Dlhé roky sme chodievali na fesťáky iba na českú stranu. Špalíček vo Valmeze, Trutnov, neskôr Boskovice a veľa akcii, ktoré neprežili prvé bahno. Skraja deväťdesiatych rokov snáď každá parta máničiek na morave a v česku chcela zorganizovať svoj woodstock a zhusta ich realita prefackala. Na slovensku sa nerobilo ničotné nič. Vlastne sme sa nad tým ani moc nepozastavovali, brali sme to ako fakt.

Ono na slovači moc neexistovala ani klubová scéna, z ktorej všetky tie letné akcie vyrastajú. V blave kluby viac zanikali ako prežívali, v iných mestách ani to. Plus internet nebol, mobily neboli, underground sa po nesmelom vykuknutí na prelome dekády zasa stiahol do podzemia a Ragtime sa nedalo naladiť ani v celej blave. O akciách sa človek dozvedal starou konšpiračnou šuškandou. Proste v júni prišiel na Špalíček, tam sa od ľudí dozvedel čo sa kde koná budúci víkend, kukol si plagáty čo iní priševší porozliepali na plot areálu a takto sa to ťahalo celé leto.

A potom v roku 1995 sa pomedzi tú šuškandu začalo objavovať, že Pavúk ide robiť fesťák na slovensku.

Maroša poznal v tej dobe asi každý vrátane mňa, aj keď sa musím priznať že v Bombure som bol iba raz, ešte v dobe keď bola maličká a priamo na námestí. Ale v tom roku 1995 som na jeho akciu na Bzovík nešiel, bol som v pracovnom procese. Ale ďalší rok sme sa už vybrali do Valasskej, kde ten ročník prebehol. Akcia kruto zmokla a všetci nakoniec spali kdesi v podkroví nejakej veľkej nedostavanej zväzarmovskej barabizne.

Lenže Maroša niečo tak prízemné ako kúsok vody nezastaví a tak akcie pokračovali neskôr na Repišti. Ja som tam už nechodil, mal som to to kus z ruky na stopa. A okrem toho už inšpirovaná od nich vznikla Pohoda a neskôr ďalšie a ďalšie akcie. Maroš ťahal káru niekedy do roku 2008 či jako, potom to odpískal. Dôvod nepoznám.

No a za ďalších desať rokov to Maroš obnovil, najskôr na Revišti a potom v starom kempe na Počúvadle. Na Počúvadlo sme sa minulý rok dostali a bola to fajn akcia, aj keď samozrejme muchy sa našli. Ale rozhodne bola chuť si to znovu zopakovať a navyše som sa dozvedel, že Alternatívne leto sa toho roku vracia tam, kde to celé začalo. Na Bzovík. A keďže Colours tohto roku obehnúť nešlo, chuť vidieť Pavúkov fesťák rástla.

Trochu mi nadšenie opadlo keď som kukal po programe a po tom, kde v riti ten Bzovík vlastne je. No, neni to koniec sveta, to zvládnem. A v programe su minuty. A bezladaci. A určite niečo z toho čo nepoznám bude výborné. Určite niečo zasa bude nahouby, svet musí zostať v rovnováhe.

Tak vo štvrtok poobede zabalím robotu a poďme ho do neznáma. Do auta hádžem bikk, súc presvedčený že tú polku dňa ktorú program neobhospodaruje by nebolo zlé využiť takto. Cesta z Antola do Krupiny sa hneď dostane do môjho zoznamu 5 najšialenejších ciest u nás, naveľa tesne pred plánovaným začiatkom v zdraví a celosti dorazím na miesto. Staviam stan vo vodnej priekope, moc ich tu zatiaľ nieto. A už sa ozývajú prvé tóny z nádvoria.

Hrá kapela Nohy do X a je to veľmi slušný, poctivý a našlapaný hardcore. Majú veci v angličtine ale vytiahnu aj veci po našom, a určite to neni ani textovo blbé. Aj je mi divnô že ich nepoznám, až mi tú záhadu rozšifruje spevák pri ďakovačke. Chalani vraj desať rokov nehrávali a dali sa dohromady iba kvôli Bzovíku. No, nedbal by som keby im to dohromadenie vydržalo aj naďalej, boli príjemný zjav.

Po nich idú God and Eve – štvorica mladých hrajúcich niečo ako taký popíkovatejší jazz či fussion, ale je vidieť a cítiť že majú konzervatoristické pozadie. Je to premakané a inštrumentálne zvládnuté, ale je to proste jazz a je v tom veľa muziky pre muziku. A málo spontánnosti.

