Ikuchi most už nemal ten cool cyklisták pod vozovkou, už sa išlo popri, ale bol o to viac zaujímavejší, lebo sa človek mohol z mosta dívať na more a ostrovy. Most bol jeden z tých kratších, mal len nejakých 790 metrov. Ikuchi nás dopravil na ostrov Ikuchijima, ktorý okrem toho, že je nádherný zelený, je známy aj pestovaním pomarančovníkov. My sme necestovali v sezóne pomarančov, tak čo bolo na stromoch, boli ešte len malé zelené bobule, ale Ikuchijima je na svoje pomaranče hrdá. Trasa okrem sadov pomarančovníkov ide takmer celý čas popri mori. Asi 20 minút po zídení z mosta je pri ceste zmrzlináreň, tip na ktorú som našla na Reddite. Robia vlastnú domácu zmrzku, aj z citrusov dopestovaných na ostrove a áno, aj pomarančovú. Nie je o čom… Dala som si kombo matcha a pomaranč, ale ponúkali napríklad aj citrón so soľou, čo tiež mohlo byť super. Zmrzku hodnotím ako 9 z 10.
Po zmrzke sme zakrátko dorazili do mestečka Setoda, kde sme mali zabookovaný nocľah. Bolo ešte len asi 15:00 a check-in bol od štvrtej, mali sme jednu hodinu čas, tak čo budeme robiť? Pri vstupe do Setody sme narazili na Múzeum Umenia, tak sme sa doň išli pozrieť. Múzeum je v peknej modernej budove, ani malé, ani veľké a má aj digitálneho sprievodcu v angličtine. Je celé venované umelcovi menom Hirayama Ikuo, ktorý sa na Ikuchijime narodil. Jeho hlavná tvorba pochádza z mapovania budhizmu a toho, ako sa dostal do Japonska a celá expozícia bola nielen výstava jeho diel z tohto mapovania, ale aj jeho životopis. Veľmi pekné múzeum a ohromne ma prekvapilo. Hirayama bol makač, ktorý nielenže prežil Little Boya, ktorý dopadol na Hirošimu v 44tom, ale už v 70-tych rokoch minulého storočia cestoval do takých krajín ako Irán alebo Afganistan či Čína. Obrazy boli nádherné a táto pauza v klimatizovanom múzeu dobre padla nielen telu, ale aj duchu.
Po pozretí múzea sme sa vybrali do hotela, kde sme sa začekovali, osprchovali a dali prať veci. Áno, dobre čítate. Japonské ubytovania a hotely sú výborne vybavené práčkami a sušičkami a keďže sme batožinu nebrali, len zopár vecí na prezlečenie a ďalší deň, dali sme si naše športové oblečenie a spodné prádlo vyprať. Po vypratí hor sa na večeru. Dostať sa do reštaurácie, ktorú sme mali tiež odporúčanú od predchádzajúcich cestovateľov, nám trvalo neuveriteľne 3 minúty. Takmer ihneď oproti ubytku bola malá rodinná sushi reštaurácia, kde celkovo pracovali traja ľudia, pán šéfkuchár, jeho manželka a pomocník v kuchyni. V reštaurácii panovala rodinná atmosféra. Domáci sa zdravili s majiteľmi podniku a čosi medzi sebou japonsky klábosili. Na rozlohe 15x15 metrov bol malý pultík, okolo sediaci ľudia, za ním šéfkuchár porcuje, pani sa krúti okolo pohárov a telka s japonskou telenovelou z obdobia šógunátu. Sushi mám rada, ale nie je to nič, o čom by som snívala, každopádne toto bolo jedno úžasné sushi. Fantastické a čerstvé (niektorí bračekovia a sestry mojej večere ešte plávali v akvárku za pultom – pozdravujeme všetkých militantných vegánov), za pár šupov. Jedna, obzvlášť chutná ryba vyzerala ako slaninový pásik. Pomedzi sŕkanie si jemných sashimi kúskov som pozorovala uja ako sushi pripravuje, krája, aranžuje. To je taká malá symfónia gastronómie a bolo niečo na tom upokojujúce.
