Nemám auto  ani vodičský preukaz a do práce som bol zvyknutý cestovať autobusom. Firma, v ktorej pracujem, stojí na úplnom okraji mesta, medzi lesom a poliami, no busom  som tam za 20 minút. Teda bol som, kým nezačala pandémia. Som človek od prírody opatrný, rúško som nosil medzi prvými a mestská doprava  tým pádom prestala byť pre mňa alternatívou. Odvtedy už takmer rok chodím do práce i späť pešo a keďže začínam pracovať o šiestej, po piatej vyrazím z domu, aby som odkráčal ranných päť kilometrov.

Presne tak to bolo aj minulý týždeň v utorok. Vonku tma a hmla, no to mi už dávno neprekáža, ranný pochod beriem ako turistiku. Rezkým tempom som prešiel ospalé mesto a pomaly sa blížil k výjazdu na diaľnicu, kde si obliekam reflexnú vestu a na hlavu nasadzujem čelovku. Posledný úsek je totiž cesta bez chodníka, bez osvetlenia, lemovaná stromami a kríkmi. V hmle úplne prízračná, úplne zabúdam, že idem do práce.

Ak občas chodíte do lesa, určite ste zažili moment, kedy si uvedomíte, že les odrazu neprirodzene stíchol, priam pohlcuje a tlmí všetky zvuky. Presne tak stíchla aj cesta predo mnou, možno tomu dopomohla i hmla. Odrazu som si uvedomil, že počujem iba vlastné kroky a svetlo čelovky sa odráža na holých haluziach a kríkoch na okrajoch cesty. Vtedy sa mi zazdalo, že predo mnou, tesne za hranicou svetelného kužeľa prešla cez cestu nízka čierna postava, snáď ešte dieťa.

Po chrbte mi prebehol ľadový záchvev a skončil v hlave. Vyschlo mi v ústach a vytreštil som oči do tmy. Videl som tu už zajace, líšku i bažanta, človeka idúceho bez svetla do opustenej húštiny nikdy. Mozog sa snažil nájsť logické vysvetlenie, nohy o poznanie spomalili, snáď sa mi to iba zdalo. Cítil som, ako mi od strachu ochladli dlane. Vtedy som to uvidel, pár metrov predo mnou, približne v mieste, kde neznámy vošiel do lesa.

Tmavý obrys stojaci v kríkoch a jeho ruky, ktoré na tmavom pozadí priam svietili. Zastal som, v hlave prázdno a zvláštny pocit, že ruky, ktoré vidím sa nápadne podobajú mojim, akurát sú menšie a majú nezvyčajne špicaté nechty. Podvedome som roztiahol a vystrel prsty. Môj náprotivok urobil to isté súčasne vykročil z krovia. Zdvihol som hlavu a s hrôzou zistil, že hľadím do vlastnej tváre zmenenej zlomyseľným úškrnom vyplneným ostrými bielymi zubami. Vtedy som si uvedomil strašnú skutočnosť. Zabudol som si doma rúško.