Pred Vianocami sa dejú v našom meste čudné veci. Ulice zaplnia svetlá, dlhé rady svetelných rokov. V uličkách, v ktorých tuhne ticho ako strach v žilách, chodí muž. Kožu má ako pomarančovú kôru, pórovitú, páchne po rume ako vyslúžilý námorník a jeho oči majú farby škorice.

„Norton, doneste mi to teplé čudo, nie, nemyslel som seržanta Horna, myslel som tú pleteninu,“ zakričal na sluhu James Brudenell, lord z Cardiganu.„Nech sa páči, pane.“„Norton, kde ste toľko trčali? Keby ste boli futbalový útočník, tak sa pohybujete chrbtom k bráne.

Hokej je zvláštna hra. Netreba nutne poznať pravidlá na to, aby sa vám páčil. Stačí, aby ste ho mali radi a potom tá radosť dokáže narásť do neuveriteľných rozmerov. Takto to vysvetlil Edo mne, žene svojho vnuka.Ešte predtým, než sa tak stalo, šla som s mužom na hokej, aby som mu urobila radosť.

Hejtovať ekologických aktivistov a všetko, čo sa vám na nich neľúbi, lebo by ste nebodaj mohli prísť o vymoženosti váľania sa v sparnom lete na Zlatých, na nohách kroksy, v ruke hranolky s kečupom a plastovou vidličkou a v druhej pivo v plasťáku, na to by vás bolo, čo?! Takto som sa nasrala, keď som videla reakcie ľudu na Gretkine vystúpenie.

Kráčal vytrvalo na vrchol, chodník pod nohami sa rozplynul, nohy obklopila tráva plná neprajného bodľačia. Chaos myšlienok sa miešal so šumom bystriny a on vedel, že raz to dá. Nemôže sa pozerať, ako všetko živé okolo neho kape.

Som vychovaná v prísne katolíckej rodine. Piatok bol vždy pôstny, celý deň žiadne mäso. Obvykle sa varila fazuľová polievka plus niečo múčne. Ani múčne červy, lebo mäso ani myšlienkami, slovami, nieto skutkami a preto sa múka dôkladne preosiala. Obvykle sme mali rezance s makom, tvarohom, opraženou strúhankou, maslom a dobrým slovom.

Môj dedo, ktorý zažil ešte druhú svetovú, hovorieval, že víťaz môže byť len jeden a tým je v každej vojne smrť. A ešte hovorieval, že ľudia vymysleli toľko slov preto, aby si nimi mohli ubližovať, pritom vedieť si dobre pomlčať je parádna vec.

Ráno takmer prerazím rampu a kým kamera načíta ešpézetku a vyrovná sa s pocitom, že ma musí pustiť do objektu, urobím si vyspevujúc v aute mejkap a dve hrianky s džemom. I wanna love you but I better not touch... Nie, Alice, treba sa dotýkať. Vojdem do budovy a dotknem sa ID kartou snímača.One look.

Agáta sa nerada dívala na to krviprelievanie. Preto aj teraz, keď videla mamu vychádzať z domu so sekerou, chcela sa ísť schovať, zakryť si oči a zabudnúť na celý svet. Dnes však boli pohyby jej tela oveľa razantnejšie, sekeru zvierala v rukách tak, ako keby škrtila hada.