Na druhý deň po raňajkách s výhľadom na more a zelené kopčeky sa začal deň číslo 2. Vyrazili sme popri pláži a jemne odbočili, aby sme sa zásobili vodou a Pocari v kombini a hor sa na ostrov Omishima. Na ostrov Omishima vedie most Tatara. Na Omishime sme si chceli dať kávu, ale nič nebolo po ceste otvorené, lebo nebol víkend a veľa kaviarní popri Shimanami sú otvorené len cez víkend. Teda to dopadlo tak, že sme len porobili zopár fotiek, hlavne s mostom a šli sme ďalej.
Na Omishime sme sa veľmi nepotĺkali, Shimanami trasa vedie po západnej strane ostrova a vnútro je viac-menej kopcovité a zalesnené, takže voľba padla na trasu oficiálnu. Trasa išla znova popri mori cez zaspaté mestečko s takmer nulovou premávkou – bolo ráno, ale už nie super skoro, ľudia už boli v práci a cyklisti z oboch smerov ešte na Omishime neboli. Stretli sme len dvoch chlapcov, ktorí už zrejme zavčasu vyrazili z Onomichi a jedného Američana, ktorému som vo vyššie spomínanom kombini dávala paracetamol, lebo že ho hrozne bolí hlava a nevie na ostrovoch nikde kúpiť nejaké analgetikum. Jedno vážne nepochopím, že prečo ľudia cestujú niekam do prdelákova bez nejakej základnej medicíny v batožine. Taký paracetamol v Holandsku lieči všetko od chrípky po zlomenú nohu. Tabletky na sračku, horúčku a alergiu sú must.
Čoskoro sme sa ocitli na ostrove Hakatajima, kde oficiálna trasa išla naopak po východnej strane a rovnako ako v prípade Omishimy, stred ostrova zaberá zeleň a takmer polovicu národný park Setonaikai. Spätne trošku ľutujem, že sme sa tam nešli viac poobšmietať, ale tým, že sme si prispatli, tak už bolo dosť hodín a museli sme v ten deň do šiestej vrátiť bicykle. Nehovoriac o tom, že v septembri je v Japonsku o šiestej už čiernočierna tma. Cesta cez Hakatajimu bola krátka a ničím špeciálne nezaujímavá. Človek párkrát otočil pedálom a už sme museli šliapať na most Hakata-Oshima, ktorý vedie na ostrov drumroll Oshima! Hlavná cyklotrasa na ostrove Oshima viedla priamo skrz ostrov. Prvá tretina trasy znova viedla cez zaspatú časť, málo áut, celkom ticho, každopádne prvá tretina trasy ma celkom srala. Už sa blížilo poludnie a cesta išla v jednom kuse v miernom stúpaní. Také stúpanie, že síce netreba krútiť na najnižšom prevode, ale krútiť treba a v kuse. Žiaden oddych. A celú dobu do mňa pieklo slnko, rovno oproti. Šliapanie sprevádzali bohovačky o tom, ako neznášam leto a teplo, aby som sa potom spustila dole z toho kopčeka, čo priznávam, bolo super.
Ok, toto tu už vážne chcelo sa niekde občerstviť, ideme hľadať kaviareň. Google niečo našiel, odbočili sme z hlavnej trasy do mestečka Yoshiumicho. No a Yoshiumicho mi vybilo poistky. Domčeky tam síce boli, ale človek mal pocit, že ide cez mesto dystópie. Bolo neuveriteľne opustené a tiché. Viezli sme sa okolo školy, ktorá vyzerala ako v Pripjati, akurát že nebola rádioaktívna a nemala vybité okná. Predstavte si Medzilaborce, ale s japonskými domčekmi a pri mori – asi taká atmosféra tam bola. Atmosféra prdelákovic. Na počudovanie, kaviareň sme našli a bola otvorená. Mali aj nejaké pečivká a tak, príjemné malé miesto, kde sa dalo skryť pred pekotou a trošku sa osviežiť. Po pit-stope sme sa vybrali alternatívnou trasou popri pobreží k ďalšiemu mostu. Asi 200 metrov od kaviarne sme narazili na obrovské žeriavy, haly a veľký metalový zvuk. Toto bol ten pravý, OG metal – narazili sme na stavenisko lodí.
