„Na začiatku vás musím upozorniť, že tento rozhovor je nahrávaný zariadením v mojom ľavom uchu. Súčasne vás snímam oboma kamerami v mojich očiach, je to pre prípadné porovnávanie vašich reakcií. Ľavá kamera sníma detailne mimiku tváre, pravá gestikuláciu. Prosím o váš súhlas.“

„Niekomu tu jebe!“

Počujem sa, ako kričím. Zo stoličky, na ktorej sedím, preniká do môjho tela elektrický prúd. Zatrasie mnou. Chce sa mi vracať.

„Váš súhlas, prosím,“ povie mi to, čo sedí oproti mne. Neviem, či je to muž alebo žena, má pekné pravidelné, ale neurčité črty tváre.

„Boh?“ snažím sa žartovať. 

„Som človek. Na pohlaví nezáleží. Prosím, vyjadrite svoj súhlas, inak sa intenzita elektrického prúdu bude postupne zvyšovať,“ povie mi ľahostajne tá ľudská bytosť.

Neviem jej určiť dokonca ani vek, ani rasu, nič. Počujem seba, ako kričím, že s ničím nesúhlasím. Nasleduje zmes mojich obľúbených vulgarizmov, ktoré používam ako záchrannú brzdu v mojej hlave, keď jej hrozí, že odletí, zblázni sa alebo ju nejakým spôsobom stratím.

Nasledujú silnejšie elektrické šľahy, rehocem sa, že zo mňa aj tak elektráreň neurobia, aj keď som energická ženská. Rehocem sa čoraz viac. Cítim, ako mi tečú po celom tele rôzne tekutiny. Po tvári slzy, po chrbte mi steká pot a po nohách moč. Všetky sú teplé, sú moje, kúpem sa v nich, zavieram oči a omdlievam.

                                                                        ...

V hlave mi hučí Hell bells od AC/DC, ležím na niečom tvrdom, v ústach mám také sucho, že vnímam praskot vysušených pier. S námahou sa zdvihnem z lôžka. Vedľa mňa sedí a so zaujatím ma pozoruje ďalší muž alebo žena, omg, stále neviem určiť, ku ktorému pohlaviu sa dajú títo ľudia zaradiť.

„Prečo som tu? Čo sa stalo?“ pýtam sa.

Čudný tvor sa usmeje. Wau, vie sa to usmievať, tak to nebude také zlé, hovorím si v duchu.

„Obe otázky ste položili už sedemnásť krát počas komunikácie s čelnými predstaviteľmi celosvetovej organizácie Unique World. Považujem ich už len za vaše slovné barličky. Takto sa nepohneme ďalej.“

„Kde je problém?“ skúšam inú otázku.

„Vy ste problém.“

„Ja?“

„Vy. Všetci okolo vás prešli uvedomelo za posledné roky zmenami pohlavia, aby pochopili druhú časť sveta. Ženy sa nechali preoperovať na mužov, muži na ženy, niektorí uviazli v novom pohlaví, iní sa vrátili späť a väčšina zažiadala o takzvané tretie spoločné pohlavie. Muži a ženy sa naučili konečne vzájomne chápať, odstránili sa rozvody, hádky, sexuálne obťažovanie, domáce násilie, priveľká záťaž kladená na matky, dokonca sme odstránili vojny, potlačili agresivitu. Vy ste ako jedna z mála zotrvali vo svojom tele a pohlaví bez toho, aby ste využili pomoc svetových zdravotníckych centier za spásu sveta.“

„Som spokojná s tým, že som žena.“

„Nikdy nepochopíš, aké to je byť muž! Si arogantná čubka!“ vyštekla zlostne bytosť hlbokým hlasom. Keď sa však takto na chvíľu prestala ovládať, prišla mi milšia.

„Pozrite, pane,“ pokojne som ho oslovila. „Som obyčajná ženská, mamina dvoch detí. Urobila by som pre ne všetko na svete. Vypiplala som aj choré dieťa ...“

„Kto iný to mal urobiť? Privedieš na svet chorý kus a ešte si robíš zásluhu na tom, že sa oň postaráš,“ zasmiala sa zlomyseľne bytosť a potom sa na chvíľu zamyslela. Na tvári sa jej rozlialo také to príjemné teplo, ktoré sa rozlieva mamám, keď sa spolu rozprávajú o deťoch. Keď sa znovu ozvala, mala hlas už o niečo vyšší, ženskejší.

