Tak a je tu bodka. Koniec roku, čas na bilancie, aj keď v podobnom som ja veru nikdy nebol moc dobrý. 52 dielov, každý tak 1.300 znakov v priemere, čiže bratku tak 270 normostrán skoro bezo zvyšku naplnených bizarnosťami z hudobnej histórie. Nejaká stovka večerov, nejaká stovka litrov čaju s rumom.

Skutočne v tejto dobe prichádza čas, kedy sa vyšinuté tempo sveta aspoň na pár chvíľ upokojí. Ľudia svoje termíny predvianočné buď nejako nakoniec stihnú, alebo proste rezignujú, na pár dní  všetko hodia za hlavu s tým, že po novom roku ich aj tak bude bolieť gebuľa. A muzikanti?

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno staré, prastaré kráľovstvo. Bolo tak staré, že už aj miestni poddaní pomaly zabudli, že sú poddaní, a kráľ už dávno zabudol kraľovať. Šľachta prenajímala svoje paláce turistom a platila dane, chudobný ľud veselo obchodoval na akciovom trhu a volil ľavičiarov.

Opakovanie je matkou vážnych psychických problémov. Áno, hovorím o opakovaní, ktorému je bezmocné obyvateľstvo v týchto dňoch vystavené mierou nemiestnou. Aj keď sa človek snaží, ako môže, nedokáže sa úplne vyhnúť záplave stále a stále sa opakujúcich vianočných piesní.

Mali sme týždne plné udalostí veselých. Mali sme týždne plné udalostí absurdných. Mali sme týždne plné udalostí šialených či neuveriteľných. A tento týžden máme plný udalostí, ktoré sú viac či menej smutné. Áno, aj toto je potrebné na zachovanie krehkej rovnováhy vesmíru.

Pomaly prichádza čas šialenstva zvaný Vianoce. A aj v hudobnej branži začína všetkým zúčastneným solídne prepínať.

Jaj, aký by bol život jedinca jednoduchší, keby vedel častejšie zaňuchať správnu príležitosť. Steny hlavou obúchané by veru vedeli rozprávať, keby vedeli rozprávať. Keby som vtedy sa nebál ju osloviť, keby som vtedy ja chuj ju neoslovil, keby som čítal príbalový leták, keby som vtedy nevyhodil zbierku platní, keby som...

Len minulý týždeň mi tu strieľala nejaká polárna žiara, sľubujúca diktatúru proletariátu a prichádzajúca v ruke s dekrétom o terore. A už dnes tu mám zvonenie, ktoré túto diktatúru poslalo tam, kam patrí - do pomätených hláv, ktoré prskajú, že im ovce nerozumejú.

Jedz ananás, žuj kuriatko, odzvoníme ti, buržuj, zakrátko! I dvihla sa masa utláčaných, vedená pevnou rukou strany a silou červeného morského príboja zmietla všetkých utláčateľov, všetkých nenásytných boháčov, a konečne nastolila na tomto svete právo a spravodlivosť. No, teda, aspoň tak to podávali víťazi.