Sánka dole, stavenisko bolo obrovské, celkom hlučné a v pozadí stáli dve mohutné lode a na jednej ďalšej sa medzitým pracovalo.
Dok sa tiahol pár minút popri trase a odtiaľ to bolo už len kúsoček na posledný most, niekdajší najdlhší visutý most (v čase dokončenia v roku 1999) – Kurushima Kaikyō, ktorý meria 4 km a zopár drobných. V tomto prípade na veľkosti skutočne nezáleží – most je impozantný ako z dola, z ostrova, tak aj keď po ňom idete. Most mierne stúpa a potom klesá, takže tiež sa človek pedálmi nakrúti, ale zas idete pomalšie a môžete sa zas dosýta obzerať. Tento most mal úplne super zjazd dole, v zátačkách a miernych serpentinách, človek sa cítil ako v zábavnom parku. Dorazili sme na Shikoku, do Imabari to bolo ešte zopár kilometrov, takže cík-pauza a občerstvenie. V malom parčíku neďaleko mosta, kde vraj malo byť wcko, som prvýkrát a aj poslednýkrát v Japonsku videla na zemi odpadky. Mimo to tam nebolo žiadne wcko ako bolo avizované, takže sme museli o kúsok ďalej. Potom už len cesta do Imabari, ktorá nebola ničím zvláštna. Do Imabari sme dorazili včas, aby sme vrátili bicykle a ešte aj stihli jedlo predtým než zatvoria na obednú siestu. Voľba padla zas a znova na ramen, však som dávno nemala, asi tak dva dni. V JP má skoro každé mesto svoju vlastnú variáciu ramenu a aj Imabari má tú svoju, akurát že ja som si tento ramen nedala, lebo dashi bol z morských plodov a to ja nežerem. Každopádne, tá ramen reštika bola poriadna klasika, kde boli hlavne domáci a obsluha hovorila po anglicky presne nula slov, takže sme sa bavili len rukami, nohami a Google prekladačmi. Napriek tomu boli extrémne priateľskí.
Na týchto ostrovoch sme stretli asi najviac priateľských a milých ľudí, čo sa v mestách zvyčajne nedialo. Sklamanie nad tým, že som si nemohla dať lokálnu verziu ramenu, vykompenzovali kuracie taštičky gyoza, ktoré ujcovia robili domáce a bola to najlepšia gyoza, čo som kedy mala.
Inak Imabari je v Japonsku slávne výrobou uterákov, ale inak je to extrémne hnusné mesto. Neviem, či tiež bolo vybombardované ako napr. Osaka alebo Nagoya, každopádne tam skapal pes a na tomto mieste som videla miestnych, ktorí boli pupkatí a boli dušou Honza z Mostu, a teda mali na raňajky kávu z kombini a cigu. V tomto meste som aj prvýkrát zažila, že na mňa niekto zízal, že vyslovene človek zastavil a zízal s otvorenými ústami, ako keby som práve priletela na lietajúcom tanieri.
Po doplnení tekutín sme sa šli ubytovať. Hostel zvonka vyzeral ako všetko ostatné – otrasne – vnútri bol však veľmi útulný a mladý majiteľ veľmi priateľský a milý. Pomohol nám viac ako turistické centrum v tomto meste. V Imabari je aj klasický japonský hrad / pevnosť, to sme však skipli, "nádher" Imabari som už mala dosť a bola som po bicyklovaní na slnku celkom rozbitá. Na druhý deň sme po rýchlych raňajkách z kombini nastúpili do express busu naspäť do Onomichi…
