Mám tu zopár postrehov z môjho predvianočného pobytu v nemocnici, ide o historky spred niekoľkých rokov.
Fakultná nemocnica je najstaršou nemocnicou v krajskom meste. Aj na to vyzerá... Na izby sa snažili zadeľovať nás aspoň približne podľa veku (keď bolo voľné). Na našej dvojizbe bolo 7 postelí, na nich sa počas môjho pobytu vystriedalo asi 10 ľudí, všetko mladší vo veku 25 - 50 rokov.
Parádny rozprávač zaujímavých historiek bol 42-ročný Palo, priezviskom Ovečka. Veta v jeho chorobopise však zaujala nielen lekárov - „Ovečku kopol kôň...“
Fajčenie bolo zakázané, lebo na stomatochirurgickom oddelení sa jednalo o zranenia a operácie tváre, úst a okolia - a cigarety na zlepšovanie veru dobrý vplyv nemali. Jedného dňa na našu izbu zadelili napuchnutého mladíka (40 r.), ktorému sme mali hovoriť Pišta. Prvú noc strávil na izbe medzi starcami, lebo na našej „mladíckej“ ešte nebolo miesto. Jeho prvá veta po predstavení sa bola: „Tí starí tam chrápu jak kokoti, tam sa nedalo spať“ povedal a išiel si zapáliť. „Neboj sa, Pišta, tu je kľud, tu sa vyspíš.“ A Pišta sa aj vyspal. Ale my nie... Večer sme zhasli svetlo, ľahli si a... započúvali sa do Pištovho hlasného chrápania. Odvtedy sme spávali už len cez deň, v noci sa nedalo. Dva dni pred operáciou Pištovi trochu zdrôtovali čeľusť (nie kvôli chrápaniu). Asi ho tam tie drôty trochu tlačili, lebo na izbe si to pomocou vidličky trochu „prerobil“. Počas operácie mu však vytrhli 12 zdravých zubov a to už sranda veru nebola. Doniesli ho na izbu obviazaného a 2 hodiny na to, ešte stále pod vplyvom narkózy, som už s ním išiel na záchod na jednu pooperačnú cigaretku... Denne zvládol jednu krabičku. Ale stali sa z nás dobrí kamaráti.
Obviazanú hlavu mal po operácii každý (aspoň 2-3 dni). Jednu dobu sme boli takí vyparádení na našej izbe všetci a vtedy našej kutici prischol názov „Izba kozmonautov“.
Dosť sa to tam hemžilo ľuďmi, ktorým je veľmi blízky jazyk maďarský (pacienti i personál). Zaujímavou osobou bola pani, ktorá okrem iného roznášala stravu. Asi 40-ročná, volajme ju Eva. Z jej reči sa dalo po prvom slove vycítiť, že bližší jej je práve jazyk našich južných susedov. Pritom o svojom manželovi hovorila ako o „kokotovi maďarskom“. Pišta sa raz takto vracal z klasickej cigaretky a Eve vraví: „Tá stará pani na záchode kričí, že už je... treba ju odviesť na izbu.“ Evina reakcia bola normálna: „Ja ju jebem.“ Našu izbu mala ale rada, ako sama hovorila „U vás je dobre, vy ste mladí. Nie ako tí starí chuji, nim sa už ani nepostaví...“ a stále po nás útočila. Ale keď bolo, tak nám pridala aj na strave, čaj nám varila a nosila, prišla sa k nám porozprávať a ponadávať si (to jej išlo dobre). Ráno, hneď ako prišla do roboty, už aj so slovami „Čo je, vy fasi?“ kontrolovala, kto z jej „mladých“ ešte ostal v špitáli. Hovorila, že je našou mamou, tak sme si ju zvykli takto oslovovať. Raz priniesla na jedenie hrozný odpad, ani nám to nedelila, iba sa pýtala, či to budeme jesť. Pohľad stačil na to, aby sme odmietli. Tak to odniesla a viac sa nevrátila. Vtedy sme zasa okúsili, čo je to hlad. A ocenili mamin čierny humor...
Asi 4 dni pred Vianocami doviezli primára z istej nemocnice na Záhorí, ktorí mal „vďaka“ autonehode dosť polámané kosti na tvári. Ako primár žiadal nadštandardné služby, bohužiaľ to v tejto starej nemocnici nešlo. Stále sa rozčuľoval a chodil po izbách a hľadal si najlepšiu posteľ. Všetky boli rovnaké - hrozné. Nakoniec sa uložil na našej izbe a bolo po kľude. Stále sa mu niečo nezdalo a vyvrcholilo to vo chvíli, keď mu z postele odpadla jedna jej súčasť... Chudáka Pištu zobudil zakaždým, keď začal trochu hlasnejšie spať. Pišta bol z toho zakaždým v šoku, asi u neho nebýva zvykom vstávať 20-krát za noc...
Nevedeli sme, že je to primár, keď ho doniesli. Mal do 40 rokov, vyzeral hrozne a v pohode sme mu tykali. Potom ho začali obskakovať sestričky a lekári a oslovovať „Pán doktor“ a „Pán primár“... Ale my sme už ostali pri tykaní.
Bola veľká vizita. Na izbu sa dovalilo 20 bielych plášťov. Všetci sme stíchli, poslušne ležali jak nevinné baránky a liečili sa, spod paplónu nám len oči vykúkali. Všetci došli k posteli pána primára a prívetivým hláskom sa ho primár tejto nemocnice pýtal: „Tak ako, pán primár, ako sa dnes máme?“ A on sa postavil a celému zboru doktorov aj hneď povedal, ako sa má: „Na hovno.“ A my sme sa pod paplónmi dusili od smiechu.
Ale aby som len „zlé“ nepísal. Lekári tam sú, podľa mňa, skutoční profesionáli. Sestričky sú tiež správne - milé a príjemné. A vďaka ľuďom, ktorých som spomenul, tam i ten čas rýchlejšie a sem-tam i s humorom ubiehal.