Posledný set pre štvrtkový večer obstaráva Kubo Ursíniy a živé prevedenie Modrého vrchu. Ja nemám rád Dežove veci a Modrý vrch je u mňa neobľúbená platňa medzi neobľúbenými. Napriek tomu ma to živé prevedenie celkom vzalo. Neviem čo sa stalo, ale asi naživo tak necítiť tú intelektuálsku nadradenosť ktorá na mňa zo všetkej neskorej Dežovej tvorby trčí z každej noty. Tu to občas zasvrbelo, ale ako celok to fungovalo aj na primitíva ako som ja a bolo to fajn.

Večer sa ide do stanu za svitu mesiaca a hviezd. Ráno sa budím na klopanie dažďových kvapiek na stanovú celtu. V noci sa na západ prihnali búrky, ale nad Bzovík sa dostal už iba nevýrazný dážď čo po pár hodinách ustal. Zem po ňom ostala rovnako dopukaná a smädná ako prv.

Mraky sa ešte nejakú dobu promenádujú od obzoru po obzor, aj keď úžitku z nich nieto. Mimo toho že značne nahlodávajú moje pôvodné presvedčenie že doobeda niekde pobehám po miestnej imitácii kopcov. Naveľa sa mraky namosúrene odtiahnu k východu, ale namiesto nich začne vietor ktorý friško vysuší tých pár kvapiek na zemi a zdvihne prach. Sakra, idem, nejdem, idem, serem na to, idem. Nakoniec bol z toho celkom fajn výlet. A stihol som sa vrátiť práve včas aby som stíhal začiatok programu.

Ten obstaral chalanisko vraviaci sebe Onesamble. Chalan s rukodělnou gitarkou trochu divného tvaru a ešte podivnejších schopností. No, ako gitara to iba vypadalo, skôr to bol gitarový syntezátor pripojený na zopár chytrých škatuliek a notbúkov či čo za pakšamenty tam chalanisko nazvláčal. A to uprostred koncertu prízvukoval že nemá žiaden looper. Výsledkom je syntezátorová symfónia melódii a zvukov, kde nie je ľahké uveriť že všetko sa to rinie z toho jedného nástroja. Aj melódie sú v cajku, trochu na štýl Liškových seriálových kompozícií. Fajn otvárák.

Pre mňa bohužiaľ je dnešné poobedie hodne najazzlé. Začínajú s tým Tibor Feledi Kairos Quintet, ktorí podľa svojich slov hrajú variácie na známe detské pesničky, akurát ja ich tam nepočujem. Potom naštartuje druhé pódium vLáska, trio ktoré je viac do bežnej počúvateľskej struny. Nakoniec to zaklincuje znovu na zadnom pódiu v priekope NTS trio, ktoré ku tomu jazzu pridáva trochu elektroniky a také akoby space zvuky. Ono všetky tieto kapely boli naozaj v rámci svojho pieskoviska dobré a aj svoj kus originality mali. Ale proste toto neni a už asi nikdy nebude môj zážitok. Ako spieva Mišo Kaščák – je to jazz, je to jazz, je to jazz – hore bez hore bez hore bez. Ale kecal by som keby som písal že som trpel.

Trojblok bol prerušený starými bardmi z Mountain Mamma štátu zvanými Carpenter Ants. Štvorica postarších amerických výstavných redneckov v rifliach s trakmi nastúpila na plac a spustili proste klasiku najklasikovatejšiu. Drevný americký country rock, drevný americký bluesrock, drevný americký gospel. A boli mooooc fajn. Videli sme ich už pred rokom na Počúvadle a aj tam boli dobrí. Proste chlapi sa skutočne na nič nehrajú, hrajú len to čo vedia celý život a ide im to dobre. Autentickejší sa byť v tomto skutočne nedá a to je v tejto muzike to najhlavnejšie.

Večer ide kapela na ktorú sa strašne teším a aj sa bojím zároveň. Vo svojej dobe kométa, bolid, hurikán, neviem aké prirovnania napísať. Tí, ktorí pamätáte koncerty kapely -123minut z prelomu tisícroči veľmi dobre viete čo to bolo za zjav. Aj keď u nás nikdy nežiarili toľko ako vo svojej domovine tak nikto kto ich zažil na to nezabudne. Lenže kapela si dala x rokov pauzu a keď som videl ich návrat pred tromi rokmi tak to proste bolo preč. A bol som strašne zvedavý či Zdeněk Bína a spol dokážu vrátiť do svojho vystúpenia tú besnotu. No, jednoducho povedané - áno.

