Keď sa v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nájde na poli mŕtvola zabitého človeka a nebude sa vedieť, kto ho zabil, vyjdú starší a tvoji sudcovia a odmerajú vzdialenosť všetkých okolitých miest od miesta, kde je mŕtvola, a keď zistia najbližšie z nich, starší tohto mesta vezmú z čriedy jalovicu, ktorá ešte nenosila jarmo, ani neorala pluhom zem, a zavedú ju k potoku, čo stále tečie do údolia, kde sa neoralo, ani nesialo, a tam podrežú jalovici krk. Nato pristúpia kňazi, synovia Léviho, ktorých si Pán, tvoj Boh, vyvolil, aby mu slúžili a v jeho mene žehnali a podľa svojho nadhľadu rozhodovali o všetkom, čo je čisté alebo nečisté. A starší tohto mesta, čo leží od mŕtveho najbližšie, prídu a umyjú si ruky nad jalovicou, čo bola zabitá v údolí, a povedia: „Naše ruky nevyliali túto krv a naše oči to nevideli.“
Kniha Deuteronómium, kapitola 21, 1-7
Existuje taká milá a všeobecne cenená vlastnosť, ktorú ja osobne volám „doťahovanie vecí“. Tak ako sa nepatrí nechať v posteli rozrobenú ženu, tečúcu počas sexu ako prasknuté vodovodné potrubie v nedeľu ráno len preto, že JA som sa už urobil a treba ísť na ryby/do kostola/k rodičom na obed, rovnako je neprípustné najprv za niečo bojovať, ale v okamihu, keď sa mi to práve nehodí, na to kašľať a tváriť sa, že neexistujem. Dnes si povieme tri žiarivé príklady takéhoto správania a dôvody, prečo ma tento typ sebectva neskutočne serie.
Všetko je raz po prvýkrát a je milé na to zaspomínať, i keď niekedy sa stane, že na to ľudia nespomínajú v dobrom, najmä teda tí, ktorí nie sú talentovaní (if you know what I mean). A tak sa aj u nás polámalo koliesko na zabehnutom stroji na peniaze, ktorý s efektivitou, ktorú by aj katolícka cirkev mohla závidieť, dokázal žmýkať svoje ovečky až do chvíle, keď plán prekazila jedna dvojitá vražda. Čo sa stalo s hlavnými aktérmi prenechám historikom, najmä preto, aby sa Uhrík nemusel vyjadriť a Murín mohol o tom napísať knihu, zaujímavý je však osud osoby, ktorá na šachovnici tejto hry hrala postavu kráľovnej. Nenápadná, pritom dostatočne dominantná a vplyvná, s neobmedzenými možnosťami hýbať sa do akejkoľvek strany. Nakoniec to bola zrejme jej chyba, čo vyústila do matu pre kráľa. Nuž, a tu sa nám natíska otázka. Keďže internety sú plné sexuálnych narážok, najmä o tom, že predtým, ako ona dala dole kráľa, kráľ dával dole ju, tak tu, na tomto mieste, by som sa chcel opýtať, kde sa momentálne nachádzajú všetky feministky? Kde sa ukryli všetky tie aktivistky, bojujúce proti zobrazovaniu ženy ako podporného systému udržiavajúceho vagínu v optimálnej teplote? Prečo nebránia útlu ženu, ktorá sa z malého mestečka na severozápade Slovenska dostala až na najvyššie posty prostredníctvom svojej šikovnosti, s použitím jemnej diplomacie a povestnej ženskej intuície? Kde sú bojovníčky proti zobrazovaniu ženy ako sexuálneho objektu určeného len k rozmnožovaniu? Nestíhajú azda cenzurovať staré umelecké diela až do takej miery, že im uniká hlavná téma reálneho života? Prečo neargumentujú vyhratým konkurzom, majstrovským prevedením tzv. soft skills, prípadne dokonalou rečovou a inou výbavou? Vadí im vari žena, ktorá má prebytok sebavedomia, hoc’ jej k tomu dopomohla šikovná ruka plastického chirurga? Hanbia sa azda feministky za ženu, ktorá sa neváha vyzliecť vedľa traktora a demonštrovať tak svoju podporu slovenským roľníkom, toľko sužovaným talianskymi mafiánmi na východe Slovenka? A ešte jedna vec. Keď Fico zložil vládu a namiesto neho nastúpilo do novej vlády 15 ďalších Ficov, prečo feministky vtedy nekričali, že cicbrzdy si každé ráno obliekajú len štyria z nich (možno piati, u jedného som si totiž nie úplne istý), a nie sedem a pol, ako by toľko požadované kvóty určovali? Prečo vtedy mlčali?
