Šooooora gusifoj, teundžia sááámi fišoraáááá... Mischlénečko, šak sceny padajú, co to je panenkoskákavá?? Stará mama to je Lambada, že mi ušiješ takú sukénku jak má ona? Do? Tá tanečnica. Kerá? Mischlienkine prevrátené oči. A jakú sukénku to má?

Na moje prekvapenie to bolo z hotela k areálu skutočne čo by kameňom dohodil. Cestou tam som míňala nekončiace obchodíky so suvenírmi, ale nepristavila som sa, nechala som si to na spiatočnú cestu. Ej obanuješ to dzífča, obanuješ... Čím som bola bližšie, tým viac som mala pocit, že som sa ocitla v nejakom ľudskom mravenisku.

Vhy sthe thu phrvý khrát ? Oui.... Preglgla Mischlienka a obzrela sa za seba do foaje hotela. Vekový priemer 70 rokov. Všetky oči na nej.Moja Tour de France sa odohrala v čase predkoronovom. V lete, ešte v tom normálnom, slobodnom, pár mesiacov pred nástupom papľuhy kovidovej.

Večer: Co to tam robíš Mischlénečko? Kimáky si tu dávam pjekne na kopičku stará mama, kukaj jaké veliké, vúbec sa mja neboja. Hen jaké oči majú.  Ráno: Dee súú mojeeee kimákýýý?? Detstvo na dedine sa spája, verím, že každému, s domácimi a inými zvieratami.

Všetci tie chvíle poznáme. Keď je atmosféra uvoľnená, či už po pár deci (litroch) živej vody, alebo i bez nej, v spoločnosti priateľov, alebo rodiny... a zväčša už v rozšafnej nálade. Naša ruka siahne do poličky a vytiahne z nej album. Nie hocijaký. Taký, ktorý musíte oprášiť od prachu a s nostalgiou si povzdychnete...

Ráno som sa zobudila do ticha. Madamina lujvitonka nebola v kúte a nepočula som ani zvuky rádia. V kuchyni som si našla škrabopisom krasopisne napísaný odkaz od Madame, že ide na celý deň do Normandie na dom a nevie kedy sa vráti. Olalá. Aj by som si zakričala SEEE SUPEEEER MEEEEERD!!!

Opekačky, grilovačky, čundre. Ruky a tváre čierne od sadzí, ústa zamastené až za ušami, vyúdení od ohňa. Osmahnuté obočie a zarezaná trieska v prste. Klasický scenár našich výletov do lesa.

Šibi ryby masné ryby dávaj vajcá od korbáča a ked nedáš vyšibem ťa!!! Ááááu do ricipalovej, nemuác ma takú siú...nééé nééé eném sa opováž ten Pitralon na mja vylét!!!! Nééééé.....nodorici!!!!! Na Veľkú noc som sa vždy tešila.

Jeseň je ako paleta. Plná rôznych farieb. A najkrajšia je, keď sa farby pomiešajú a vytvoria nepredvídané odtiene.Ako malá som nemala jeseň rada. Bolo to obdobie, keď po letných prázdninách som zase drela školské lavice, vonku bolo sychravo a dni sa skracovali.