Časť prvá: Mama kúp mi magnetickú rezonanciu.

Má 3D snímky a minimal techno ako bonus. Lepšia je ako milión flexaretov. No prosto užívam si bolesť a slovenské zdravotníctvo plnými dúškami. Ešte v pondelok ma viezli na vozíku, sťa Švejka k odvodovej komisii. Od vtedy už len ležím a ležím. Ležia so mnou ďalší pacienti. Smalltalky sa menia na dišputy.

Tak napríklad Miro z Vlach.

Žena ho opustila aj s novou Daciou. Nechcela bývať na ulici, kde domy skúpili Rómovia. Murár Miro dom opravil, odísť sa mu nechcelo. S Cigánmi má neutrálnu diplomatickú bilanciu. Vzťahy so susedmi naštrbil len, keď odmietol rómske pohostenie. To sa však už urovnalo vozíkom šrotu. Za ženou ani za Daciou nebanuje, nemá vodičák. Keby aj mal, tak by auto nešoféroval, lebo rád pije. Pil aj vo štvrtok, zaspal vonku, kamarát po neho neprišiel. Mirovi omrzli obe nohy. Tri dni sa liečil hypermanganom a framykoinom. V pondelok ho obvodná poslala na pohotovosť. Je nemocničný štamgast, došiel nabalený. Dobrý chlap. Nemá rád politiku, nepozerá telku a počúva Devín. Teraz mi číta zo Slovenky o veľkých šelmách. Vraj tu máme 700 vlkov. No neviem. To asi až keď zarátame aj všetky ajťácke hemeroidy. Muroval po celom východe: v Levoči, v Žakarovciach, v Slovinkách na Dorotei... Teraz reže staré tehly na obklad a stará sa o kozy. Dobrý chlap, má to v hlave usporiadané, už len prestať s chlastom.

A ešte rébus, pre teba aj pre mňa, milý čitateľ. Na tehlách s Mirom robil aj aziat. Potmavší človek menom Zion. Pracovitý bol, len pálenku nechcel piť a risky jesť. Ale “azijský chleba” spravil fajný. Nevylúštili sme Zionov pôvod, môžeš skúsiť ty, milý čitateľ. Nejaké indície ešte v talóne mám. A nevylúštili sme ani krížovku v Slovenke, lebo z neznámeho dôvodu ma presídlili na samotku. Nevadí, Miro bol aj tak ako rádio Devín, akurát sa nedal preladiť.

Teraz sa mi dobre drieme. Snívam, že som na štadióne a kopem penaltu. Publikum buráca. Je to taký lucidný sen - snívam a viem o tom, že sa mi to len zdá. Veď ja a fubalový štadión - ďalší zenónov paradox. To bude tými analgetikami, fajne mi namiešali. Rev publika je ako skutočný. Jaroslavo Ronaldo, vamoš, vamoš!

Zrazu BUM!

Rozletia sa dvere.

“Injekciáá! Kam to chcete? Do ruky či do brucha?”

“Dajte brucho, to je moja narázníková zóna.”

Pik a publikum jasá.

Čo, do psej matere, má toto znamenať!? Preberám sa zo šlofíka a zisťujem, v čom je tá zrada. Zvuky tribún sa šíria z izby číslo osem. Za tým bude pán Žiga z Nálepkova, potmavší aziat, milovník televízie. Trošku sme pokecali na príjme.

Nemá to ľahké. Chystá sa na operáciu a už dva dni mu preplachujú vnútornosti najnemožnejšími procedúrami.

“Dvojnásobnej klistír!”

Presne ako vo Švejkovi. Mal som veľké šťastie, že som sa neocitol v tej kajute. Teraz som sám, dumem. Kto môže za môj spackaný život? Cigáni, gejovia, imigranti, Soroš, mimovládky, medvede, Ukrajinci, slniečkári, ochránari, potratové pilulky, papierové slamky...

Nuž s ľuďmi zle, bez nich ešte horšie.

Našťastie privážajú Jana. Vlastne zatiaľ to ešte nie je Jano z Hrabušíc, ale len pädesiatnik v mdlobách s kompresnými ponožkami a vrecúškom na moč. Niečo nezrozumiteľne brble a pýta si dúšok vody. Nemá nárok, ešte dva dni si musí vystačiť s kvapačkou. Je mi ho ľúto. Jano si veľmi prial už zajtra sedieť v kamióne. Zváža drevnú štiepku po celom východe a miluje to. Keby ho žena neobalamutila marketingovým sloganom “jednodňová chirurgia”, tak by do nemocnice ani nešiel. Správny chlap, rozpráva pre mňa veľmi zábavnou formou spišského nárečia, kedy sa písmeno "ch" mení na "h". Takže “hleb”, “hodba” alebo “hyža”. Ale inak sa máme o čom baviť. Nadávame na stavebné úrady. Dokonca sa bavíme aj o politike. Jano otvorene prizná, že sa mu najlepšie darilo za Dzurindu. To v Krompachoch len tak nezačuješ. Hodím okom na jeho kapačku, že čo v tom mixe pravdovravnosti má. Mesocain, novalgin a fyziologický roztok. To keby sa podávalo v parlamentnom bufete, tak hneď sa nám tu lepšie žije... Nechcem o politike, lež také niečo musíš, milý čitateľ, oceniť.

Sú totiž aj takí, ktorým v kabíne kamióna prepne natoľko, že keď ju opustia, tak motajú sa po svete ako zombie nakazení infovojnou. Jano je však správňak. V princípe aj dobrý vzor. Veď keď zváža odpad z píl na štiepku, tak vlastne recykluje.

Ale opúšťam ho. Prevážajú ma do Košíc. V polohe ležmo sledujem bočné okno sanitky a vychutnávam si otrepanú cestu z úplne inej perspektívy. Keď vám život dá citróny, tak si zavolajte transportnú zdravotnú službu a sledujte ako sa februárový východ slnka pohráva s perleťou na oholených konároch. Na Lokomotíve sanitár zapne sirény a dáva križovatky na červenú. Jaroslavo Pellegrino, sústavný činiteľ, prezident, čo nemá mieru. To je luxus za všetky tie odvody a poistenia. Ja si to užívam, zrazu sa cítim dobre. Či sme skončili v semafore a čo sa dialo v ústave u pána Pasteura sa, milý čitateľ, dozvieš nabudúce.

Lebo so mnou sa už lúči analgetikum a aj všetky múzy.