Aby sme sa ale neutiekali k márnym myšlienkam, že kokotizmus začal svoju peľovú sezónu len tu v regióne, dáme aj druhý príklad, viac medzinárodný. Marek Cukrohorský totiž predal dáta, ktoré si ako správny vetešník ukladal o ostatných používateľoch ksichtoknihy. Keby to strelil nejakým severokórejským alebo eritrejským diktátorom pokúšajúcim sa o zničenie zemegule, bolo by to oukej, stačilo by zavolať nejakého agenta MI6, CIA alebo SNS, ale on to predal bezvýznamnej spoločnosti, v ktorej pracujú štatistici! Šokujúce, že? Akurát sa časom nejako ukázalo, že táto partička nudných okuliarnatých absolventov matfyzu pomohla vyhrať voľby v Amerike, čo sa prirodzene nepáči tým, ktorým sa nepáči to, že vyhrali iní, než by chceli oni. Nuž a my tu zrazu máme haldu ľudí, spravidla kvázi celebrít, ktorí zacítili príležitosť. Hoci im nikto nikdy nekázal vypisovať kokotiny po fejsbúkoch, teraz práve majú možnosť konečne sa vyjadriť k „závažnej kauze“, čo je pre nich výborná low cost – high income príležitosť. Lebo takto si tú pozornosť nemusia zaplatiť v novinách, kde ich redaktor Nového Času akože náhodou nafotí v utorok ráno o deviatej hodine v Eurovei, ako si kupujú nový vibrátor a s tými novými ceckami vyzerajú výborne. Teraz stačí iba zvolať (najlepšie na facebooku) – ruším facebookové konto, lebo Trump vyhral voľby kvôli tomu, že sharujem články o škodlivosti očkovania, lajkujem jebnuté mačky a palcujem páčikmi fotky iných ľudí. Stačí tak málo a zrazu sa o nich opäť píše a oni môžu zostať na trhu. A tu prichádza otázka – kde ste boli mysľou, keď ste písali na stenu dlhé litánie na tému #jatiež, o čom ste rozmýšľali, keď ste si kupovali biele predmety pre bielych ľudí, nadávali na imigrantov a písali po internetoch, že súdiť vás môže len Boh? Sú vari vaše verejné myšlienky, ktoré ste sa rozhodli otvorene zdieľať so zvyškom sveta vaším duševným vlastníctvom? Je vari vaša fotka v cudzom meste niečím iným ako pozvánkou všetkým zlodejom v okolí, hovoriacou „haló, nie sme doma?“ Je vari vaša svojka s miestnym politikom niečím iným ako duševnou onaniou nad tým, akí ste sami slávni a dokonalí? Kúpili ste si nové auto, narodilo sa vám nové decko, alebo ste dostali nedostatočnú z výtvarnej, nebodaj hudobnej výchovy? A podelili ste sa o tom hneď s fejsbúkom? Tak sa potom, dopiče, nečudujte, že niekto tieto drísty pozbiera, hodí do excelu a urobí z toho report!
A vráťme sa opäť domov. „Prišiel som sem, lebo malo by sa s tým niečo urobiť,“ hovorí distingvovane pôsobiaci študent redaktorovi televízie na pochode za vyšetrenie vraždy Kuciaka. To je, samozrejme, dobrá veta a ten mladý muž zrejme ani netuší, ako trefne výrazom „malo by sa to“ vystihol slovenskú náturu. „Malo by sa“ je totiž vyjadrením túžby po zmene, len nech sa to zmení tak, aby som to nemusel urobiť JA, a hlavne aby to bolo lacné a rýchle! Takto dokonale by to nesformovalo ani decko splodené v noci, kedy jeho matku znásilnil na biliardovom stole motorkársky gang zložený z Lasicu, Coelha a Hawkinga. Pre toho mladého celá situácia zrejme pôsobí bezútešnejšie ako predikcia výkonnosti prvého dôchodkového piliera, ale ja sa opäť niečo opýtam. Kde si bol ty, študent zlatý, keď tvoji rovesníci totálne odignorovali voľby v 2016? Buď vyspávali celý deň opicu alebo volili Kotlebu a Kolára, čo je najmä v prvom prípade to isté, ako keby dali hlas Ficovi! Kde si bol, keď ti tvoja babka, inak rozumná žena, ale už ju kolená a kríže pobolievajú, oznámila, že voliť nepôjde, lebo ona potrebuje zasadiť roľu zemiakov, z ktorej jej polovica do jesene aj tak zhnije a druhú polovicu vykopú cigáni, lebo ju nemá oplotenú? Kde si bol ty, keď sa tvoj strýko zo Svidníka, ktorý noviny používa iba na utieranie zadku na latríne, vybral voliť „totých socialistov, lebo kapitalisti nám berú prácu a bijú černochov“? Prečo si mu vtedy neschoval kľúče od domu, neprehlásil ho dočasne za nepríčetného alebo ho hneď ráno neožral namol? Ja ti poviem, kde si bol. Vysral si sa na to! Teraz musíš kvôli tomu chodiť na námestia! Tak ti treba! Teraz bojuj za tú budúcnosť ty!
Patrilo by sa dať nejaký záver. Niečo iné ako „karma je zdarma“ alebo „ľuďom jebe“. Ale nič iné mi nenapadá. Tak to asi necháme tak a hádam sa to spraví samo, veď ako inak by sa to malo? Pa.
