Rukami systematicky potľapkávam po vreckách, no pod prstami nenastáva čakaná odozva. Po pár sekundách si uvedomím, v čom sedím a odopínam zips na vrecku na hrudi. Spomedzi šedých vreckoviek víťazoslávne vylovím malú krabičku a trasiem ňou vedľa ucha. Nie je to hitparáda, ale na priemernú večernú spotrebu to postačí. Pohľadom prebehnem po stole a medzi prázdnymi štucákmi nachádzam textilný obal a v ňom skryté cigarety. Jednak ma pohľad na priedušky a podobné pamlsky neprivádza úplne do vytrženia, druhak by prémiovejšia značka mojich cigariet v tomto prostredí mohla pôsobiť ako zámienka na vyvolanie konfliktu. Som síce stará známa tvár, no nie som domáci a to je to jediné, čo sa tu počíta. Cigaretu stláčam perami a s miernym prižmúrením sa pozerám po miestnosti. Je tu až mlžno, krčmár ani zberač už nejakú chvíľu nepremáva, večer sa len rozbieha. Vyberám zápalku a mienim prispieť k zníženiu viditeľnosti ešte o pár percent. Nedarí sa mi, dokonca ani pri opakovaných pokusoch a moja spoločnosť sa začína pochechtávať. Narodil som sa kompletne ľavoruký a zlomením poslednej zápalky som to dnes podčiarkol hrubým perom. Spýtavo pozriem na môjho spoločníka Fera, no ten len s úškrnom mykne plecami a potiahne si z elektronickej cigarety. Pokrok nezastavíš. Ani vo vieske pánu Bohu za chrbtom, ako je táto.

Fero a jeho elektronická cigareta. Síce prestal fajčiť jeden a pol krabičky denne, ale práve o toľko viac trávy spotrebuje každý večer. V krčme je určitým garantom toho, že som ako cudzinec v bezpečí. Raz som ho ráno našiel dolu držkou v jarku na ceste medzi Dojčom a Šaštínom. Smerom na cestu trčali len jeho oranžové gumáky a kus reflexnej vesty, ktorú mal na sebe. Hlavu mal opretú bokom o veľký kameň, čo bol jediný dôvod, prečo sa neutopil v potôčiku z topiaceho sa snehu. Vytiahol som ho, posadil k autu a otrel mu tvár uterákom. Polovica toho, čo som mal za špinu, boli modriny, to, čo zišlo ako špina, pod tým boli škrabance a malé rany. Otvoril som kufor, vybral časť víkendových zásob a polial uterák calvadosom a dal sa do ošetrovania. „Tebje ale konc drbe?! Víš jaká je to škoda? Oné, enem to rači vypit!“ zhodnotil, odobral mi fľašu a degustoval. Keď sa podľa uváženia dostatočne dezinfikoval, rozhliadol sa na obe strany, trochu kolísavo na mňa pozrel, zažmúril a spýtal: „De sem to?“ „Na polceste do Šaštína. Alebo z. Ťažko…“ „Šak ale neblékaj tak! Ešče čujem.“ Prerušil ma s bolestivým výrazom v tvári. „Ťažko jednoznačne konštatovať.“ dodal som pošepky, čo bola podľa jeho výrazu aktuálna hladina alfa pre komunikáciu. „Ty, já ti ani nevím, estly sem došeu na zábavu. A na kerú sem vóbec išeu. De mám kouo?“ Rozhliadol som sa, no inkriminovaný bicykel nebol v dohľade. Našiel sa o tri týždne neskôr pripnutý o lampu na námestí v Holíči. Najprv som si myslel, že Fero len žartuje, no potom k nemu priešiel a kľúčom zo šnúrky na krku odomkol zámok. Ako sa dostal až tam, alebo skôr ako Fero došiel odtiaľ až tak ďaleko bez náznaku spomienky, je dodnes záhadou.

Od toho momentu som ale bol viac ako obyčajný prisťahovalec a radový sused. Fero nám pomáhal okolo záhrady, ja som mu pomáhal okolo traktora. Po čase mi Fero odhalil pôvod svojho rešpektu, ktorého zdrojom bol namodro svietiaci skleník, ktorý ste za ideálnych atmosférických podmienok videli aj z vedľajšej dediny. Navyše keď Fero cvakol vypínačom, tak zakolísalo verejné osvetlenie, prípadne elektronický zvon v kostole vynechal jeden či dva údery. Všetci vedeli všetko, nikto nevedel nič. Kto nenakupoval pravidelne, ten aspoň skúsil a toho by v prípade zrady potiahol so sebou, prípadne by ho sklamaná klientela zobrala na výlet na starý majer za dedinu. Fero tu bol proste formát.

