Mischleenko, de si! Ale užaj sem podz než sa nahnevám! Uuuž duu, očkaaaj…plesk! Aaauuu! do riciiii!... A tys de byua, že máš ceú hubu od čokouády? Že tys byua v sekretári. Kolikkrát sem ti vyprávaua abys tam nelézua! Panenkoskákavá. Mosím ten klúčik ukryt.

Sú veci a miesta, ktoré vždy nájdete tam, kde boli. Alebo situácie, ktoré očakávate, že sa stanú. A vy sa len šťastlivo usmejete od spokojnosti. Taká istota.

Usmiala som sa zakaždým, keď som u rodičov vždy našla v tom istom šuflíku roky rokúce vreckovky/kapesníky. Do chvíle, kým sa nerozhodli obmeniť nábytok. A moja istota bola fuč. “Mamiii de máš kapesníky? V šuflíku. Kerém? No šak hentam, první šuflík. Ale kerý? Šak máš šuflíku mraky…to ste naschvál vybrali nábytek kerý je enem ze šuflíku?? Jaaaj šak ten oný první, co je pod telkú.“ A ja môžem prepisovať svoje istoty.

Doma sme mali v kuchyni skriňu, ktorú sme volali špajza. Bola vysoká až po strop, a skrývala vždy neuveriteľné dobroty a mama v nej skladovala (skôr skrývala) sladkosti. Vedela, že najbezpečnejšie budú úplne v hornej skrinke, lebo tam sme nedočiahli, ani keď sme si prisunuli stoličku. Na jej obranu musím povedať, že sme boli aj so sestrou pažravé, ale asi ako všetky deti. No stále som bola smutná, že nemáme sekretár. Taký ten s vyklápacími dvierkami, ktorý bol v tej dobe akoby trinásta komnata a ukrývali sa v ňom neuveriteľné veci. Pre dospelých alkohol a likéry a pre deti sladkosti vo forme čokolád a bonboniér. Keď sme s tatom a strýkom prišli na návštevu k ujovi, tato mi ako vždy prízvukoval…“a neže sa budeš vrcet alebo létat po domje …radši chodz na záhradu, kvjecinky okukat“. No pravdaže. Sedela som ako päť peňazí v kresle a očami fixovala sekretár. Ujo ho po chvíli otvoril, vybral štamprlíky spoza skla „tak snád si ulejeme, na to zdraví a aby nám dobre byuo“.  Samozrejme zachytil môj pohľad a vytiahol trojposchodovú bonboniéru a položil ju predo mňa na stolík. „Osuadz si život Mischlénečko“ a spiklenecky sa na mňa usmial. O chvíľu som už len počula ako zahlásil „Na šak hádam nebudeme krívat, mosíme dat aj do druhej. A staršího treba očúvat“. Klasika. Ako dokrívali tato so strýkom späť k starej mame, nemusím popisovať. Koľko bonbónov som stihla zjesť z bonboniéry taktiež. Ale odchádzala som s úsmevom na perách a skackajúc si cestou domov som v ruke stískala roztopený bonbón. Na cestu.

Stará mama mala tiež sekretár. Na kľúčik. A tiež ukrýval samé dobroty. Vždy nám odtiaľ vytiahla nejakú tyčinku, alebo pískacie lízatko. Neskôr tam ukrývala aj čipsy, to najmä pred bratrancami, lebo to bolo pre nich ako čokoláda. Cez Veľkú noc sa tam dali nájsť čokoládové vajíčka a zajace a likérové kuriatka. A ká-bé-eško. Raz nastal pre mňa slávnostný deň, lebo počas jednej väčšej oslavy mi stará mama zverila kľúčik a poslala ma, aby som zo sekretára priniesla chrumky a bonboniéru - višne v čokoláde. Bola som strašne šťastná a tak som podišla k nemu a strčila dnu kľúčik. A sezam sa otvoril. V tej radosti som zabudla, že dvierka sa otvárajú smerom dolu a tak som ich zachytila v poslednej chvíli, inak by bolo po sekretári a jeho tajomstvách. Višne v čokoláde som nikdy predtým nejedla. A keďže Mischlienka bola zvedavá a pažravá, ako som už napísala, tak bonboniéru otvorila. Odbalila celofán a keď po otvorení krabičky našla úhľadne zabalené červené bonbóny naskladané ako na šachovnici, oči jej zažiarili. Prstíkmi jeden vybrala, odbalila a cely strčila do úst. Omieľala som ho chvíľu, kým som zistila, že vnútri nie je len višňa, ale aj dosť alkoholu. „naaam šak to e dobuota!“ A prstíky už vyberali ďalší a šup ho do úst. A keďže sa pažravosť občas nevypláca, tak mi zabehlo, že som sa rozkašlala ako tuberák. A bolo po mojom dobrodružstve. Dobehla mama a akoby ma prichytila inflagranti. Rozbalená bonboniéra v ruke, plné líčiská a pučiace oči. Prevrátila očami, buchla mi po chrbte a zobrala z rúk krabičku. „Ty si nedáš povidat. Mohua sas zadusit a ešte aj opit, nevím co je horší.“ S plnými ústami som sa chcela obhájiť, ale vyšlo zo mňa len nezrozumiteľné “en.. zem..heua outn..at“. Ako vysvetlila starej mame vyjedené bonbóny neviem, ale stále milujem višne v čokoláde a vždy si na tú príhodu spomeniem.

