Človek je tvor síce uvedomelý, no mnoho vecí si nevie predstaviť a do mnohých situácií sa nevie vcítiť, kým sa mu samému nestanú. Zväčša do momentu, kým sa mu naozaj nestanú, tak si ani nepripúšťa možnosť, že by sa vôbec stať mohli. A tak som aj ja toť do nedávna bol nezraniteľný a všemocný. Potom to ale prišlo. 
 
Ak vám nadpis článku nič nehovorí, tak vedzte, že ide o názov filmovej klasiky od Alfreda Hitchkocka. V nej je hlavnou postavou fotoreportér s ťažkou zlomenou nohou, kvôli ktorej je na mnoho týždňov pripútaný na lôžko. Zo svojej postele tak pozoruje oknom do dvora susedov v ostatných bytoch, pričom sa asi stane svedkom vraždy. Asi preto, že mu to neverí ani jeho ošetrovateľka, ani priateľ od polície a ani jeho priateľka, ktorú vyšle na prieskum. Ďalej nebudem spoilovať, ak ste to nevideli, naozaj si to pozrite. Tempo je trošku pomalšie, ale film je to excelentný.
 
A hoci nie som fotoreportér, ale len sketa pracujúca pre nenávidenú finančnú skupinu, sa mi zhodou okolností podarilo zlomiť si členok ľavej nohy a to tak, že dosť škaredo, čo tiež náležite otočilo moje vnímanie sveta. Až do tohto momentu som nemal nikdy nič zlomené a to aj napriek tomu, že som vypadol z korby idúcej vétriesky, preletel zatvoreným oknom o poschodie nižšie, prípadne sa snažil štyrom konšpirátorom naraz racionálne vysvetliť, že Putin fakt nie je ochranca planéty, ale iba obyčajný čuramedán. A teraz som si len tak kráčal lesom, ušiel mi pod nohou kameň, noha sa nahla, batoh a časté návštevy McDonalds ma dotlačili do jarku a po kontakte s kameňmi som počul a cítil hlasné prasknutie. Triezvy. Hanba do konca života. Ešte som ale netušil, ako veľmi sa môj život v dohľadnej budúcnosti zmení. 
 
Samozrejme ako  prvá prišla konfrontácia so slovenským zdravotníctvom, nakoľko bola nedeľa, tak pohotovosťou, kam som prišiel po dvoch, opierajúc sa o kus dubového hranola (doma som lepšiu barlu nenašiel). Môj členok bol krásne guľatý, zhruba o veľkosti čerstvého žltého melónu. Napriek tomu som sa s doktorkou dostal do debaty na tému "viem, ktorá moja noha je zranená a nie, toto nie je len narazené a neprídem na rontgen až o tri dni, ak sa to nezlepší". Moja konečne štíhla fotka ukázala, že som bol z nás dvoch ten lepší diagnostik a tak sa dali veci do pohybu. Sádra, barle a lístok na kontrolu s údajom o dobe predpokladanej liečby 8-12 týždňov. To je ten moment, kedy si neuvedomíte, že to sú tri mesiace o paliciach, ono to ale rýchlo príde. A áno, pri kĺbe je toto štandardná doba, do ktorej sa neráta následná rehabilitácia. 
Naspäť k autu som sa teda už pajdal o troch, pričom som strašne funel a syčal. Samotná noha zďaleka tak nebolela ako barle šticujúce mi svojim gumeným zakončením obe pazuchy. Čo krok, to dvojité babičkine uštipnutie, akurát nie do líca. Večer pred zrkadlom to vyzeralo, že mi prišili na každú stranu riť paviána, na ktorú sa pripája ruka. Na zdravej nohe sa mi začalo naťahovať lýtko a bolieť ma klenba, nárt a prsty. To si tiež neuvedomíte, ale pohyb na barlách nie je chôdza, ale de facto skákanie, alebo skôr beh. Podnes preto stále chodím v bežeckých teniskách na asfalt, lebo nič iné tak dokonale netlmili otrasy. Sem ešte vstupuje druhý faktor - koľko viete urobiť skokov na jednej nohe? Pokojne aj s oporou palíc, cez ktoré prenášate váhu. Pri 99% populácie bude rovnaká odpoveď - veľa nie. A tak sa aj môj svet razantne zmenšil. 
 
