Z mojich cyklistických článkov po Shimanami Kaido niektorých z vás najviac zaujala zmienka o tom, že ste tak článkovo deprivovaní, že by ste si prečítali aj šesťdielny cestopis po okrese Stropkov. Ja úplne rozumiem, že ľudí zaujímajú exotické destinácie, do ktorých sa počas života možno nikdy nepozrú, ale zas ani ja nie som takto odvážna, a to som východniarsky rodák. Čo ale viem pre vás spraviť, je priniesť vám príbeh o tom, ako som sa v Stropkove ocitla nejaký čas dozadu a ako som sa kultúrne obohatila.

Tak začnime po poriadku.

Niekedy po kovide to bolo, predtým, než som sa odsťahovala z krásneho modrého Dunaja do krajiny zobratej z mora, navštívila som rodnú hrudu spolu s mojím Swamp Germanom, volajme ho Jelle. Rodinu pokukať, poobšmietať sa po okolí, po lesoch a podobne. Chvíľu predtým sme pozreli na Netflixe The Andy Warhol Diaries — dokumentárny seriál — a ja som Jellemu rozprávala, že Andyho rodičia boli Rusnáci z východu Slovenska a že v Medzilaborciach, čo je viac-menej jeho rodiskom, stojí múzeum s jeho dielami a niektoré majú byť unikáty. Príležitosť na seba nedala dlho čakať a keď sme pri tejto návšteve Slovenska chystali, že čo budeme robiť, Jelle, že poďme do tohto múzea. Tak dobre, kuknem teda, ako sa tam dostať.

Prišli sme na východ k mojim rodičom a Jelle sa už dopytoval, kedy ideme do múzea Andyho Warhola. Hovorím mu, že nech si to poriadne rozmyslí, lebo nemáme k dispozícii auto a hromadnou dopravou to je čosi okolo štyroch hodín, jednosmerne. Slovensko je síce malé, ale do prdelákovíc je to celkom štreka. Povedal, že mu to nevadí. No dobre.

Nastal deň D, keď sme mali ísť do Medzilaboriec. Ešte raz som sa ráno uistila, že tam chce ísť, navrhla som alternatívy ako napr. poďme do lesa, poďme na Šarišský hrad, poďme hocikam, len nie do Medzilaboriec. Ja som síce bola na múzeum tiež zvedavá, ale nie až tak, aby som sa tam trepala 4 hodiny. A hlavne, ja som síce v Medzilaborciach ešte nikdy nebola, ale v tých krajoch už áno, a proste ako vravíme na východe - muchy sa tam otáčajú. Vedela som, čo nás tam asi čaká, a očividne, táto skúsenosť je neprenosná. Jelle tvrdohlavo stále chcel ísť, tak teda ok, keď myslíš, poďme. Ja som bola mentálne pripravená. Spravila som lepeňáky a zabalila vodu a poďho.

Najprv vlak Prešov – Humenné, ten sa ešte celkom dal, človek podriemka, počíta, vedeli sme, že sa neprevezieme, lebo vlak v Humennom končí a my sa v najhoršom prípade povezieme naspäť do Prešova. Neviem, ako dlho trvala cesta, ale keďže čas je relatívny, tak v mojej relativite to bolo tak 3 hodiny. V Humennom sme mali nastúpiť na autobus. Ak som si myslela, že tá cesta vlakom bola dlhá, tak to som nevedela ešte, čo bude toto… Asi dve hodiny reálne, 5 relatívne, sme sa terigali kdesi do nekonečna a ešte ďalej, pánu Bohu za chrbtom, po všetkých rurálnych oblastiach medzi Humenným a Medzilaborcami. Vtedy ešte bol školský rok, takže k nám v nejakej dedine pristúpili aj deti z menšiny a z autobusu sa stal párty bus v štýle “môj mobil dáva väčšie pecky ako tvoj”, a keďže revala hudba, decká sa prekrikovali. Konečne sme dorazili do Medzilaboriec — a to len tak, že som z okna videla budovu múzea a nejako sme vyskočili zavčasu z autobusu. Múzeum bolo ok. Malé, milé, ale po hodine niet čo robiť. Videla som, že Jelle zažíva trošku kultúrny antiklimax. Tak sa tešil, a za hodku niet čo robiť. Tak čo robiť teraz? Medzilaborce nie sú Paríž, aby tam človek zabíjal čas. Išla som rýchlo čekovať Google, že či tam nie je aspoň nejaká pizzeria, aby sme sa najedli, ale prv mi napadlo pozrieť si cp.sk, a cipana! O 10 minút ide autobus do Stropkova a zo Stropkova hneď prípoj do Prešova! Ideme!

