Bola sobota. Môj prvý víkendový a neškolský deň. École bola skvelá, ale vstať s pocitom, že NEMUSÍM vlastne vstať, keď sa mi nechce, bolo ozaj fajn. Ale mne sa chcelo. Vbehla som do kuchyne, rýchlo zlopla raňajky a chystala sa von. Vtedy ma zazrela madame a odohrala sa scéna, ktorú som už opísala. Nuž, nebola stotožnená s mojou destináciou.

Prvý týždeň v škole prešiel ako voda. Ranné cesty do školy boli jedna ako druhá a napriek tomu som tie rána milovala. Hlava v oblakoch, socializovanie sa v metre, trajdáranie sa v Tuilerách, fotenie, nestíhačky a dobehnutie do triedy na poslednú chvíľu. Inak sa to jednoducho nedalo. A po škole som objavovala mesto.

Jarné prázdniny boli iné ako všetky ostatné. Keďže trvali len týždeň, bolo zaručené, že naša grupa sa stretne v týchto dňoch celá. Všetci sme vtedy trávili tieto dni u starých rodičov a naše rozlúčenie po Vianociach bolo vždy ná vidzíme sa ces prázniny! Nezapomeň potom, dolu u vŕby dopoledňa.

Keď sa zobudíte ráno bez budíka a kukáte ako vyliahnuté kura z vajca, prečo je už kua také slnko za oknami, veď budík ešte nezvonil... zistíte, že čas je len relatívny pojem. A to keď si ešte uvedomíte, že je to LEN druhý deň školy... V skratke. Celou cestou v metre som premýšľala, čo do rici palovej poviem lektorke.

Mesto sa skladá z 20-tich obvodov, tzv. „arrondissements“. Sú vyskladané okolo Seiny ako slimák.  Pamiatky a turistami vyhľadávané atrakcie nie sú sústredené iba v centre, ale naopak, sú roztrúsené po celom meste a niekedy aj za mestskými „hradbami“ tzv. <a href="https://upload.wikimedia.

Hovorí sa, že čo sa človeku sníva v prvú noc na novom mieste si treba zapamätať, lebo sa to splní. V tom prípade sa mi musí splniť ešte raz aj minulosť, pretože moje sny boli klbkom spomienok z prvej návštevy Paríža a zároveň nedočkavosti a obáv z nasledujúceho dňa.

Vlak RER B (Réseau express régional), je tzv. oblastný rýchlovlak. Vo všeobecnosti nie je vôbec problém si zakúpiť lístky na akúkoľvek dopravu, treba si však dať špeciálny pozor pri automatoch.

Mamíí, poviem ti francúzske slovíčko, som dnes v škole počula!: konžeretravu.Mischlienka 11 rokov.  Moje návštevy v "krajine žabožrútov" začali pred 16timi rokmi. Ako malá som si vystrihovala z časopisov obrázky Eifelovky, pritom som vôbec nevedela, kde tá veža stojí. Skrátka sa mi páčila.

Mám rada december. Už odmalička to pre mňa znamenalo, že sa blížia Vianoce a prázdniny a ja strávim opäť úžasné chvíle u starej mamy a babky. Bol to čas pečenia trubičiek, ktoré tato piekol už tri týždne pred sviatkami pre celú rodinu. V kúdoli pary ho nebolo ani vidieť.