Druhý deň už začala zlomená noha rapídne bolieť a čo i len sa o ňu oprieť bolo nemyslitelné. Keďže som blbec, tak som sa tak šiel ukázať do práce, aby som si vyjednal homeoffice a zobral potrebné veci. Cesta do práce sa stala adventúrou na úrovni Princa z Perzie. 
Z parkoviska ku vchodu 450 metrov so šticujúcimi barlami a taškou cez plece, ktorú bežne nosím a nepríde mi ako príťaž. Teraz to bolo ako si priviazať k sebe betónovú tvárnicu. Prichádzam spotenejší ako keby som osúložil celé internáty v Mlynskej, vrátničku nevynímajúc. Level 1 - otočné vstupné dvere. Zazriem tlačítko pre vozíčkárov (ktoré netuším na čo tam je, nakoľko do priestoru medzi dve sklá sa vozíček inak ako riadeným šmykom nevôjde a už vôbec sa tam nemôže pohybovať), ktorým si dvere spomalím, no šikmý pohyb na barliach mi nejde. Vplyvom toho mi samozrejme zadná dobiehajúca stena striedavo ťuká do zlomenej nohy a ja spustím horšiu spŕšku nadávok ako dánsky námorník za búrky na otvorenom mori. Prichádza level 2 - turnikety. Tu objavujem najzbytočnejšiu bytosť na svete, ktorá mi neskôr neváha dovrieť pred ksichtom dvere, prípadne ma nechá vyložiť v obchode tašku, lebo som tovar dával priamo do nej už v predajni (logicky, bez voľnej ruky na košík, len teda podľa nich by som ho mal asi nosiť na cicine). Áno, je to pán sbs-kár (všimli ste si v tom to slovo "kár"? Podľa mňa to nie je náhoda). Ten ma nechá pekne podísť cez celú halu až k sebe, aby som mu ukázal kartičku na krku, pričom stále sedí na kresle za pultom a mieša si kávu. Potom mi na diaľku otvorí bočné dvere a ja môžem ísť cez celú halu naspäť a k výťahu. Štrnásť metrov, keby ste chceli vedieť. Ono metre a schody začnete veľmi presne počítať, pamätať si ich a plánovať podľa nich trasu. Level 3 - vstupné dvere na čip so SAMOzatváraním. Priložiť kartičku, stlačiť kľučku, trochu ustúpiť a prejsť dnu. Bežne žiaden problém, no teraz mám presne nula voľných rúk a jednu nohu vo vzduchu. Prejdem tak, že mi dvere dajú po chrbte a samozrejme aj po nohe. Rovnaká situácia je aj pri dverách na wc (tu sú za sebou rovno dvoje také), takže radšej ani nepijem, nech tam nemusím chodiť. 
 
Vybavili sme teda prácu, cestou domov ideme vyzdvihnúť lieky, čo doktorka predpísala. Ďalšie prekvapenie - bude to 10 injekcií, ktoré si mám pichať do brucha. Tu by sa asi žiadalo dodať, že nikdy nebudem narkomanom minimálne pre to, že mám panický strach z ihiel. Takže najbližších 10 večerov vyzeralo tak, že som kľačal na kolenách ako porazený japonský generál chystajúci sa spáchať sepuku. Ešte aj držanie ihly som mal rovnaké. A nebudem klamať, prvé dni boli aj slzy, frustrácia a mierna hystéria, kým som tento strach prekonal. A síce to bolo strašné, ale aspoň to pálilo jak hovado.
 
Najbližší mesiac som teda strávil doma na homeoffice, poobede a po víkendoch nevediac čo už od dobroty robiť. Raz denne som v rámci vzdoru išiel vyvenčiť psa sám (inak mal vždy nejakého dogsittera), tridsaťosem metrov na lúku, sadnúť, hádzať loptičku, tridsaťosem metrov a jedenásť schodov naspäť. Pravé lýtko sa mení na pletienku, ľavé kompletne atrofuje a ako mi začína členok odpúchať, tak sadra na nohe "tancuje" a bolí ma každý pohyb. Tretí deň, vracajúc sa z daždivej prechádzky si sádru po ušmyknutí na mokrej dlažbe zlomím priečne. Prvý reflex bol samozrejme postaviť sa na obe nohy, ale tak aspoň som nedrbol a nezlomil si niečo ďalšie. Kamarát lekárnik má zásobil kopou dobrôt, ktoré majú urýchliť moju liečbu a dal mi pár tipov. 
 
