Plameň sa triasol pod občasnými poryvmi vetra a len-len, že nezhasol. Horúci vosk mi stekal po hánkach zovretej päste, v ktorej som sviečku kŕčovito držal. Bolo mi to jedno, sústredil som sa hlavne na to, aby som ju sám omylom nesfúkol a neocitol sa tak v absolútnej tme. Od prvého momentu to bol idiotský nápad, ale teraz je už neskoro ľutovať. „Romáááááán...“ zakričal som do tmy, no okrem ozveny sa mi inej odozvy nedostalo. Tma a chlad ma objímali ruka v ruke. Vybehnúť bez bundy bolo v tomto počasí tiež veľmi hlúpe. Teraz to bolo jedno, vydržím, musím. A musím ho nájsť, inak sa nemôžem vrátiť. Predovšetkým, nie som si istý, že sa bez neho vôbec zvládnem vrátiť. „Romáááááán...“ skúsil som znovu. Vľavo odo mňa sa ozvalo zašušťanie a postupne sa blížilo. Kroky. Na Romana príliš ľahké kroky. Utekať už ale nebudem, na to rovno zabudni. Zaprel som sa pravou nohou do snehu, vystrel ľavú ruku s provizórnym kyjakom a pripravil sa vyraziť. V mihotavom svetle som žmúril do tmy, malé hrášky studeného potu mi vyrážali na čele, zastavovali sa až na perách a brade. Postrehol som, že do blížiaceho sa šuchotu škrípem zubami. Strach sa ma držal pevne, ale vôľa žiť mi dodávala odvahu. Ona a bezradnosť, tak pol na pol. Hlúpy, zlý, blbý, idiotský nápad. 

-

„To je to vážne taký neskutočný problém?!“ spustila a zbesilo pri tom gestikulovala rukami vo vzduchu. Svoju rýchlu zápornú odpoveď som už oľutoval, ale ten pravý náklad mal ešte len prísť. Ostatne, ako vždy, keď som sa pokúsil nejakú hádku vyhrať logickými argumentami. „Muc, nie je to vyslovene problém, ale poznáš chalanov. Sme partia od základky a chodievame tak od strednej. Máme svoje zvyky, témy a hlavne tempo. Čo bude medzi nami robiť introvertný bronchitik?“ „Je to môj brat! A keby si bol k niečomu, tak už je to tvoj švagor! Len ja som tak blbá a naivná, že štvrtý rok čakám márne na prsteň...“ vypočul som si trochu zdesene. Posledné, čo som potreboval, bolo dať sa zatiahnuť k tejto téme. Dosť, že mi ju o uši omieľa pri každej príležitosti moja drahá „skoro svokra“. „Okej.“ „Čo okej?“ „Roman pôjde s nami.“ „Hovoríš to len preto, aby sme sa nebavili o svadbe!“ „Nie Muc, hovorím to preto, lebo chcem, aby s nami išiel. Nerozmýšľal som a bral som to fakt egoisticky. Viem, že nemá veľa priateľov, určite ho trocha spoločnosti poteší a ostatne aj chalani sa určite potešia.“ zaklamal som. Pamätám si, ako som si Romana pridal na Facebooku a do pár minút som na nástenke mal vyzdieľaný príspevok z jeho vlastného konšpiračného vlogu, ktorý si ešte aj sám olike-oval. Keď som pri našom zoznámení hral záujem nad tými priblblými teóriami, ktorými ma oblažoval, tak mi ani vo sne nenapadlo, že ma s nimi začne spamovať. Večer na pive bol môj nový nástenkový tapetovač samozrejme hlavnou témou a ja som sa od hanby skoro prepadol pod zem.
Holt, každá krásna žena má nejakú skrytú vadu. Moja priateľka mala Romana. Priemerne vysokú vychudnutú kôpku nešťastia, ktorá napriek tomu, že bola jej starším súrodencom, tak stále bývala u rodičov. Bez vízie osamostatnenia, či aspoň náznaku sociálneho života. A teraz mi táto stelesnená bezútešnosť mala pristáť na ramenách a ja som ju mal so sebou vliecť na túru do lesov.
Držal som však na tvári úsmev a pomaly sa úsmev vyčaril aj na jej tvári. „Tak teda dobre. Idem mu to napísať! Alebo skôr zavolať, určite niečo hrá a vtedy skoro neodpisuje...“ povedala si sama sebe za pochodu a vyšla z obývačky. S povzdychom som zaklonil hlavu a zvalil sa do kresla. Pozbieral som sily a oznámil túto novinku aj chalanom cez skupinový chat. Po piatich minútach polemizovania o mojom duševnom zdraví, strate semenníkov a kvetnatých opisoch dojmu z Romana som len sucho konštatoval, že pre túru vytvorím zvláštnu konverzáciu a ostatných som poprosil, aby sa v nej krotili.
„Tak, Romi sa veľmi teší, vraj sa už sám dlho chystal do lesa, len stále nenašiel odhodlanie.“ To určite, úplne živo si to viem predstaviť ako pri zatemnených oknách, nervózne klikajúc do myši a bohujúc na orkov a elfov vymýšľal, ako ísť niekam do prírody. „Super Muc. Pridám ho do konverzácie, čo na to máme, tam dohodneme podrobnosti.“ Usmiala sa, sadla si mi na kolená, vyložila si nohy cez operadlo a objala ma. „Uvidíš, Romi bude fajn, keď ho viac spoznáte. Všetci sme predsa nejakým spôsobom zvláštni.“ dodala a dala mi rýchlu pusu. Hej, všetci sme zvláštni, ale nie všetci chodíme dvakrát do roka v kartónovom obleku medzi šestnásťročné deti hrať sa hry, pozerať na vystúpenia ostatných zúfalcov a ešte za to platíme. To som si však nechal pre seba, usmial sa a vrátil jej pusu. Večer sa ešte dal zachrániť, tak to hlavne nepokaziť.