„V spisoch máš uvedené, že píšeš. Čo takto zmeniť pohlavie, aby si skúsila písať ako naozajstný muž? Estetické normy v literatúre boli doteraz podriadené patriarchálnym kultúrnym vzorcom. Ak niečo napíše žena, prisudzujú sa tomu vlastnosti, ktoré spájame dajme tomu s oddychovým čítaním, ak to nechcem dehonestovať úplne.“

„Stačilo by mi dať si mužský pseudonym.“

„Vieš dobre, že by to nestačilo. Zamysli sa znovu. Dostala by si sa do pánskeho klubu, kde by si mohla použiť v písaní všetko, čo ti lieta hlavou a nemyslím tým len vulgarizmy, ktoré sa u žien posudzujú celkom inak ako u mužov. To by bolo konečne kvalitné písanie!“

„Kto určuje, čo je alebo nie je kvalitné? Čo považujeme za kvalitné? Zhluk písmen, ktorý nesie dôležité posolstvo?  Také, akých tu bolo už tisícky a nikto sa z nich aj tak neposerie. Intenzívny čitateľský zážitok? Čo k nemu treba? Podráždiť prízemné ľudské pudy? Opisy kopulujúcich  ľudských tiel v bizarných polohách so všetkými možnými sexuálnymi úchylkami? Útok na emócie? Opisy plačúcich umierajúcich detí a žien? Bojisko a ranení hrdinovia? Roztrhnuté konečníky nespravodlivo odsúdených mužov?“

„Ale ale, ako si sa nám rozkecala. Pozri, narodila si sa ako žena. Určite ti niekedy napadlo, aké by to bolo, keby si bola mužom. A teraz sa ti ponúka bezpečná transformácia na muža a po nejakej dobe prípadný návrat. Tak aký máš problém?“

                                                                        ...

Narodila som sa ako žena. Mala som rada svoj dievčenský svet. Šaty, ktoré mali takú nariasenú sukňu, že keď som sa zatočila, bola zároveň s mojim pásom. Keď som bola piatačka, pobila som sa s dvoma chalanmi z našej triedy. Vyhadzovali nám dievčatám vrecúška s telesnou von oknom, kradli nám desiate a kŕmili nimi školníkovho psa. Strašne som sa rozzúrila, vrhla som sa na nich a poškriabala im tváre. Nadávali, že som ako divá mačka, hodili ma na zem a kopali mi do nôh. Domov som prišla s roztrhanými pančuchami a nohami plnými modrín. Dostala som bitku.

Na druhý deň mi Števo od susedov, bol deviatak, povedal, že sa neviem biť a mala by som sa to naučiť, keď to chcem robiť. Ukázal mi, ako a kde udrieť, nacvičoval to so mnou a bavil sa na mne, že som učenlivá ako opica. Mal rovnako zelené oči ako ja, len jemu sa stále smiali.

Zavolal ma raz do ich chlapčenského klubu. Skrýš mali v orgovánovej húštine pri potoku a keď som sa tešila z kvitnúceho orgovánu, krútili hlavami, že práve toto je nevýhoda. Staré baby ho chodia šklbať a lietajú naň včely. Nie, kvitnúci orgován nie je dobrý. 

„Máš ma rada?“ spýtal sa ma raz Števo a keď som prikývla, spýtal sa ma, či aj tak inak. Vedela som, ako to myslí, ale tvárila som sa, že neviem, aby nebol smutný.

„Však ja počkám,“ povedal.

Hovoril to potom stále, aj keď odchádzal na dva roky na vojnu. Keď sa vrátil, mala som frajera, za ktorého som sa chcela vydať.

„Už nečakaj,“ povedala som mu.

Mykol plecom, že teda dobre. Neskôr sa oženil, mal tri deti, samé dievčatá a bol z neho perfektný tatko. Dúfam, že ich naučil biť sa, lebo niekedy sa aj to môže dievčatám zísť.

