Hádam nie je medzi nami jeden, ktorý by denne alebo aspoň občasne nezvádzal rovnaký boj s cestovaním do práce. Ak ste operátor smrekovej guľatiny a vaše miesto výkonu práce je na kopci za dedinou, máte to jednoduché a vašim jediným problémom je hliadka pri kaplnke, ktorej by mohla vadiť vaša raňajková borovička, pre ktorú vám už pred pol rokom zobrali papiere.

Ak ale rovnako ako ja bývate v Blavienke alebo nejakom väčšom meste, viete čo som mal na mysli. Možností máme na prvý pohľad mnoho, no po dôkladnom zvážení je tých naozaj reálnych výrazne pomenej.

Povedzme, že chceme napríklad dochádzať z našej najkrajšej mestskej časti, pomyselného Beverly hills, do skôr analógového Parku na nábreží Dunaja. A aby sme si ešte pridali, tak nebudeme ranné vtáča, ktoré po ceste obieha dodávateľov idúcich s čerstvým pečivom do Lidla, ale objavíme svojho vnútorného Ježiša a cestou martýra sa pokúsime ísť do práce na ôsmu, tak ako tri štvrtiny mesta. Ako teda môže vyzerať naša cesta?

A) Autom

Logická prvá voľba. Ako všetci vieme, každý slušný človek ide vždy autom. Nájdu sa samaritáni, ktorí vezmú aj kolegov, prípadne uvedomelí občania poznajúci svoje reálne potreby (ako ja), ktorí aj sami sebou vyplnia kapacitu sedadiel na 50%. Ani jedni z nás však nie sú typickí Blavienčania. To by sme mali Škodiaka, Škaroqa alebo iný kýbel poskladaný zlatými českými ručičkami, samozrejme ideálne s dvojlitrovým dieslom.

Zhodnotíme, že trasa nemá ani deväť kilometrov, sadneme do svojej škatule a vyrazíme. Okamžite po zaradení sa na hlavný ťah, začína naša jazda pripomínať lekciu salsy v klube jednoty dôchodcov. Krok, sum, ľahký infarkt, krok. Hovoríme si, že to nemôže byť celú trasu tak zlé a tešíme sa, že nám Beverly hills veľkoryso ponúka dve možné trasy. Prvú okamžite zruší dopravný servis - na vjazde do Sitiny sa vybúral srbský kamión po tom, čo na seba vodič nedopatrením prevrhol na dvojplatničke ohrievané čevapčiči. Kolóny siahajú až po Malacky a cesta cez Patrónku ide tempom tri kilometre za hodinu. Nevadí, vezmete to cez rohožku Dlhých dielov, vo všeobecnej vrave známu aj ako Karlova ves. Maximálka miestami atakuje aj tridsiatku, všetko sa však zlomí na Molecovej, kde už z diaľky vidíte kolónu. O pol hodinu a pol kilometra ďalej vidíte Porsche Cayenne zaseknuté pod čumák električky. Záchranné zložky si zoberú jeden pruh. Na Topkách sa dočítate, že v aute „Cicuška“ telefonovala takzvane „Na obložený chlebík“ a pri náraze jej iPhone vyrazil zuby. Neskorý príchod a pokefovanie od vašej nadriadenej Žanety vám to už nezachráni.

B) Verejná doprava

Možnosť, ktorá na grafikone a primátorových statusoch na sociálnych sieťach vyzerá celkom solídne. Potom ale príde facka od reality - výpadky pre nedostatok vodičov, krátky alebo rozheglaný autobus namiesto nového kebabu, ktorý mesiac po uvedení stojí v dielni. Nevadí, dáte slúchadlá, poďakujete bohu, že sa vám po covide ešte nevrátil čuch a skúsite miestny dobytčák. Nie je úplne k údivu, že v určitom momente sa autobus dostane do rovnakej zápchy ako auto. Sem tam sa po prískokoch dostane do svojho dedikovaného pruhu, avšak tento náskok stráca na prvej zastávke.

Nevadí, je tu predsa aj skvelý nosný dopravný systém - električka. Tu je to so súpravou rovnaká lotéria. Môžete vychytiť krásnu červenú Škodovku, ale pokojne aj vozeň, ktorý pokope drží len vonkajší reklamný polep. Všetko vyzerá parádne, električka síce stojí pri každom druhom buku, ale inak si to veselo škripotajúc a trasúc sa šinie po zrekonštruovanej trati. Konečná na začiatku rohožky a vy chápete, že tých päť minút nie je zastavenie na výstup a nástup. Ako si o hodinu a štvrť po kefe od Žanety prečítate na topkách, „Cicuška“ s Cayennom položila na dve hodiny celý nosný systém v oboch smeroch.