Je to trochu iné, kedysi ich koncerty boli jedna víchrica, dnes je to skôr horská dráha. Ich nové veci majú dokonca české texty a občas ich úvody sú viac rozťahané a najazzlé, ale chalaniská to vždy vygradovali do smršte ako vo svojich najlepších rokoch a dali spomenúť na doby shooba dooba. Vo svojom prvom období boli schopní na svojich koncertoch roztancovať aj mŕtvolu. Dnes by som už na mŕtvolu úplne nevsádzal, ale pokiaľ je vo vás čo i len malá iskierka života tak vás dostanú. Mínus123minut sú tu späť a to je fantastická správa.

Koncertný program uzatvárajú rakušáci Electro Guzzi. A je to zvláštny zjav. Klasické rockové trio gitara – basa – bicie nastúpi a začne hrať. Bicie idú v podstate klasicky, ale basa a gitara do toho hrajú hutný minimalizmus a celé to má v podstate nefalšovanú atmosféru technoparty. A kupodivu to výborne funguje. Sakra, vážne som to napísal? Ono je to naživo analógovo hraná elektronická hudba na štýl minimal techno a je to proste dobré, veľmi dobré.

Ďalšia noc vo vodnej priekope, dnes bez dažďa. Stále tu tých stanov veľa nepribudlo, ale aspoň je v noci kľud. Relatívny. O kúsok ďalej sa usadilo pár stanov osídlených odrastenými puberťáčkami a tie kvákajú a vreštia celú noc. Asi. Ja zmorený zaspím skoro okamžite.

Tretí deň je ráno sucho ako celý mesiac, vstávam klasicky ako to mám rád keď ešte celý areál spí a ranné slnko pomaly začína lízať strechy areálu. Vydám sa na otočku do Krupiny do obchodu a po návrate v areáli celkom ruch, vypadá to že dve tretiny stánkarov prišli iba na tento deň. Všade nejaké rukodělné cingrlátka, voňavky či mydielka, ba aj stredoveký lučištník sa tu ukázal a rozložil si terče.

Doobeda premietajú nejaký dokument o jednej disidentskej skupine z Košicov, aj je to zaujímavé, lenže v dvoch tretinách sa im to zasekne a kým to vyriešia tak im ujdem. Kus času strávim aj na besede s Marošom o jeho knihe, ktorú som si neviem prečo ešte nekúpil. Ale dočkáme sa aj muziky.

Na zadnom pódiu hrajú nejakí Korrigan Circus a je to zvláštny zjav. Trojica navlečená v nejakých stredoveko rozprávkových kostýmoch hrá na všelijakých tých lutnách, bubienkoch, gitarách či tamburínach nejakú tú verziu anglických stredovekých piesní, ale je to trochu zvláštne. Možno preto že sú zo švajcu, možno preto že nechcú byť za každú cenu doboví. Ale počúva sa to príjemne a ako otvárák je to fajn.

Na nádvorí po nich ide hrať Arava Gal, izraelská pesničkárka ktorá sa tmolila areálom celú akciu. A je to od prvého akordu proste živel. Tie piesne sú vlastne úplne obyčajné, ale baba tomu dáva ohromný drajv a rytmika za chrbtom tomu krásne pridáva. Summa summarum, obyčajná muzika, ale výborný koncert. Takéto prekvapenia mám veľmi rád.

Po izraelskej smršti nastupuje znovu na nádvorí Kalimagdora. A bohužiaľ latku neudržia. Je to taká ambientná, éterická hudba k éterickým tancom. Nič čo by človeku výrazne vadilo, ale jednoducho po živelnom predchádzajúcom sete nemá náladu na takéto rozjímanie. Tak prechod na zadné pódium, kde ide hrať spoločný projekt Martina Geišberga a Richarda Autnera. Geišberga mám zaradeného v šuflíku s názvom nevyhľadávam ale nevadí, Autnera vôbec nepoznám mimo jednej ich spoločnej veci ktorú rotuje efemko. A ktorá je hodne prvoplánová.

No ale najmä Autner prekvapí. Začiatok setu je z jeho piesní a sakra, je to fakt dobré. Naozaj nerozumiem prečo do rádiovej rotácie vybrali snáď ten najslabší kus. A najmä – chlap má texty ktoré ma hodne triafajú. Čo už tak fajn neni s prihliadnutím na to o čom zväčša sú, ale proste je to prekvapivo dobré. Tie texty sú civilné ako to mám rád, melódie sú ku tomu zodpovedajúco priliehavé a hlas interpreta ku tomu dokonale sedí.