                                                                        ....

„Ženský svet je chaos, mužský poriadok. Keď ale naše svety spojíme, je z toho obvykle len poriadny chaos. Ja tvrdím, že obe pohlavia budú spolu vždy bojovať, preto je potrebné tretie pohlavie, ktoré vyrieši problém tohto sveta. Prirodzená mužská dominancia bola ženami aj tak potlačená a nebolo to dobré,“ hovoril mi muž na vozíku, ktorého všetci oslovovali vládca.

Prekvapilo ma, že prvýkrát vidím bytosť jednoznačného pohlavia a navyše hendikepovaného človeka.

„Predtým ste boli ženou?“ nedá mi zvedavosť.

„Otázky tu kladieme my, ale napriek tomu odpoviem. Narodil som sa ako muž, niekoľko rokov som bol ženou a teraz som sa stal opäť mužom.“

„Určite nie preto, aby ste zas mohli čúrať postojačky,“  skúšam čierny humor, ale tvári sa, že to nepočul.

„Čo hovoríte na Monu Lisu? Kunsthistorici tvrdia, že to bol muž i žena súčasne. Nefascinuje vás to?“ zahľadel sa na mňa.

„Nie, ten obraz sa mi nepáči. Čo máme ďalej?“

„Dobre, prejdem k jadru veci. Takmer všetci už podstúpili zmenu pohlavia alebo množstva pigmentu v koži, zopár jedincov sa hrá na originálnu identitu, ale všetci chápeme, že nejakú zmenu by mal urobiť každý z dôvodu pochopenia druhých.“

„Strašná hlúposť. Akú zmenu mám podstúpiť, keď chcem pochopiť hendikepovaných? Mám sa nechať zmrzačiť, aby som zistila, koľko úsilia stojí taký život? Viete ma infikovať depresiami, aby som pochopila mučivú bolesť z dní bez budúcnosti?“ ironicky som odsekla.

Vládca sa začal smiať. Smial sa dlho, až som z toho začala byť nervózna.

„Čo je vám smiešne? Nepodstúpim žiadnu zmenu, nič, rozumiete? Budem stále žena. Orientácia hetero. Farba kože biela. Ak mi chcete povedať, že práve toto je neobvyklé, beriem. Patrím teda ako originálny kus v pôvodnom prevedení predsa len k nejakej minorite a možno niečo pochopím.“

Zvážnel, ako keby mu prišlo ľúto mňa a mne bolo zas ľúto jeho.

Viem, kam smerujeme. Nechcem, aby ma strčil do vreca s ľuďmi, s ktorými nechcem byť. Ak by som chcela byť diablom, vymyslela by som si presne toto. Naivné ideály, vďaka ktorým zoberiete ľuďom všetko. Vlastnú identitu. Slobodu. Lásku a úctu k sebe samému. Všetko v jednom pohári, ktorý vypijete pred vlastnou imaginárnou popravou.

„Nič nepochopíš. Pravda je príliš zložitá,“ povedal vládca.

„Táraniny. Pravda je jednoduchá, aby ju aj decko pochopilo.“

„Dobre, nechajme to tak, prejdime na vaše zdravotné záznamy. Prednedávnom ste mali úraz na stavbe, vidím v záznamoch bezvedomie, liečbu na známej klinike...“

To ma pobavilo. Úraz na stavbe? Ja, ktorá vôbec stavarine nerozumie? Nevedela by som naprojektovať ani kurník, haha. Tak ako napríklad neviem cúvať pri šoférovaní. Počkať, cúvať viem. Veď to je celkom jednoduché. Vedel by som zacúvať aj poslepiačky. Fakt. Ide mi to lepšie ako rozumieť ženskej logike, tú nechápem. Ženy sú plné chaosu a ja mám rád poriadok vo svojich myšlienkach. Prečo sa vôbec bavím s týmto chlapom? Zrejme som svoje úvahy hovoril nahlas, lebo vládca sa začal smiať a ja spontánne s ním. Smiali sme sa obaja a potom sme si dali haj fajf.