Viedeň je pre priemerného Slováka (povedzme turistu, nie pendlera, ktorý dochádza za prácou) zaujímava hlavne štyroma vecami - Primarkom v G3 alebo Shopping Center Süd, zábavným parkom v Pratri, letiskom v Schwechate alebo nakupovaním na prepchatej Mariahilfer Straße.

Keďže nie som tak dobrý človek ako vy, ktorí nemáte televízor ani streamovacie platformy (ja vlastne tiež nemám televízor, inak by som musela platiť koncesie, ale nevadí, to z hľadiska príbehu nie je podstatné...), tak som sa pri poslednej príležitosti dvoch sickdayov spustila a pozrela si jeden z ďalších dôvodov, prečo toto ľudstvo smeruje do p...rdele.

Kedysi to so ženami nebolo len tak. Žena, hlavne ta dobre postavená, bola odmalička vychovávaná pre reprezentáciu manžela. Zrejme skôr, ako vedela povedať svoje meno (alebo mená, však Maria Theresa Walburga Amalia Christina - ale o tej sme hovorili tak trochu minule...), už mala dohodnutý výhodný sobáš s nejakým princom alebo vojvodom.

To, že ženská (ne)logika je pre mužov záhadou už veky, nie je žiadnym tajomstvom. Očividne sa od počiatkov ľudstva nenašiel muž, ktorý by ženy dostatočne plne pochopil, a ak sa to aj nejakému dobrodruhovi podarilo, celkom iste spáchal harakiri, alebo umrel v kŕčoch a sám. Ešte viac tajomným pre chlapov je ženský cyklus, inak povedané menzes, menštruácia, krámy.

Keďže sme na mužskom portáli, poďme dnes vrátiť dailymale.sk mužom. Postupne vám predstavím troch mužov, ktorí majú jedno spoločné - ich žena bola panovníčkou. K týmto trom dámam sa panovnícky titul dostal tak nejak náhodou alebo ako by sa dalo poetickejšie povedať - riadením ruky osudu - a údajne sa všetky tri vydali z lásky.

Nový svetový poriadok sa nevyhol ani západným krajinám. Aj v nich zasiali hnusobu a donútili tak ľudí aby sa skrz politickú masáž dali začipovať.

V posledných dňoch obletela svet správa, ako sa neborák čínsky muž pobral dobrovoľne na druhý svet pri nákupoch so svojou priateľkou. Ignoranti, ktorí nevedia, o čo ide, si to môžu prečítať tu.

Keď som prišla do rodnej viesky osláviť s rodinou vianočné sviatky, čakala ma pošta. Odosielateľom bolo samotné Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR. Ministerstvo si po piatich rokoch spomenulo na mňa, že som absolvovala na Slovensku univerzitu a chce teraz vedieť, ako sa mi darí a ako k tomu prispelo moje ukončené magisterské štúdium.

Čas plynie ako vod(k)a a nik z nás už nemladne. Každým dňom sa viac a viac blížime ku stareckej demencii a preto, aby sme neumreli sprostí, je potrebné vzdelávať sa.