C) Pešo

Deväť kilometrov tam, deväť späť. Dá sa to a zväčša sa na túto krížovú výpravu podujmem počas týždňa mobility. Prvé dni sa to dá, krásne držím tempo a čas v jednom smere pod hodinku a štvrť, no v piatok mám pocit, ako keby som už aj sám dobil Jeruzalem naspäť od Saracénov. K tomu extra batoh len na oblečenie, druhé boty, ponožky, ideálne uteráčik do korpo sprchy. Pane ochraňuj, aby človek musel pre istotu brať domov notebook. Nie, toto nie je trvalá možnosť, ale skôr výstrelok, ktorým si pripomeniete ako chodievali vaši pra-prastarí rodičia na šichtu do fabriky na druhej strane mesta. Zároveň pochopíte, prečo vo svojej päťdesiatke vyzerali na sviežich sedemdesiat a na dôchodok odchádzali priamo na cinter.

D) Bicykel

Až sa mi bridí to napísať, ale áno, toto je tiež jedna z možností, viac a viac naberajúca na popularite. Nalejme si ale čistého vína - ulice máme úzke, cyklotrasy krátke, žiadne alebo nezmyselné a z pravidiel si veľké množstvo cyklistov robí trhací kalendár (A nie, že medzi vodičmi sú tiež čuráci, nie je protiargument. „Čurák jak čurák“ - Stacy Cruz). Na druhú stranu im často rozumiem - legálne môžu po chodníku len tlačiť a na ceste sú extrémne zraniteľní aj keď sa snažia ísť čo najzodpovednejšie. Odhliadnuc od tohto, benefitom ich riešenia je rýchlosť - často výrazne lepšia proti hromadnej aj osobnej doprave (v špičke). Nevýhodou je, že aj ten najnatrénovanejší Šagáni Pétér príde do práce spotený ako jazzman hrajúci v sobotu na STV2 - takže opäť potrebuje výbavu ako variant C. Prípadne môže spomaliť, ale to už mohol sedieť v teple a so svojou hudbou vo svojom aute.

V tomto mori beznádeje osobnej dopravy je však jeden relatívne nový spôsob a tým je kolobežka. Môžeme sa baviť aj o manuálnej, ktorá je rovnako super a z pohľadu zákona môže jazdiť aj po chodníku (legálne rýchlosťou chodca). Jej cena je aj pri top modeloch stále fér a môže sa tak javiť ako relevantná možnosť. A skutočne, keď som skúšal, čo je pre mňa to pravé orechové, požičal som si od suseda dospelú manuálnu kolobežku - z Beverly som bol v práci o osem minút rýchlejšie ako električka podľa grafikonu (pričom k nej ešte musíme prirátať cestu na zastávku a zo zastávky). Karta sa obrátila, keď som mal ísť naspäť. Mierne alebo prudšie stúpanie moju cestu časovo takmer zoštvornásobilo a slnko ma opražilo tak, že som si musel ešte na trase šupnúť dvojitú zmrzlinu, takže ekonomicky a kaloricky to tiež išlo do kýbla. To, že ma na druhý deň bolela prdel viac jak Jara Slávika, keď doma povedal, že idú s chalanmi okuknúť vlaky, to bola len čerešnička.

Bezpodmienečne to chcelo elektromotor. Ale aký?

Ponuka kolobežiek je na našom trhu medzičasom skutočne obrovská. Mestské, outdoorové, jednomotorové, dvojmotorové, so sedačkou, s tempomatom, podsvietené, idúce vyše sto, prípadne s dojazdom vyše sto kilometrov. Ceny sa hýbu od pár stoviek po Daciu Sandero v základe.

Ja som využil ponuku nášho zavzdušneného operátora, ktorý sa mi dlhodobo márne snaží podsunúť nový telefón. V rámci ich bonusu je možné vybrať si aj iné zariadenie a medzičasom práve aj kolobežky. V ponuke mali jednu od Segway-u (asi jediný názov, čo mi v súvislosti s týmto typom dopravy niečo hovoril), cenu mali ešte aj voči trhovej lepšiu, plus som z nej mohol odrátať bonus, tak nebolo o čom. Časom som zistil, že toto bola skutočne dobrá voľba.

Totižto na rozdiel od požičiavacích kolobežiek rôznych spoločností, je táto ľahšia, ergo lepšie zrýchľuje. Má brzdu vpredu aj vzadu, pričom druhá menovaná je kotúčová - zastaví teda skutočne skoro na mieste. Čo je ale najhlavnejšie a čo mňa osobne ako vodiča trápilo, má úžasne nastavené svetlo, ktorým za normálnych okolností nikoho neoslepujete - jeho vrchná línia je asi na úrovni pása. Svieti zároveň po celý čas aj vzadu a pri brzdení bliká, takže aj v premávke sa nedá ju nemilovať. Cesta do práce je s ňou ešte o kúsok rýchlejšia ako s manuálnou, ale čo je hlavné, cesta z práce trvá len o tri minúty dlhšie. Navyše oba smery dokážem absolvovať pokojne aj v obleku, čistý, krásny, vyvoňaný - a to se vyplatí Horste!

