Vyhadzujem blinker a vyrážam z križovatky vpred. Uši mám nastražené ako rys a snažím sa vnímať každú zmenu. Jazda sa mi zdá mierne hladšia, ale nič iné som v podstate nepostrehol. Míňam skupinku detí, ktoré vystrkujú ruku smerom ku mne. Po rokoch už som si celkom zvykol a už im len automaticky odblikám a krátko zatrúbim.

Pozeral som na prichádzajúcich novomanželov a v rukách držal papierovú trubicu s bombičkou na konci. Ženích žiaril šťastím, nevesta bola naozaj nádherná a keď sa dostali medzi mňa a druhého družbu, otočili sme konce trubíc. Za jasného “plop” vyletelo do vzduchu množstvo žltých lesklých konfiet a pomaly sa žiariac v slnku znášali na zem.

- “Ako vážne? Je to fakt treba? Vzadu stoja štyri autá, nemôžeš jednoducho používať to, čo je?”- “Pozri, všetko buď nejde, alebo to v meste žerie aj trávu okolo cesty. Toto podľa fóra jazdí za tri a pol. Pol roka nebudem jazdiť po centre s džípom a vráti sa mi to.”- “Rob si ako myslíš, ja do takej kraviny nesadnem, nemienim sa zabiť.

S povzdychom nasadám do auta, zapínam pás a štartujem. Ručičky všetkých budíkov veselo poskočia tam a späť, čo ešte prileje olej do ohňa mojej už tak mizernej nálady. Je jeden z tých dní, kedy sa už od rána nič nedarí, štve ma každý detail, hnevá ma každý môj prešľap a problém.

Hlúpymi nápadmi som priam povestný. Vetu „Ty si magor/ blázon/ pošahanec/ retard“ počúvam denne od blízkych, aj cudzích. V poslednej dobe si ju dokonca čím ďalej, tým častejšie hovorím aj ja sám.Ako vždy, na začiatku tohto príbehu vyzeralo všetko absolútne nevinne.

Byt, ktorý mi konštantne vytápajú susedia. Auto, ktoré žerie predné ložiská na počkanie. Bývalá, vďaka ktorej kliatbam sa cítim ako svieži sedemdesiatnik. Všetko to má niečo spoločné – začalo to úplne nevinne. Rovnako nenápadne, nevinne a s dobrou víziou, ako aj nasledujúce riadky.

Na šniclu som sa nedostavil, hoci by som veľmi rád. Doktor v Malackách mi venoval šesť krásnych štichov a konštatoval, že moje reakcie na zreniciach sú akési čudné.

Naspäť na Zem. Od prvej časti, ktorá vznikla ako hejt na táckáreň, ako aj druhej, ktorá bola viac fantáziou ako faktami, pretieklo Dunajom už veľa vody a udialo sa toho až až.

Plameň sa triasol pod občasnými poryvmi vetra a len-len, že nezhasol. Horúci vosk mi stekal po hánkach zovretej päste, v ktorej som sviečku kŕčovito držal. Bolo mi to jedno, sústredil som sa hlavne na to, aby som ju sám omylom nesfúkol a neocitol sa tak v absolútnej tme. Od prvého momentu to bol idiotský nápad, ale teraz je už neskoro ľutovať.