Preto keď prišiel deň kontroly som si namiesto sadry vybavil termoplast, napriek tomu, že ma lekár odrádzal, lebo sa za to dopláca. Vo finále to bolo 97 centov, tak som im ako buržuj nechal celé dve eurá. Termoplast inak veľmi odporúčam - je to tri štvrtiny ľahšie, viete si to doťahovať a pred sprchou si to dať dole. Plus keď vás vezmú dvere cez prdel, a že sa to stale aspoň 30 krát, tak nepraskne. Celkovo som takto absolvoval aj niekoľko týždňov chodenia do práce a nebyť úplný rebel, tak mám nohu v puzdre ešte aj dnes. Môj pohľad na náš na prvý pohľad dostatočne bezbariérový svet sa radikálne zmenil a ja som voči takýmto ľuďom podstatne ohľaduplnejší a nápomocnejší, ak sa dá. On ten trojnohý život vám ukáže ale rôzne úskalia. Napríklad: 
 
Sprcha - miesto kde sa môžete zabiť. Je sranda sa dostať do vane (neraz som padol rovno na hubu, pričom som so sebou zobral aj všetky šampóny a serepetičky okolo vane rovno do vody... inak, videli ste už môj nový mobil? Armádna špecifikácia v rámci nárazov a potopenie do jedného metra. Odporúčam až do konca liečby). Ešte väčšia sranda je na jednej nohe sa dostať z vane. Keďže sa mi dlážka šmýkala, prezieravo som si dal na ňu uterák. Sebavedomo som na neho šlapol a o pol sekundy som ležal ako korytnačka na chrbte zasypaný šampónmi a serepetičkami, ktoré som vyložil na práčku, aby nedrbli zase do vane. 
 
Obchod - miesto, kam bez asistenta ani nechoďte. Veľký košík tlačiť nezvládnete, malý nemáte ako držať v ruke. Past vedle pasti pičo, poviete si. Riešením je ďalšia osoba, ktorá ide tri kroky za vami ako islamská žena a poslušne nakladá do košíka veci, na ktoré ukážete. Prípadne taška cez plece, len teda potom ste pre miestneho Corrada Cattaniho/Kojaka (podľa množstva zostávajúcich vlasov) automaticky lopkár.
 
Pošta - miesto kde vás budú chcieť zabiť dôchodci. Ako vážne a fakt, naši starší občania sa mi ukázali ako to najzbytočnejšie a najhnusnejšie čo v tejto spoločnosti je. Teta so zle namalovaným obočím a fialovou hlavou ma bez hanby požiadala aby som jej uvoľnil miesto na sedenie, pričom o desať minút neskôr už som ju videl bežať na autobus idúci smer Tesco. Raz som dokonca využil MHD (inak som jazdil autom s automatom, čo s ľavou nefunkčnou nohou nie je problém), kde ma síce teta z miesta nevytlačila, ale sa nadomňa postavila a pindala na týchto dnešných mladých. Rovnako tak v obchode, kde vám každý sám od seba uhne, dôchodca ako pán tvorstva čaká, že vy zdvihnete barlu a chvíľu ju podržíte bokom vo vzduchu. Argumenty ohľadne fyzikálnych zákonov ani netreba skúšať. 
 
Aby som ale nepindal, tak má život trojnožky aj svoje výhody. V obchode aj na pošte vás všetci okrem dôchodcov chcú pred seba pustiť. Kolegovia vám nosia obedy a nákupy. V krčme bez obsluhy vám jedinému nosia pivo. Okrem sbsKárov a dôchodcov vám všetci sami od seba otvoria a podržia dvere. Dokonca aj ženy. Zároveň je vaše zranenie úžasným lámačom ľadov, kedy sa vám aj kočka, čo evidente robí topmodelku, sama od seba prihovorí a začne sa zaujímať o to, čo sa vám stalo. Odporúčam preto mať niekoľko náhradných príbehov o tom, ako sa vám to stalo. Základná schéma by mala obsahovať požiar, zrútenie budovy, mačiatka a malé deti a vašu obetavosť na ich záchranu aj za cenu vlastného života. Dôchodcov nie. Tým pomáhali sbsKári a všetci spoločne uhoreli pod troskami.