Niekedy sú také dni, keď jediné, čo zo seba okrem rannej stolice dostanem, je hejt. A nie taký ten vtipný, kde môžem predvádzať slovnú ekvilibristiku a elokvenciu (nič také nemám), ľudia sa zasmejú, na fejsbukoch pribudnú tri páčiky a ja si spravím ďalšiu čiarku v zozname “čo som spravil pre slovenský hejt”.

Nedávno som zistil, že najväčšia výhoda behania potme spočíva v tom, že nestúpim do jedného hovna, ale rovno do dvoch. Pri umývaní tenisiek som sa krátko zamyslel nad tým, či stúpiť dvakrát do hovna je šťastie alebo nešťastie.

Každý rok, zhruba v rovnakom čase, sa pre čerstvých absolventov univerzít objavujú nové návody na tému „Ako si nájsť svoju prvú prácu“.

Nie tak dávno bolo Rusko spájané v jednej vete s olympiádou v Soči a nie s Ukrajinou.

Uvedomil som si, že v mojom živote je priveľa hejtu srdu a cynizmu. Viním z toho najmä časté návštevy portálu denného muža, kráľovstva dokonalosti. Pod vplyvom textov jeho veličenstva srdu, lisovača podrážok, hudobného pseudokritika a jediného diváka Telerána, som sa na všetko pozeral optikou hejtera (srdníka?).

"Keď nasneží mrte prášku, zabudni na rodinu, kamarátov a choď tam, kam ťa srdce volá.

Ak ste len obyčajná krysa v korporátnej mašinérii a denne nepoužívate aspoň tridsať akronymov, ktorých presný význam neviete aspoň v desiatich prípadoch, tak pravdepodobne nepracujete v korporácii.

Mohol by som začať tým, ako sme všetci už posledných pár rokov mali používať lietajúce autá, ale budúcnosť v dlhšom horizonte aj tak nevie nikto predpovedať.

"Why did you want to climb Mount Everest?