Byt, ktorý mi konštantne vytápajú susedia. Auto, ktoré žerie predné ložiská na počkanie. Bývalá, vďaka ktorej kliatbam sa cítim ako svieži sedemdesiatnik. Všetko to má niečo spoločné – začalo to úplne nevinne. Rovnako nenápadne, nevinne a s dobrou víziou, ako aj nasledujúce riadky.

Na šniclu som sa nedostavil, hoci by som veľmi rád. Doktor v Malackách mi venoval šesť krásnych štichov a konštatoval, že moje reakcie na zreniciach sú akési čudné.

Naspäť na Zem. Od prvej časti, ktorá vznikla ako hejt na táckáreň, ako aj druhej, ktorá bola viac fantáziou ako faktami, pretieklo Dunajom už veľa vody a udialo sa toho až až.

Plameň sa triasol pod občasnými poryvmi vetra a len-len, že nezhasol. Horúci vosk mi stekal po hánkach zovretej päste, v ktorej som sviečku kŕčovito držal. Bolo mi to jedno, sústredil som sa hlavne na to, aby som ju sám omylom nesfúkol a neocitol sa tak v absolútnej tme. Od prvého momentu to bol idiotský nápad, ale teraz je už neskoro ľutovať.

V predchádzajúcej časti ste videli.Zmocňoval sa ma strach a na tele sa mi tvorila súvislá vrstva potu. Rad sa v pravidelných intervaloch hýbal dopredu, pričom jeho celistvosť bola udržiavaná popichovaním obuškami. „Ďalší!!!

Rukami systematicky potľapkávam po vreckách, no pod prstami nenastáva čakaná odozva. Po pár sekundách si uvedomím, v čom sedím a odopínam zips na vrecku na hrudi. Spomedzi šedých vreckoviek víťazoslávne vylovím malú krabičku a trasiem ňou vedľa ucha. Nie je to hitparáda, ale na priemernú večernú spotrebu to postačí.

Začalo to trailerom, ktorý bol zlepenec tých najväčších klišé, ktoré sa dajú od rýchlej a zbesilej série čakať. Bum, prásk, letiace kusy betónu, muscle car, starý známy tím, suchá hláška...

Poznáte to, pozeráte na klávesnicu, kde nepárnymi prstami naháňate tie párne, pred vami sa poslušne plní ešte nedávno prázdny mail (...ngljsdjgbskk aigbdn nasdfnja...), ktorý neskôr aj tak ani len neuložíte. Posledná polhodina práce úspešne nasimulovaná.