Poznáte to, pozeráte na klávesnicu, kde nepárnymi prstami naháňate tie párne, pred vami sa poslušne plní ešte nedávno prázdny mail (...ngljsdjgbskk aigbdn nasdfnja...), ktorý neskôr aj tak ani len neuložíte. Posledná polhodina práce úspešne nasimulovaná.

Zdvihnete zrak až k nástenným hodinám, kde predbehnutá malá ručička zaparkovala na jedenástke. Matne si spomeniete na rannú chladničkovú ofenzívu, ktorá započala 5:15 ZULU, pričom posledný pečivový zajatec bol popravený medzi bránkou a nástupom do auta, asi 5:38. Pozriete z okna a na mieste, kde by ste s radosťou uvítali salaš, parkuje medzi tridsiatimi ďalšími autami biela Fóbia systémom nárazník-dvere-nárazník-lampa. Na rohu, kde by sa krásne vynímal stánok s domácimi langošmi, nakupuje mládež perník v prášku. Zmierite sa teda s realitou, že dnes, tak ako v každý iný deň, ste odsúdení do spárov vašej táckarne.


Naša táckareň je magické miesto, ktorého vedenie (výstižne symbolizované zvieratkom bez mozgu) si plne uvedomuje svoj monopol, plynúci zo zákonnej tridsaťminútovej prestávky v kombinácii so vzdialenosťou ostatných podnikov. No dobre, pár podnikov v okolí je, ale sú ešte viac na prd a zväčša ešte drahšie a normálny chlap sa tam nenaje.
Z monitora sa dozvedám, že po niekoľkýkrát vo svojej histórii sa náš drahý provider šlichty rozhodol zmeniť systém menu. Žiadny svojvoľný výber a kombinácie, čo sme nebodaj v demokracii? Menu odteraz zostavuje výlučne špecializovaný zamestnanec (logicky teda ceny idú hore) a akákoľvek žiadosť o zmenu príloh môže byť potrestaná zarazením naberačky až po dvanástnik. Nie zhora.
Sú vzácne dni, kedy sa im skutočne nejaké jedlo vydarí, no človek má väčšiu šancu vyhrať v lotte prvú cenu. Trikrát po sebe.

Kombinácia moravského vtáčika so špenátom ma hneď na úvod utvrdzuje v tom, že dnešné menu je priamo varené pre prasce, ktorým ho neskôr odvezú v zberných nádobách. Dočítam dnešný výber, zhrozený utieram pot do rukávu saka a vyberám honosne nazvané omastené špagety Allio ollio di pepperoni.
Beriem tácku a ostatné potreby a rozmýšľam, že jediný momentálny rozdiel medzi mnou a väzňom v tretej výchovno-nápravnej skupine je materiál použitý na príbor. Inak všetko narovnako, ešte nám to aj obom platím.

S týmto hrejivým pocitom hľadám výdajné miesto pre mnou zvolené menu. Po žmúrení na hieroglyfy bez okuliarov nachádzam svojho výdajcu. Svoj výber potvrdzujem úsmevom a prikývnutím, po ktorom už mi podáva tanier. Chvíľu zvažujem, prečo by som mu mal držať tanier zadrbaný od naberačky, kým mi on naberie moju porciu. Akoby drobnými frisbee náprahmi je mi opäť naznačené, nech preberiem tanier, tak nehrám chrumkavého a prevezmem.

Pohľad na tanier, pohľad na kuchára, pridávam úsmev. Kuchár sa začervená, opätuje pohľad, ale evidentne nechápe. Napriek tomu, že môj život znepríjemnilo už mnoho žien, prípadné pozvanie na drink v Teplárni zatiaľ nedávam a preventívne nasmerujem pohľad znovu do taniera. Po dramatickej pauze opäť pozerám na kuchára, tento raz simulujúc hladné šteňa, odozva stále bez pochopenia. Tretia optická analýza, pohľad hore, jedno obočie hore, snaha pripomínať The Rocka pred jeho finisher úderom je na maximálnej úrovni. „To máme normu, s tým ja nič nespravím...“. V duchu ho prekopnem ponad pult skrz tabuľu aj sadrokartón, reálne však len s koženým výrazom pustím tanier na tácku a nechám zaštrngať príbor. Pri pokladni zisťujem, že môj medzisúčet aj so šalátom a nápojom atakuje dvojcifernú sumu. Not bad, na jedlo podľa vzoru prvej Neovej večere vo svete mimo Matrixu. Toto už ďalej fakt nie.  

