Keď veliteľ zvolal schôdzu oddelenia a začal na nej hovoriť o špeciálnej operácii, inšpektor Müller už vedel, že ho čaká otravná úloha. Nemal nič proti tomu strážiť chrbát kolegom v akcii, ale kontakt s protidrogovým ho napĺňal depresiou a zúfalstvom. Nerozumel kolegom, ktorí sa s nadšením fotili pri každom zachytenom balíku narkotík. Predstierali, že nevedia, ako sa drvivá väčšina zásielky v tom istom okamihu už distribuuje na ulici. Mal sto chutí lynčovať každého, kto i len vyvolal podozrenie, že sa v tom biznise vezie - samozrejme s výnimkou pešiakov, čo neboli od svojich zákazníkov na tom takmer o nič lepšie. Lenže vedel, že ani najradikálnejší krok, nech aj nemorálny, nijako chudákom na uliciach nepomôže, keďže chobotnici každé odseknuté rameno vždy bleskurýchle dorástlo.
Vlastne z toho mal ten pocit depresie a zúfalstva aj teraz. Mená, ktoré veliteľ spomínal, boli už roky takmer verejne známe. Dvojičky, obklopujúce sa okázalým bohatstvom, sa pretŕčali na stránkach bulváru a dokonca bola známa aj časť ich „obchodnej hierarchie“. Protidrogovému sa však aj napriek niekoľkoročnému sústredenému úsilu a koordinácii s Interpolom nedarilo vystopovať ani dodávateľský reťazec, ani spracovateľské centrum. Stopy od pouličných dílerov bez výnimky končili v mŕtvych schránkach, ktorých sa v starom meste aj v nových sídliskách dali ľahko založiť tisíce, doplnených individualizovanou a neustále sa meniaciou sústavou šifrovaných odkazov. Pochopiteľne, protidrogové roky skúšalo aj metódu infiltrácie, ale nikomu sa nikdy nepodarilo dostať sa vyššie z pozície radového dílera.
Ale rozkaz je rozkaz a keď veliteľ rozdal úlohy, Müllerovi neostalo nič iné ako v duchu zraziť opätky a ísť zaujať predpísaný bod. Jednalo sa o nezaujímavý dom na nezaujímavej ulici v nezaujímavej časti mesta. Vlastne sa jednalo o ideálne miesto na ďalšiu mŕtvu schránku. Akurát vznikala otázka, že prečo práve tu, prečo nie o ulicu, dve, desať ďalej, v inom nezaujímavom dvore ďalšieho tuctového domu. Ale Müller tu nebol na kladenie otázok. Nevadilo mu ani to, že sedí sám v odpornom studenom smradľavom skonfiškovanom aute a tvári sa, že tam nie je. Len sa mu zas a znova neodbytne vracal ten pocit márnosti celej tejto činnosti.
Aj keď ulica bola v okrajovej štvrti mesta, nebola taká tichá, ako sa na prvý pohľad zdalo. Takmer neustále po nej premávali nejaké autá, osobné, ba aj dodávka prešla. Inšpektor Müller začal mať pocit, že sa jedná o omyl, toto predsa nemôže byť dobré miesto.
Odrazu však pri ňom zastalo odťahovacie auto. Ani ho vlastne neprekvapilo, že vodič má na hlave kuklu. Chápadlo žeriavu schňaplo jeho auto z oboch strán, takže nemohol vystúpiť, nadvihlo Müllerovo auto a bez toho, aby ho naložilo na plošinu, sa rozbehlo po ulici. Müller vyskúšal mobil aj vysielačku, ale bolo mu jasné, že nebudú fungovať. Strielať na očividne obrnenú kabínu nemalo žiadny zmysel. O niekoľko križovatiek ďalej, ktoré odťahovák všetky prešiel vo veľkej rýchlosti a počas ktorých hompáľajúce sa auto už predsalen pristálo na plošine, sa za jazdy z kabíny vystrčila ruka s akousi rúrou. „Aha, plynový granát, logické,“ stihol si pomyslieť Müller.