U babky sme spávali so sestrou a mamou spolu na jednej veľkej posteli s vysokým dreveným záhlavím a aj „zánožím“. Cez vysoké duchny, ktoré boli ako veľké nafúknuté oblaky, nás nebolo ani vidno a ráno sme sa vždy zobudili akoby sme nohy nemali, tak boli ťažké. Ale užasne hriali. A ešte lepšie sa po nich skákalo a ohadzovalo sa s nimi. Babka vstávala veľmi skoro a ráno v nedeľu sa vždy chystala do kostola. Skrine boli v našej spálni a tak sa často stalo, že babka došla do spálne, roztvorila dvere skrine a skríkla „Mischlénečko moja, kerý šáteček si mám zebrat do kosteua?!“  Skoro sme zinfarktovali, posadilo nás na posteli a zrazu sme ani tiahu duchien necítili. Jednoducho si neuvedomila, že MY EŠTE FAKT SPÍME. Vždy sme si z toho následne robili vtípky a babka sa hehňala a hehňala. A ďalší krát znovu. A tak dokola. 

Babka mala tiež sekretár, podobný ako stará mama, ale niekedy sa v ňom zabudol kľúčik. Jej sekretár bol výnimočný v tom, že v ňom babka okrem dobrôt ukrývala v malej škatuľke aj staré, veľmi staré fotografie. Krásne nastajlované, čiernobiele, s krásne strihanými okrajmi, akoby to bola čipka. Milovala som si tie fotografie pozerať. Keď som si ich pozerala s babkou, akoby sa vrátila v čase a rozprávala mi o svojich rodičoch, súrodencoch, miestach a vtipných príhodách. S mamou sme neskôr na zadnú stranu zapísali mená ľudí na fotografii tam, kde sa nenachádzal babkin rukopis, s úhľadne napísanými menami ľudí, miest a dátumov, aby sme na nich nezabudli a vedeli o nich rozprávať ďalej.

A keďže ako vravím, sekretár predsa len ukrýval aj sladkosti a zbadala som, že je tam kľúčik, nedalo mi sa nepozrieť. Lenže tento mal zatváranie trošku pružnejšie, a tak sa skoro vždy stalo, že pri zatváraní som si privrela prsty. Ale ani červené, opuchnuté prsty ma neodradili pozrieť sa aj nabudúce. Ako vravela babka „neboj sa rybénko moja, pokád sa vydáš, to sa zahojí“.

Keď neskôr stará mama zomrela, bolo to pár dní pred Veľkou nocou, našla som po pár týždňoch silu vojsť do jej špajzy. Všetko bolo na svojom mieste, tak ako som si to odjakživa pamätala. Na jednej polici úhľadne poukladané múky, práškový cukor a rôzne koreniny, džemy, sitká na múku a cestoviny, vajdlínek na šalát, na háčiku spolu so žufankami. Plechovky s kakaom, škoricou, látkové vrecká plné nasušených voňavých byliniek na čaj. Pohľad mi padol na väčšiu plechovú nádobu s vianočným motívom. Do nej sme vždy ukladali napečené koláče. Vzala som ju do ruky a prekvapene zistila, že nie je prázdna. Boli v nej zabudnuté vianočné medovníky, krásne vyzdobené, niektoré s iniciálami nás, jej vnúčat. Iné boli zase v tvare kolieska s veľkým vlašským orechom uprostred. Neuveriteľná vôňa sa z nich šírila. Rozplakala som sa, lebo som si uvedomila, že sú to posledné medovníky, ktoré sú od nej. Zabudnuté v škatuli, ktoré za iných okolností by boli dávno zjedené. Za iných okolností by sme na ne nezabudli. Obrázok týchto medovníkov mi nikdy nevymizne z pamäti.

Vždy som mala rada tie malé, dôležité istoty. Že nájdem niečo na svojom mieste, nájdem niekoho tam, kde som ho vždy našla. Ale veci sa menia, ľudia odchádzajú tam, kde ich už neviem hľadať. Ale viem presne, kde ich nájdem vo svojich spomienkach a v srdci. A to je najdôležitejšie.