernoprdelníkov, preto Kalváriu poznám len z rozprávania starej mamy. Kostol je nezvyčajný, komunisti dali zhodiť vežu, aby nezavadzala pri výhľade na Slavín. Inak bežná budova. To zaujímavé sa nachádza za ním. Z bývalého kameňolomu je Lurdská jaskyňa a údolie tabuliek. Uprostred honosných obydlí, skryté pod stromami. Slnko zapadlo a osvetlenie pouličnou lampou a sviečkami vytvorilo atmosféru. Pre mňa nečakané, až mystické a zároveň veľmi pekné miesto Bratislavy.
Posledné dva checkpointy. Depo na Tupého ulici teda vynechávame, je tam uzávierka kvôli výstavbe a je veľa hodín, viac bodov bude za Kamzík.
Nebude. Museli by sme to stihnúť za svetla. Miesto na počítanie stĺpov tatrapomy je správne, ale viditeľnosť na dosvit blesku v mobile. Celá Bratislava je vysvietená, len tu je čierno-čierna tma. Developeri by s tým mali niečo urobiť. Tak isto spleť ciest, ktoré za svetla človek nevníma, za tmy sa stavajú bludiskom a preto si niektoré prejdeme 2x. Končíme na nejakom parkovisku. Definitívne. Počkajte. Moja drahá ešte zbadala pamätník v strede parkoviska, ktorý je tiež medzi úlohami.
Už len zbehnúť k Mladej garde. Vzdušnou čiarou 5 minút cesty, reálne 15 minút jazdy. Odovzdáme výsledky, na diaľku si s niektorými posádkami povieme ako bolo a ideme do bezpečia kopaníc.
Ideálna trasa mala 80km. Najazdili sme 125km. 9 hodín celkového času. No takto, vo výsledku cesta do Košíc a späť nie je tak ďaleko.