===
Müllerovi sa mierne točila hlava, cítil sa ako po opici. Sedel v hlbokom mäkkom kresle s bočnými opierkami na hlavu. „Ušiak“, objavilo sa mu v hlave nepoužívané slovo zo zabudnutej éry.
Oproti nemu na gauči sedeli dvojičky. Ako to robili vždy, snažili sa líšiť ako sa len dalo, oblečením aj správaním. Jeden mal na sebe prvotriedny bankársky oblek aj s vestou a takmer prívetivo sa usmieval. Druhý bol oblečený podľa poslednej módy v krikľavozelenom tričku a bledomodrých nohaviciach, obvešaný reťazami a klenotmi, a mračil sa.
„Strácame s ním čas,“ zhúkol namosúrený.
„Ale počkaj, veď to nie on k nám prišiel nepozvaný, to sme boli my, čo sme si ho sem doniesli,“ pokojne odpovedal druhý, a obrátil s k Müllerovi. „Vadila nám vaša špeciálna operácia, chápete,“ povedal nečakane úprimne.
Müllera samého prekvapila tá miera chápavosti, ktorá sa v ňom voči dvojici zrazu objavila. Snažil sa spomenúť si, čo vlastne mala byť pointa operácie, ale teraz sa mu zdala bezvýznamná, ničotná. Súčasne však zatúžil po tom niečo urobiť, niekoho udrieť. Urobil náhly pohyb, ale v tom ho do kresla zatlačila čiasi oceľová ruka.
„Ty parchant!“ vykríkol nervózny. „León by mu mal dať príučku!“ obrátil sa na brata.
Ale ten sa tváril, akoby ho nepočul. „Ale, ale, pán inšpektor. Môj brat má pointu, León je predsa bývalý majster v ťažkej váhe, to ste nevedeli?“
Müller si spomenul na ramenatého mladíka, ktorý sa neustále vyskytoval v okolí bratov, ale to, že bol majstrom, skutočne nevedel. A teraz pocítil prudkú ľútosť, že je taký nevzdelaný, a že mu pátracie oddelenie nedodalo takéto základné informácie o sledovaných osobách.
„Takže o nás vážne nič neviete?“ zdvorilo sa opýtal ten v saku. Müller sa len prikrčil, ospravedlňujúco sa pousmial a pokrútil hlavou. „Ts, ts, no to je nemilé. Pritom my sme sa na vás pripravovali, a všeličo sme si o vás pozisťovali, však?“ Druhý brat však aj naďalej namosúrene gánil na Müllera, a tak ten v saku pokračoval: „Napríklad vieme, že skladáte modely lietadiel. Takéto by sa vám určite páčilo!“ Odkiaľsi vytiahol plastový model stíhačky z obdobia vojny, a začal predstierať, že lietadlo lieta a vrčal pritom. Robil vývrtky a piruety a napodobňoval zvuk motora, raz zrýchľujúci, potom strácajúci výkon až napokon v jednej prudkej otočke akoby motor zhasol, načo lietadlo začalo padať a až nad podlahou motor znova naštartoval a v poslednej chvíli lietadlo vyrovnalo pád.
„Na toto sa musíme napiť!“ zvolal zamračený brat, schmatol fľašu šampanského a obratne mu vykrútil krk. Objavila sa tácka s tromi pohármi, šampanské zabublalo, potom si štrngali, a potom...
===
S policajnou psychologičkou Sandrou sa poznal už dávno, potykali si na akomsi vianočnom večierku pred rokmi. Vlastne, úprimne povedané, teraz, keď už preboleli prvé roky po rozvode, ju veľmi rád vídal a uvažoval, ako ju pozvať na kávu bez toho, aby to vyznelo ako obťažovanie na pracovisku. Lenže toto bola úplne iná situácia a obaja sa k tomu stavali plne profesionálne.
