Byt, ktorý mi konštantne vytápajú susedia. Auto, ktoré žerie predné ložiská na počkanie. Bývalá, vďaka ktorej kliatbam sa cítim ako svieži sedemdesiatnik. Všetko to má niečo spoločné – začalo to úplne nevinne. Rovnako nenápadne, nevinne a s dobrou víziou, ako aj nasledujúce riadky.

V predchádzajúcej časti ste videli.Zmocňoval sa ma strach a na tele sa mi tvorila súvislá vrstva potu. Rad sa v pravidelných intervaloch hýbal dopredu, pričom jeho celistvosť bola udržiavaná popichovaním obuškami. „Ďalší!!!

Poznáte to, pozeráte na klávesnicu, kde nepárnymi prstami naháňate tie párne, pred vami sa poslušne plní ešte nedávno prázdny mail (...ngljsdjgbskk aigbdn nasdfnja...), ktorý neskôr aj tak ani len neuložíte. Posledná polhodina práce úspešne nasimulovaná.

Rukami systematicky potľapkávam po vreckách, no pod prstami nenastáva čakaná odozva. Po pár sekundách si uvedomím, v čom sedím a odopínam zips na vrecku na hrudi. Spomedzi šedých vreckoviek víťazoslávne vylovím malú krabičku a trasiem ňou vedľa ucha. Nie je to hitparáda, ale na priemernú večernú spotrebu to postačí.

Kedysi dávno, v časoch keď som pokémonov náhaňal vonku ešte len na Gameboyi Color a v dvojičkách ešte na tajňáša ručnými vŕtačkami potichu navŕtavali diery na odstrel o dva roky (zdieľajte kým nezmažú!), predstavili chlapíci zo Smartu na autosalóne vo Frankfurte niečo absolútne nečakané.

Minule som vám tak trochu klamal s tým, že toto bude posledný diel. On bude totižto predposledný, lebo inak by som si neodpustil pár vecí, ktoré neradno opomenúť.

Človek je tvor síce uvedomelý, no mnoho vecí si nevie predstaviť a do mnohých situácií sa nevie vcítiť, kým sa mu samému nestanú. Zväčša do momentu, kým sa mu naozaj nestanú, tak si ani nepripúšťa možnosť, že by sa vôbec stať mohli. A tak som aj ja toť do nedávna bol nezraniteľný a všemocný. Potom to ale prišlo.

Vyhadzujem blinker a vyrážam z križovatky vpred. Uši mám nastražené ako rys a snažím sa vnímať každú zmenu. Jazda sa mi zdá mierne hladšia, ale nič iné som v podstate nepostrehol. Míňam skupinku detí, ktoré vystrkujú ruku smerom ku mne. Po rokoch už som si celkom zvykol a už im len automaticky odblikám a krátko zatrúbim.

Pozeral som na prichádzajúcich novomanželov a v rukách držal papierovú trubicu s bombičkou na konci. Ženích žiaril šťastím, nevesta bola naozaj nádherná a keď sa dostali medzi mňa a druhého družbu, otočili sme konce trubíc. Za jasného “plop” vyletelo do vzduchu množstvo žltých lesklých konfiet a pomaly sa žiariac v slnku znášali na zem.