Štandardne sme dohodli potraviny, rozvrhnutie špeciálneho príslušenstva ako panvica, rošt, ešusy a podobne a navrhol sa dátum. Až v tomto momente sa po prvý krát ozval Roman. „To bude zimný slnovrat! Viete čo všetko sa vtedy môže v lese udiať? Dobrodružstvo ako má byť!“  Nie, vážne nie. Ja odmietam uveriť, že dospelý chlap môže riešiť podobné veci s úplnou vážnosťou. „Robí si srandu, však?“ prišlo mi separátnou správou. „Jasné, on má len taký svojský humor.“ zaklamal som znovu. Nechcel som, aby chalani pre Romanove výstrelky odriekli. Priepustku som doma vyjednával mesiac a ešte aj to na tento víkend pripadla cesta k drahej rodičom na východ. Možná strata bola privysoká, bola potreba zatĺkať a dať každému, čo bude chcieť, hlavne nech sa akcia koná. „Stretnutie je teda tradične o piatej na autobusovej v Nitre. Odtiaľ presun do Kostolian a potom už po svojich hore pod Lysec. Nabite si baterky, výšľap bude s istotou po tme.“ konštatoval úplnú samozrejmosť Foxo, náš dvorný plánovač, v reálnom živote projektový manažér. Mal na takéto veci proste nadanie. „Kostoľany pod Tribečom a Veľký Lysec? Nevedel som, že ideme na Tribeč, to je super! Je o ňom plno skvelých článkov, počkajte, pošlem!“ Sú len dva typy ľudí – tí, čo majú prelepenú kameru a tí, čo pozerajú porno na telefóne. Napriek tomu som sa s každým linkom zosúval po stoličke nižšie a cítil som, že aj cez ten kúsok elektrikárskej pásky ma je vidieť. „Ešte som si spomenul.“ Nie, prosím nie, len nevytiahni to, čo si myslím. „Vyšla o tom aj kniha, volá sa Trhlina a úplne vás pohltí!” A je to v riti. „Tu je link na PDFko, všetci povinne prečítať! :)“ Mami, prečo si kedy dávala od seba nohy? Prečo si nemohla ísť za rehoľnú sestru, ako na teba naliehala stará mama? O tom, že nikoho už nepresvedčím, že Roman nie je úplný pablb, nebolo pochýb. Ukázalo sa, že naša partia je ale samý charakter, tak počkali a večer na pive vysmiali len mňa.