„Neviem, čo by som k mojej výpovedi ešte mohol dodať,“ začal s objahujúcim pokrčením plecami Müller.
„Ale my tu nie sme kvôli dopĺňaniu vypovede - tú som samozrejme čítala. Porozprávaj mi o tvojich pocitoch.“
Müller sa zamyslel. „No, áno, tie boli zvláštne. Mal som pocit, že ich chcem zmlátiť, ale súčasne som mal aj pocit, že som medzi priateľmi. A ten v saku mi pripomínal niekoho ako učiteľa, človeka s autoritou, ktorého treba poslúchať.“
Sandra sa prehrabúvala v papieroch. „Hm, alkohol, a inak toxikológia nič,“ povedala zamyslene. „Ale, samozrejme, ak nevedia, čo majú hľadať, nič nenájdu.“
„Počkať, ty máš nejaké konkrétne podozrenie?“ spýtal sa Müller.
„Konkrétne ako konkrétne. Nejaká droga pravdy.“
„Sodium pentothal?“
Sandra sa uškrnula. „Fajn, Bonda máš napozeraného. Ale hento je pravek, z toho by si bol len oťapený. Toto bola nejaká rafinovanejšia kombinácia, okrem barbiturátu reznutého rohypnolom alebo nejakých iných sedatív asi aj štipka halucinogénov. Samozrejme k tomu, aby to aspoň trochu fungovalo, potrebovali aj tvoju spoluprácu, preto tá šaráda a hra na dobrého a zlého. No a na záver nejaké antidotum, najlepšie s alkoholom, aby si z toho mal obyčajnú opicu a nič si nepamätal.“
„Ale pamätám si.“
„No, možno áno, možno nie. Drogy nie sú exaktná veda, na každého účinkujú inak. Mohol si pokojne skončiť aj ako zombie, ale to oni určite nechceli. Lenže čo tá halucinácia s lietadlom? Čo všetko je ešte z toho halucinácia?“
Müllerovi začínalo byť vážne zle, a to pritom boli na bode nula. Sandra vstala, pristúpila k nemu a položila mu ruku na hlavu. Odrazu sa zemeguľa zastavila a všetko bolo v poriadku.
„Pamätám si,“ povedal.
===
Vďaka výpovedi inšpektora Müllera sa podarilo gang vypátrať. Müller mal pravdu: na všetko si spomenul. Scéna s lietadlom síce bola halucináciou, lenže policajný mozog vycvičený na spájaní faktov a udalostí mu aj pod drogami zafungoval. V jednom z bratov totiž spoznal nadšeného leteckého modelára, ktorý v prestrojení za staršieho pána navštevoval tú istú modelársku predajňu, ako Müller.
Dvojičky sa narodili z mladíckej nerozvážnosti ešte za studenej vojny, a keď sa ich rodičia rozviedli a otec sa vrátil do domoviny, zostali s matkou žiť za železnou oponou. V chaose deväťdesiatych rokov sa im po získaní dedičstva po otcovi podarilo využiť nedokonalosť registračného systému na dokonalú zmenu identity a rozbehnutie „biznisu“ vo veľkom. Na odľahlej farme vybudovali rozsiahle podzemné laboratórium s vysokou mierou automatizácie, pričom „tovar“ dovážali v hnojive - čílskom liadku. Celú operáciu sa im vďaka know-how a kontaktom z mladosti darilo roky udržiavať s minimálnym počtom zainteresovaných ľudí.
Zaistiť bandu aj s dôkazmi bola viacmenej už len rutina, ktorú Müller rád prenechal kolegom z protidrogového. Bolo zo toho napokon veľa vzájomného potľapkávania po pleci, kecov a fotenia. Ešte aj veliteľ sa vyškieral na fotkách v novinách. Akurát Müllerovi sa zo slávy nič neušlo.
Ale aspoň teraz mohol ísť pozvať Sandru na kávu.