Po nich sa na pódium chystá Veľká Potreba. Chalani potrební sa evidentne skonsolidovali, aj firemné rovnošaty už zaviedli. Až sa jeden skraja bojí či aj ich muzika nebude tiahnuť smerom k Laure. Ale nič také sa nekoná, stále dávajú svoj rock nie moc vysoko od podlahy a ku tomu skvelé recesistické texty. Spevákovi síce občas a občas častejšie mizne istota v intonácii, ale ako celok to funguje. A skutočne tej Diane nerozumiem.

Program pokračuje ďalej na zadnom pódiu, ide hrať Beata Hlavenková a kapela Snů. Beata kedysi vystupovala iba s klavírom, ale v dnešnej polohe s kapelou za chrbtom je to podľa mňa omnoho silnejšie. Je to príjemná muzika a celý koncert sa mi tak nejak podvedome tlačí na mysel slovo Marsyas. Ano, je to úplne iné nastrojovo, ale atmosféra z toho na mňa ide podobná. To nemá znieť ako že Beata hrá ako oni. Ale je podobne fajn.

Naspäť na nádvorie, kde majú hrať nejakí Madhouse Express, ktorých vôbec nepoznám. A totálne ma zbúrajú.

Parta štyroch vlasatých indivíduí skrývajúcich sa v polosvetle spustila priam neskutočnú zvukovú búrku. Najskôr s klávesmi, gitarou a basou, neskôr s dvoma gitarami. Neviem či viem opísať ten pocit keď človek cíti že sa mu muzika svojou naliehavosťou priam zažiera pod kožu. Ale presne tak som sa cítil. Ku tomu veľmi istý a naliehavý spev frontmana. Ťažko to opísať, niečo ako Doors na steroidoch so zvukovými možnosťami dneška. Proste chalaniská odpálili s náskokom najlepší koncert fesťáku. A keď budete mať náhodou možnosť ich niekde vidieť, urobíte veľkú chybu ak tú možnosť nevyužijete.

A nakoniec znovu na zadnom pódiu Bez Ladu a Skladu. No, neviem či má zmysel po stý krát písať to isté, ako im to sakra šlape, ako je škoda že sú svoj vlastný revival a ako by mali skúsiť žiť. Tak to nenapíšem, len dám že im to celkom funguje aj bez Peťa Kohouta, ktorého nepustil z domu činsky mor, a ešte to, že odohrali hodne dlhý set s množstvom prídavkov.

Na nádvorí má púšťať zvuky ešte nejaký blikajúci dychový hudobný systém, ale mňa znovu deň naháňa spať. Ani nejdem chytať chalanov z Blasu a znovu rezignujem na čakanie na Drť. Ďalšiu hodinu čakať proste nedám, a ďalšiu hodinu koncert vôbec nedám. Aj ja som len človek spavý.

Hneď ráno zbaliť stan a hajde domov. Tá fasa cesta z Krupiny na Antol má jednu zlú vlastnosť – od Krupiny jaksi nie je značená. A keďže ja som pako a jazdím zväčša bez navigácie tak cesta sa mi predĺži okľukou cez Zvolen. No, sú na svete aj horšie veci. Neni ich veľa, ale isto sú.

Čo na záver? Bzovík je absolútne fantastické a kúzelné a neuveriteľné a čojaviemčoešte miesto. Na festival tohto rozmeru ako stvorené.

Ale bohužiaľ je to pomerne v prdeli bokom od civilizačných trás. A program bol mimo Blasu prostý mien ktoré bežnému človeku vrátane mňa dajú jasný dôvod tam nechýbať. Ja som mal ešte minuty, ale na slovači zasa tak známi neboli ani v svojom období švungu. Prvé dva večery bol proste areál prázdny a aj ten posledný večer by sa bez tlačenia vopchalo trikrát toľko ludí. A je to proste škoda. Na minulom ročníku na Očúvadle bolo ľudí nepomerne viacej.

Ale viem že Maroša nezastaví ani to že sa mu asi budú horšie po tomto ročníku rátať numerá. Chalan preskákal už všetko a viem, že tú svoju káru svojho pohľadu na hudobný svet bude ťahať aj naďalej. A to je moc, moc dobre. Tak snáď o rok znovu. Nech to bude kde chce.

Aj keď Bzovík je magický.