Škeril sa na mňa svojím žiarivo žltým úsmevom a čakal, ako si poradím. Naľavo odo mňa čosi cvaklo a keď som sa otočil, tak už som mal malý plamienok pred očami. Hneď za ním sa pomaly naberal zo svojej rozmazanej nezaostrenej podoby konkrétne kontúry plný dekolt. Pomaly som potiahol a zdvihol svoj pohľad až k jasne modrým očiam a širokému úsmevu z dokonalých bielych perál. Okamžite som sa zakuckal ako školák, čo prvýkrát ukradol cigaretu nepozornému otcovi a otočil som pohľad k stolu. Spod čiernych rovných vlasov sa ozval chichot znejúci ako zvončeky, pár rýchlych pohybov odľahčilo stôl od prázdnych štucákov a ani sme sa nenazdali a už ten jej malý rozkošný zadoček dokmital za výčap. Natálka, krčmárova dcéra, študujúca v Brne, toho času na prázdninách, pomáhajúca v rodinnom podniku. Napriek tomu, ako toto stvorenie vedelo rozžiariť deň, som držal svoj pohľad upriamený na stôl, kde gumený obrus pridržiavali kovové spony. To bolo miestne pravidlo. Nie kvôli starému Michovi, toho času kdesi v sklade, ale kvôli Boženke Michovej, toho času za výčapom, odkiaľ mala najlepší rozhľad.

Vždy som tvrdil, že ak v živote nájdem ženu, ktorá v jednej ruke odnesie desať plných politrákov, tak si ju vezmem. Po tom, čo som spoznal pani Boženku, som toto tvrdenie prehodnotil. Starý Micha si asi kedysi hovoril čosi podobné, ale nestihol prehodnotiť. Pani Boženka bola zlatá žena a všetci sme boli jej “dzecka”, ale kto pozrel na jej pokrvné dieťa, ten bol synom smrti. S rukami, ktoré vyzerali, ako keby mala neustále nasadené bejzbalové rukavice, vedela uštedriť one-hit KO sebeväčšiemu chlapovi, čoho som bol neraz svedkom. Ako sa rýchlo smiala, tak rýchlo ukončovala každú krčmovú bitku. Ale to pivo, to vám s tými medvedími tlapami úplne hýčkala.

Otvorili sa dvere a do nášho panoptika pribudlo pár nových kúskov oblečených podľa tunajšieho dresscode, teda v monterkách a gumákoch. Najväčší frajeri na nich ešte vliekli kúsky slamy, ktoré všetkým hrdo ukazovali, že sú živočichári alebo nebodaj traktoristi. A kto je traktorista, ten už tu čosi dokázal. Moje monterky boli len od oleja a nafty, v miestnom kastovom systéme som tak bol len kdesi v strede a aj to len vďaka môjmu mentorovi traktoristovi. Pozoroval som, ako si traja zo skupinky sadli a ako najmladší zamieril k výčapu. Údel padawana. Pri bare sa otočil smerom naspäť k stolu, rozhodil rukami a mykol plecami. “Osem, šak sme štyré!. A ze zápražku, inak sú to vyhodzené peníze!” naordinoval Tono Kvietik a vo vzduchu ukazoval sedem prstov. Nie preto, že by sa pomýlil, on proste viac nemohol. Tono bol známy majster na všetko. Keď sme sa prisťahovali, najali sme si ho na pomoc pri rekonštukcii domu. Dodnes si pamätám, ako mu nepasoval kotúč do karbošky, tak z nej dal dole ochranný štít. Následne si sediac položil kachličku na stehno a dal sa do prírezu. So zaťatými zubami som pozoroval, ako sa môj zamestnanieč načierno pokúša zmrzačiť, čo by ma mohlo stáť pobyt v Želiezovciach. Prírez zvládol bravúrne, o tom žiadna, potom sa dal do dobrzďovania kotúča dlaňou ruky, na ktorej mu už chýbal jeden prst. Toho času ešte jediný. Na moju otázku, či sa nebojí, že takto príde o ďalšie, mi len stroho odvetil: “Ne. Šak aj tento mi ukúseu kúň, co sem mu myu zuby. Jak keby tá potvora vjedzela, že rád ím kone.” Ako som už spomínal, Tono bol majster na všetko.

