Všetci vedia, že autorom posiela Ľuborg za každý článok gastráče a aj keď majú postupne zmiznúť z obehu, jeho žena mi sľúbila, že mi bude variť. S vidinou fajných teplých obedov som sa pustila do vojenského ťaženia proti všetkým jeho protivníkom a púšťam ako pásomnica ďalší článok na svetlo sveta. Tento bude o tom, ako sa Ľuboš B.

Snívalo sa mi, že ho fackám. Normálne mu dávam facky sprava, zľava, on vystrašený kričí, vyvaľuje na mňa oči. Keď má líca ako moje obľúbené paradajky Brioso, tak sa zasmejem a poviem mu, že keď sa mu zdalo, že celý svet smrdí ako jedno veľké hovno, mal sa vtedy pozrieť, či sa neosral. Doriti, bojím sa, že môj sen sa stane realitou.

Keď som v Bukovej už tretíkrát preletela ulicou dlhšou ako čas, za aký pochopíte nášho ex-premiéra, ktorý napísal na fejsbuk, ako si omylom zmyl vlasy šampónom svojho kocúra (práve som vynašla veličinu väčšiu ako nekonečno, mniau), vyšiel z brány usmiaty nižší chlapík s dobráckym ksichtom.

Už sme tu odskúšali za vás aktuálny COVID-19, predaj na Bazoši, 30 dní na Instagrame a kadečo iné, tak som si povedala, že si skúsenosti z gyndy nenechám len pre seba. Aspoň budú chlapi vedieť trochu viac o mieste, kde žena rozťahuje nohy a nie je to kvôli ich kecom a modrým očiam.

Tak sme si z Číny doviezli zábavku, ktorá nám vydržala viac ako čínske fejky. Reality show, pri ktorej si ľudia nakazení netopierím vírusom parádne polietajú v horúčkach ako Batmani, až niektorí z nich zalapajú po kyslíku.

Nie je väčšie dobrodružstvo pre ženu ako písať na mužský portál o ženách. Dostanem za odmenu buď kilo kolagénu alebo jednu po papuli. Oboje má výsledný efekt na mojom ksichte – z dlhodobého hľadiska nič. Takže poďme na to, čo ma v poslednej dobe zaujalo a čo určite aj vás.

Nedávno som sa hnala na letný festival zábavných hier, nazvime ho trebárs Spirofest, názov teraz nie je dôležitý, lebo napriek skvelým účinkujúcim a eskalujúcej zábave, po tisíci krát za posledných  pár dní ma nasralo počasie. Teda, aby som bola presná, počasie ma nemôže nasrať, lebo to vždy nejaké je.

Stretli sa v pivničných priestoroch. Potajme, lebo lockdown. Z nutnosti, lebo každý tušil, že sa dostane na pokraj šialenstva, ak sa začne hádať sám so sebou. Prítmie, drevené podpery prevŕtané červotočom, ktoré zavzdychali a zaprašťali kĺbmi, keď sa o ne niekto oprel, steny obložené kameňom a udupaná hrboľatá podlaha.

Keď v polke januára vypľula vláda uznesenie o plošnom testovaní s odporúčaním pre väčšie firmy, nech si pretestujú svojich zamestnancov sami, potešila som sa. Nie preto, že som si našla záľubu v tom, ako sa mi niekto špára v nose tak hlboko, ako keby ma chcel cez nosnú dierku znásilniť. To pŕŕŕ.