Rukami systematicky potľapkávam po vreckách, no pod prstami nenastáva čakaná odozva. Po pár sekundách si uvedomím, v čom sedím a odopínam zips na vrecku na hrudi. Spomedzi šedých vreckoviek víťazoslávne vylovím malú krabičku a trasiem ňou vedľa ucha. Nie je to hitparáda, ale na priemernú večernú spotrebu to postačí.

Kedysi dávno, v časoch keď som pokémonov náhaňal vonku ešte len na Gameboyi Color a v dvojičkách ešte na tajňáša ručnými vŕtačkami potichu navŕtavali diery na odstrel o dva roky (zdieľajte kým nezmažú!), predstavili chlapíci zo Smartu na autosalóne vo Frankfurte niečo absolútne nečakané.

Minule som vám tak trochu klamal s tým, že toto bude posledný diel. On bude totižto predposledný, lebo inak by som si neodpustil pár vecí, ktoré neradno opomenúť.

Človek je tvor síce uvedomelý, no mnoho vecí si nevie predstaviť a do mnohých situácií sa nevie vcítiť, kým sa mu samému nestanú. Zväčša do momentu, kým sa mu naozaj nestanú, tak si ani nepripúšťa možnosť, že by sa vôbec stať mohli. A tak som aj ja toť do nedávna bol nezraniteľný a všemocný. Potom to ale prišlo.

Vyhadzujem blinker a vyrážam z križovatky vpred. Uši mám nastražené ako rys a snažím sa vnímať každú zmenu. Jazda sa mi zdá mierne hladšia, ale nič iné som v podstate nepostrehol. Míňam skupinku detí, ktoré vystrkujú ruku smerom ku mne. Po rokoch už som si celkom zvykol a už im len automaticky odblikám a krátko zatrúbim.

Pozeral som na prichádzajúcich novomanželov a v rukách držal papierovú trubicu s bombičkou na konci. Ženích žiaril šťastím, nevesta bola naozaj nádherná a keď sa dostali medzi mňa a druhého družbu, otočili sme konce trubíc. Za jasného “plop” vyletelo do vzduchu množstvo žltých lesklých konfiet a pomaly sa žiariac v slnku znášali na zem.

- “Ako vážne? Je to fakt treba? Vzadu stoja štyri autá, nemôžeš jednoducho používať to, čo je?”- “Pozri, všetko buď nejde, alebo to v meste žerie aj trávu okolo cesty. Toto podľa fóra jazdí za tri a pol. Pol roka nebudem jazdiť po centre s džípom a vráti sa mi to.”- “Rob si ako myslíš, ja do takej kraviny nesadnem, nemienim sa zabiť.

S povzdychom nasadám do auta, zapínam pás a štartujem. Ručičky všetkých budíkov veselo poskočia tam a späť, čo ešte prileje olej do ohňa mojej už tak mizernej nálady. Je jeden z tých dní, kedy sa už od rána nič nedarí, štve ma každý detail, hnevá ma každý môj prešľap a problém.

Hlúpymi nápadmi som priam povestný. Vetu „Ty si magor/ blázon/ pošahanec/ retard“ počúvam denne od blízkych, aj cudzích. V poslednej dobe si ju dokonca čím ďalej, tým častejšie hovorím aj ja sám.Ako vždy, na začiatku tohto príbehu vyzeralo všetko absolútne nevinne.