Znovu sa otvorili dvere a dym sa zvíril, ako keď preletí vrtulník UH-1 Huey v Údolí tieňov. A rovnako ako v spomínanom prípade, aj teraz to bola predzvesť boja a prúseru. Bolo ich šesť, teplákové gate, páperové vesty, nagelované vlasy, roztrasené kerky spravené v okresnom meste, slnečné okuliare od vietnamcov. Raz som sa vyskytol na pive v susednej dedine, kde boli oni domáci, takže som vedel, že pre toto prostredie sú niečo ako alkalický kov hodený do vody. Pomedzi stoly sa začali hrnúť k výčapu, pričom prvý z nich narazil do mladého, ktorý sa práve otočil s plnou táckou pív a borovičiek. Napriek tomu, že zabalancoval lepšie ako dlhoročný člen Baletu československej televízie v časoch najväčšej slávy Televarieté, jeden štucák to neustál a vyhodil svoj obsah na modrý poleyster vesty, ktorá ho nacucla ako špongia. Boženka pred pár minútami zmizla kdesi vzadu, Natálka si len tisla zovreté päste na ústa, čo prirodzene vytváralo tlak aj na jej hrudník. Na takúto Boženkou nestráženú chvíľu sme všetci čakali mesiace, ale teraz bolo potrebné svoju pozornosť usmerniť inam. Gelový kráľ v čele skupiny zasyčal cez pery a udrel zospodu na bližšiu hranu tácky, čím ju vyklopil na mlaďasa. Ten sa nezaprel a v snahe všetko zachrániť si ju pritisol na hruď, čo síce nezachránilo obsah, ale pohár sa mu nerozbil ani jeden. Celé dianie malo rovnaký efekt, ako keby ste vošli na dvor cudzieho psa, prišli k nemu popri tom, ako si močí na svoj obľúbený strom a kompletne by ste ho aj s tým stromom prešťali. Nasledujúce chvíle prebehli ako blesk. Tono zovrel svoje neúplné päste, vedľa sediaci Milan zaťal svoj neúplný chrup, tretí pri stole, Jožo, bol neúplný už tak nejak od narodenia, tak len proste vstal. S hurónskym revom vyrazili domáci do útoku, čo však hostia prirodzene čakali. Padawan pustil tácku a za rinčania skla vypálil gelovému kráľovi pravý fackový hák. Podľa miestnych tradícií, jediné tolerované päste boli tie štrbavé, Tonove. “Sceme si dať po papuli, né sa zabit,” bolo mi raz vysvetlené. Z vedľajšiej miestnosti od gulečníku pribehli ešte dvaja miestni, o ktorých si z počutia pamätám, že celé dni búrajú dobytok. Verím tomu, lebo hostí rozbúrali pár ranami, ale prišlo to neskoro, keďže náš pôvodný quartet už sa z troch štvrtín váľal po zemi, akurát Tono poskakoval pomedzi padlými druhmi a mával pred sebou rukami ako boxer zo starého filmu. Jeden z hostí pristál o kus vedľa na stoličku, pričom polámal jej latkové obloženie, poctivý kovový rám vydržal. Vstal, zobral zo stola popolník a vyrazil do boja. Pokúsil som sa vstať, no Fero ma zatlačil naspäť do stoličky: “Sedz fčil. Nech sa tučú, nesceš, aby ti nekdo vráciu.” Nedal som sa, a predsa som vstal a predral sa k výčapu práve v momente, keď sa Natálka snažila vybehnúť smerom ku skladu. Rád by som povedal, že letiaci štucák, ktorému sa Tono uhol, som hlavou zachytil zámerne a že som sa hodil pred Natálku, ale bol som v zlý čas na zlom mieste. Ale dobrom, záleží od uhla pohľadu. Ten môj bol momentálne z podlahy, odkiaľ som len nejasne videl kvetinkovú zásteru a poskladanú ponožku v sandáli, ako ma prekračuje. “Já vám dám, poondzatí búrané, robit mi tu bordel,” zaznelo za zvuku dopadajúcich faciek. Raz som videl tlieskať na vystúpení tulene, bol to totožný zvuk. Rachot a buchot pomaly ustával, od otvorených dverí sa tlačil studený vzduch. Posledné, čo som videl, bol utekajúci gelový kráľ, na ktorého chrbte dopadali rany rozúrenej medvedice. Ľutoval som doktora, čo mu bude dávať dokopy stavce.

Keď som otvoril oči, bola nado mnou Natálka a utierala mi vreckovkou čelo. Usmievala sa a to, že som ju videl naopak, mi uzrejmilo, že pri mne kľačí a ležím jej na stehnách. Podvihol som hlavu a rozhliadol sa po miestnosti. Starý Micha zamätal, dym znovu hustol, Boženka znovu čapovala. Miestna štvorka sedela znovu na svojich miestach, ako keby sa nič nestalo, akurát mladý mal mokré monterky, Milan bol bez predných zubov a Jožo mal monokel. Fero sedel, poťahoval z elektronickej cigarety a škeril sa na mňa. “Hej hrdzina, sa ti rožalo? Za chvíľu dondze náš mladý a vezme ťa toť do Malacek, nech ti to zašijú. Cinter máme beztak plný,” povedala mi ešte s doznievajúcim bručaním v hlase Boženka. Pomaly som sa pozviechal zo zeme, práve keď sa otvorili dvere a vošiel malý medveď. Ešteže sa Natálka ponáša skôr na tatu. Vyškerený Fero ma podoprel, zobral mi zo stola cigarety a vybral sa so mnou k dverám. “A hrdzina! Až ťa zaštopkajú, staf sa u nás zajtra na obed. Šnicle hádam jíš,” usmiala sa. Na jednu stranu som sa tešil, na druhú som vedel, čo bude najbližšou zámienkou pre domácich.

Naša dedinská krčma. Miesto, kde sú k sebe ľudia priami a spravodliví, kde sa majú radi, aj keď si včera dali toť dve cez papuľu. Malý kus džungle, kde zženštilý pajác modernej doby neprežije ani dve minúty. Miesto, akých už v tejto našej malej krajine mnoho niet. Miesto, ktoré milujem.