Dobre, už cítim narušenie sily z toho, ako si všetci hovoríte - ti šibe, veď elektrokolobežky sú úplná rakovina. Áno aj nie. Požičiavacie kolobežky sú smrť nielen pre vodičov a chodcov, ale aj pre cyklistov, korčuliarov, zver, psy a iných ľudí na požičaných kolobežkách. Odhliadnuc od ich často zlého technického stavu, sa ľudia na nich správajú ako dobytok. Špeciálnu kategóriu potom tvoria deti, ktoré si ju požičajú na mamkinu platobnú kartu a na pešej zóne skúšajú, čo to dá. Pri tomto ma vždy mrzí, že máme všade už len LED kandelábre, ktoré neudržia váhu dospelého človeka, lebo mal by som riešenie...

Ak už má niekto svoju kolobežku, zväčša mu na nej výrazne viac záleží. Veľmi často na takomto človeku vidíte aj ochranné prvky, lebo koniec koncov nemusí gádžo havarovať nutne na Jawe, aby sa mu spravil šíber na hlave. Veľkým benefitom kolobežkára je tiež jeho nevôľa tlačiť sa priamo do premávky - osobne idem na svojej trase po ceste asi kilometer a pol. Primárne si teda volím cyklotrasy, aj keď zväčša len formálne na mape, a potom samozrejme vedľajšie chodníky. Tu sa držím zásady, že v prítomnosti chodca spomaľujem na jeho rýchlosť, prípadne niečo málo navyše na jeho predbehnutie. Rovnako tak spomaľujem pri rohoch domov a neprehľadných miestach. Že zosadám na priechodoch pre chodcov, to už ani spomínať nebudem. A prečo to kolobežkárovi robí menší problém ako cyklistovi? Pre dve jednoduché prirodzené veci - ľahšie zosadá a nastupuje a rozbeh ho nestojí žiadnu námahu a je okamžitý.

Dajme si aj nejaké tie životné úskalia kolobežkára. Hneď prvým je, že pre väčšinu ľudí ste už podľa koreňa slova kár. Ale to je aj taxikár, motorkár, sbs-kár alebo revízor, takže v tom nie ste sám.

Druhým sú úzke podlhovasté jamy, ktoré vám pri výbere modelu s malými kolieskami môžu robiť problém. Na kolobežke sa totiž pri okamžitom zastavení o rigol ide na papuľu. Ako bonus vás riadítka v závislosti od vašej výšky obúchajú cez brucho alebo si z vašich ringlót urobia piňátu. Tretím je zákonná povinnosť signalizovať zmenu smeru rukou. Kolobežka narozdiel od bicykla nedisponuje gyroskopickým efektom a odpažiť v tridsiatke ruku od tela sa radí rovno s mávaním na rozlúčku. A potom sú tu vtáci, zvieratá a iná háveď. Napríklad onehdá na ceste domov...

...slniečko svieti, zima je aspoň na chvíľu preč. Šiniem si to smer Lafranconi po cyklotrase na nábreží. Tento úsek mám rád, nakoľko je široký, dobre zvislo aj pozdĺžne značený. S protiidúcim károm si na pozdrav kývneme a ja ešte veselšie smerujem na západ. Premávka na cyklochodníku je neobyčajne silná. Nebol som sám, kto čakal na takéto oteplenie. Kdesi v diaľke sa mi začína rysovať čosi svetlohnedé, náhodne zo strany na stranu pohybujúce sa v mojom pruhu oproti mne. Dvaja bližší cyklisti sa uhnú a pri obchádzacom manévri s údivom pozerajú na tento zjav. Ako sa blížim, začínam vidieť detaily. Do poslednej chvíle neverím, že bude pokračovať v tejto trajektórii, že sa neuhne, že v nej nezvíťazí vrodený pud sebazáchovy. V pruhu oproti idú cyklistky v tandeme, takže tade úhybný manéver viesť nemôžem. Čas sa spomalí. Ja zachytím jej pohľad. Tie prázdne oči, ktorými na mňa neraz pozerali jelenčeky od krajnice vo vojenských lesoch na Záhorí. Jemný poryv vetra vylúdi z jej lebečnej dutiny zvuk pripomínajúci fujaru. Sebavedomo sa drží v protismere, ja brzdím, vystrkujem pravú nohu a rovnakým smerom sťahujem aj riadidlá. So šuchotom a hromžením ju míňam cez trávu a lístie. Ona mi venuje tak nahlúply úsmev, že všetky poznámky o tom, či je slepá a nevie čítať panáčikov a šípky na asfalte naraz preglgnem a neviem sa na ňu viac hnevať. Koniec koncov, pre Romanu Tabak na korčuliach musel byť v kombinácii s dýchaním už aj toto nadľudský výkon.