Kde nájsť správnu motiváciu? Smrť hladom nás mužov privedie len ku konzervám a jednoduchším pokrmom. Ako sme rozoberali nedávno v diskusii, tak aj mojím vrcholným gastronomickým vrcholom bol guláš alebo perkelt – podľa toho, či som tam drbol smotanu alebo nie. Problém číslo dva je fakt, že jesť musíme viac dní po sebe, a to s rovnakou stravou moc dlho nefunguje. Tento čas je síce možné natiahnuť obmieňaním príloh, ale keď pred vami na stole stojí perkelt (s cibuľou na kolieska, šak nejste buzna kua) + sáčková ryža + dve knedle z mikroténového sáčku z mikrovlnky, mali by ste začať tušiť, že niečo s vaším životom nie je tak úplne v poriadku a je možno čas to zmeniť.

A tak v živote každého muža príde moment, keď si kúpi slona dovezie domov prvé Maserati si uvedomí, že varenie rovnako ako množstvo iných v spoločnosti ťažko preceňovaných a preplácaných služieb nie je vôbec komplikované. U mňa to prišlo v momente, keď som sa preklikol až za kanál 48, teda do vôd, kde má väčšina z nás už len skryté porno spravodajstvo v jazykoch, ktorým trt rozumieme, a kanály, ktoré nemáme zaplatené. Ale v tejto bezútešnej vate predraženého programového balíka bola aj TV Paprika a program o tom, v ktorom vás Mr. Oliver naučí šetriť.

Z fláku hovädzieho a troch surovín spraviť večeru pre dvoch? Ja jem za dvoch! Super! K zvyškom pridať ryžu a ďalšie dve suroviny a mám kórejskú smaženú ryžu? Ti hrabe? To chcem! Dezert za sedem minút? Toto keď vybalím v kuchynke ako náhradu korpo-obeda, tak sa kolegyne zo mňa roztečú! Naťukal som suroviny do mobilu a zhodnotil, že väčšinu vecí nemám a aj tie, čo mám, asi nie sú úplne ok. Cibuľu v takých farbách by nevyrobil ani Pixar. Ak nechcem žobrať od dverí ku dverám, budem musieť nakúpiť.

Samozrejme, že moje odhodlanie bolo nahlodávané lenivosťou, ale možnosti typu „sadnúť si do plnej korpo-kuchynky a so smutným pohľadom začať lúpať banán a dúfať, že to niekomu bude blbšie ako mne a niečo ponúkne“ som veľmi rýchlo zavrhol. Spolu s možnosťou „párky s chrenom/horčicou/kečupom obarené vodou z kanvice“ by vedeli naštrbiť váš sociálny status a to nechceme, dokresľujeme predsa svoj obraz najdokonalejšieho chlapa vo firme za všetkých okolností. 

Zvolil som teda jednu z predajní Zdena z Popradu a vybral som sa bádať v jej útrobách po jednotlivých položkách. Cibuľa, check. Ryža, check. Kypriaci prášok... fuck. Ani jeden obal s obdobným nadpisom. Periférne registrujem blížiacu sa tmavovlasú štíhlu postavu: „Prepáčte, neviete mi poradiť? Prášok do pečiva a kypriaci prášok je to isté?“ Na tvári pamätajúcej dve desaťročia a nejaké drobné sa vyčarí úsmev: „Áno, je to to isté. Ale zoberte tento, podľa mňa je lepší, tiež ho používam“. „Ďakujem, ste milá,“ vrátim úsmev a so zdvihnutým obočím čítam z mobilu ďalšiu položku. „Čo máte ešte na zozname? Pomôžem vám to nájsť,“ ozve sa spod tmavých očí, stále za sprievodu úsmevu. To varenie doma nakoniec bude možno lepšie, ako som očakával...  A vy do toho choďte tiež!