Ak ste sa, milí alkáči, vrhli na článok kvôli názvu a čakáte vtipné príhodičky, čo všetko som vychľastala potajme v pivnici, máte smolu. Čiernu. Takou bola aj desivá tma, do ktorej ma nalákala nemenovaná firma, že poď sa zahrať na Bakchantku do našej pivničky, poď, moja, bude ti dobre. A ja som si povedala, že prečo nie.

Na začiatku som čakala život ako v dystopickom románe. Korona time. Ľudia vyškrabujú zvyšky z konzerv, prázdne ulice, zúfalý krik väzňov vo vlastných obydliach, zákaz vychádzania, inak drb jedna varovná obuškom medzi oči… Mali sme od toho ešte ďaleko. Zastal čas. Mohol aj vzduch.

Bol to jeden vskutku bizarný deň. Prisahám, len ten jeden, čo som si ukradla pre seba, inak by som zomrela na únavu materiálu. Koniec, infarkt, rýchla smrť, popol a vášeň, vlastne vášeň by už nebola, ale možno by sa rozvášnili babky na pohrebe, že som to dala tak, ako sa patrí. Rýchlo a zbesilo.

Dnes nemusel dlho čakať, kým sa objavila dvojica s urputnou chuťou na sex. Mal pre každý prípad v batohu fľašu s neperlivou vodou, vo vrecúšku z látky, lebo tá tak podozrivo nešuští, rožok natretý taveným syrom a s kolieskami nitrana, pár gumáčov, sladké mu robilo dobre na nervy, dorazili však skoro, ešte pred zotmením.

„Lidi si myslej, že věděj, čo v životě chtěj, ale většinou to nevědej. Ale vobčas to i tak dostanou, dyž maj štěstí.

„Let´s go, neflákame sa, dievča zlaté,“ povzbudzoval ju a pridával nadšené pokriky na okolitú prírodu. Dievča makalo, šliapalo do kopca, aj keď najradšej by si sadlo na balvan zapichnutý uprostred chodníka, vyzulo sa a oddychovalo uprostred tej vražednej prírody, ktorá z nej vysávala posledné zvyšky síl.

Majú spolu zvláštny vzťah. Celkom iný ako máme my dve. My sa vieme pohádať tak, že hľadáme slová, ktorými by sme si ublížili. Nie príliš, aby to nezničilo náš vzťah, ale dostatočne bolestivo, aby jedna z nás mala navrch nad tou druhou, aj keď sa ešte v ten deň objímame. Vždy začne ona. Oblapí ma rukami a tuho zovrie.

Ranné prebúdzanie. Nemám rada hodiny. Žiadne. Ručičky sa chamtivo naťahujú po utekajúcom čase. A digitálne skáču zo sekundy na sekundu, ako keby to boli dajaké kvety na opelenie. Pooooď, poď na mňa, opeľ ma, ober ma o čas. Najhorší je zákerný budík. Natiahnutý vyčkáva a ak som rýchlejšia ako on, tak si aj ja zatiaľ ponaťahujem telo.

Pacient 0 je niečo ako začiatok veľkého tresku. Ako biblický Adam, z ktorého rebra a spermií sa rozšíril človek ako mor až za hranice Raja. Jeho objavenie by mnohé vysvetlilo, preto sa do toho púšťajú rôzni dobrodruhovia, ako nám ukazuje história. Pome do toho!