Na autobus sme dobehli, nasadli a hodinu sa zviezli do Stropkova na niečo, čo sa veľkoryso nazýva autobusová stanica. Rozumej dva rady nástupíšť so strechou, čo vybudovali súdruhovia ešte počas normalizácie, nejaké lavičky a tak. Ideme čekovať bus z nástupišťa s nápisom Prešov. Na lavičke na nástupišti sedí asi 70-ročný ujko. Pozerám na grafikon — žiaden bus do Prešova tam v najbližšej dobe nie je. O hodinu a pol. Jebnutý cp ma oklamal!!! Pýtam sa ujka na lavičke, že kam ide, a on, že tiež do Prešova. A ja, že či nejde teraz bus. A on, že nie, že najbližší je až o hodinu a pol. Tak do riti. Lenže máme dva problémy. Obaja s Jellem sme hladní, lebo lepeňáky padli už v Humennom, a mne treba čúrať. Hlad sa dá vyriešiť, pri “stanici” stojí Tesco, ale čo ten záchod? Idem sa poobzerať okolo budovy stanice — a majú záchod! Lenže je otvorený len do 15:00, a už je 14:50 (nie, toto nie je preklep, to sú služby po slovensky), takže mám smolu. Poďme do Tesca, či toaleta nebude tam. Nič. V Stropkove ľudia po 15:00 už nečúrajú.

Prišli sme späť k nástupišťu a posadili sa, že si zjeme, čo sme si kúpili, keď tu ujco s taškou Lidl spustil, že odkiaľ sme a kam ideme a tak. A potom začal monológ o tom, že celý internet je klamstvo, lebo jeho syn je právnik v Bratislave a on mu to povedal, a že to vie, lebo má celý internet na CD-čku. Potom čosi hundral na Matoviča, a tak z ničoho nič zadriemal. My sme medzitým dojedli a šli sa prejsť okolo stanice, čo som privítala, lebo som dúfala, že nájdem kriačok, za ktorým sa vyčúram. Úspešná som nebola.

Konečne sa blížil čas príchodu autobusu, aj na stanici začalo byť rušno - prv išiel autobus do Giraltoviec a ten ďalší mal byť do Prešova. Začali sa na ten prešovský zhromažďovať aj ďalší ľudia, ujco stále sedel na lavičke, ale už nedriemal. Hundral čosi na chlapca, ktorý mal veľké slúchadlá — začula som len, že mládež, nevedia čo so sebou, dze to oni také dakedy mali, atď. Dedo si potom sadol dopredu a buzeroval celú cestu do Prešova vodiča. Keď sme pristavovali v Prešove, dedo sa postavil príliš skoro do uličky, lebo musel byť prvý von, tak som mala pocit, že šofér schválne trošku viac pribrzdil, a deda trošku vysypalo dopredu. Zato hromžil ešte viac, že to takych Šumacheroch ešči švet nevidzel. Ja som z busu tiež vystrelila, lebo som ešte stále potrebovala na záchod.

Potom som sa pýtala Jelleho, že čo teda hovorí na náš výlet, tak zhodnotil, že múzeum fajn, ale všetko to okolo ten zážitok trošku pokazilo, lebo mal pocit, že to bol prehajdákaný deň v dopravných prostriedkoch (kvôli vám som to kukla — sú to 3 hodiny jednosmerne — len pre porovnanie: som za 6 hodín bola z Amsterdamu letecky v Dubaji, a aj mi dali dvakrát najesť). A na to som mu už povedala len: “I told you so…”