V deň konania sme všetci prišli po vlastnej osi. Roman pricestoval priamo na stanicu, o to to bolo jednoduchšie, nebolo ho treba ísť nikam hľadať. Už keď som ho zbadal vystupovať, vedel som, že toto bude veľmi ťažký víkend. Hrubé turistické topánky zvolil vhodne, ale tam to aj končilo. Tmavozelené lyžiarske nohavice, hrubá kanárikovo žltá páperová bunda a na hlave červená baranica s károvanou podšívkou svietiacou na vypnutých ušiach. Foxo a Tošo sa uchechtávali, ja som zvažoval či sa do tejto rodiny vážne chcem niekedy priženiť a či sa tieto gény nemôžu prejaviť aj na mojich deťoch. Zaklonil sa a zamával ako Forrest Gump, načo chalani vybuchli do rehotu. „Čo je kokoti, čo sa tak rehocete? Kde máme nášho mystika?“ zahlásil prichádzajúci Maco. Plačúci Tošo len zdvihol ruku a ukázal smerom na Romana, ktorý sa v danom čase snažil vybojovať férovku s na prasknutie plnou oranžovou krošňou s hliníkovým rámom. „No poteš. Úprimnú sústrasť Chosé.“ potľapkal ma s úsmevom po pleci a ďalej pozeral, ako Roman vlečie hrkotajúcu krosnu po nástupišti. „Ahojte chlapci. Čau Jožin!“ kývol smerom na mňa a vyškeril sa. Raz ma tak nazval, keď sme sedeli u nich v kuchyni aj so skoro-svokrom a trochu sa popilo. Vtedy mu to prišlo strašne vtipné, originálne a náramne sa na tomto oslovení bavil. Mňa pre zmenu bavilo pravidelne przniť jeho sestru, tak som zaťal zuby a nechal som to tak. „Ahoj Roman. Aká bola cesta?“ „Celkom dobrá, ale hneď za...“ „Ja som Martin, ale hovoria mi Maco. Tuto gentlemani sú Foxo a Tošo.“ prerušili ho predstavením. Roman si náhlivo ťahal z ruky palčáky a dal sa do podávania a trasenia. Ja som ostal nakoniec, no jeho ruka bola studená, klzká a stisk mdlý, presne, ako som si pamätal. Chlap má mať poriadny stisk, inak je to u mňa len pajác. Macova intervencia však evidentne zabrala, Roman stratil pevnú pôdu pod nohami a ďalej už sa sám od seba neozýval. V tichosti sme sa tak presunuli na svoje nástupište a nastúpili na potrebný autobus. Keďže sa Roman do dverí dostal posledný, sedel sám a slastné ticho sa udržalo ešte pár desiatok minút.

Podľa predpokladu sme vystúpili, keď už bolo šero. Rozhliadli sme sa a nasledovali Toša, ktorý sa zhostil úlohy stopára, pre túto výpravu. Mal úžasnú pamäť na mapy a v tomto smere som mu vždy bezvýhradne dôveroval. Viedol nás naspäť po ceste, ktorou prišiel autobus, no po pár metroch zabočil do úzkej uličky medzi domami. Pomalé stúpanie s ani dlhých ani krátkych schodov sa kľukatilo pomedzi ploty a s malým prerušením pri studni, končilo až pri kostole nad dedinou. Kostol samotný vyzeral akoby zlepený z troch častí a bolo na ňom vidieť, že sa nikdy neunúvali s jeho kompletnou prestavbou. Hlavná časť mala úzke okná a od pohľadu hrubé steny a naznačovala tak, že kostol býval v rôznych časoch určite útočiskom nie len pre dušu, ale aj  obrannou baštou pre miestnych pred reálnymi hrozbami. Roman sa vliekol na chvoste skupiny a keď zbadal kostol, vytiahol si mobil a začal čosi žvatlať do prednej kamery. Chalani sa len obzerali cez ramená, škerili sa a svoje posmešné úsmevy prenášali na mňa. Plynule sme odbočili vpravo a pokračovali okolo malého amfiteátra, pomedzi vinohrady až smerom pod samotný les. Posolenú cestu nahradila súvislá vrstva snehu, len kde tu prerušená ľudskými a psími stopami. Nebol to práve najfrekventovanejší chodník.  Nasledovali sme žltú značku, ktorá sa len mierne kľukatila a pozvoľna stúpala. Tma už začala kompletne pohlcovať les okolo nás a naša malá kolóna sa postupne odpredu porozsvecovala. Obzrel som sa a videl som, že žltý fľak s červeným vrchom ostal neosvetlený, teda, svietil si pred seba telefónom, čo v tvoriacej sa hmle muselo spôsobovať, že viac nevidel, ako videl. Kráčali sme mlčky, ako vždy, a okrem hrobového ticha nám robilo spoločnosť len vŕzganie snehu pod podrážkami. Od sneženia sme tu boli rozhodne prví. Dostali sme sa až na križovatku, z ktorej sa žltá vetvila na dve strany. Po chvíli sa za hrkotania z hmly a tmy vynoril aj Roman, zadychčaný, s pritrublým úsmevom a lesknúcim sa sopľom tiahnucim sa až na bradu. Zdvihol ruku a svietiaci telefón mi nasmeroval rovno do tváre. „Čo povieš našim divákom o našom Tribečskom dobrodružstve? Cítiš tú ťaživú atmosféru a ticho všade okolo?“ Oči som si podvedome a zakryl predlaktím. „Roman, ak ten mobil okamžite nedáš do riti, tak ti ho prisámbohu drbnem dolu svahom medzi stromy...“ zasyčal som a Roman sklonil telefón a vypol záznam. Tváril sa skľúčene, no jediné čo z našej skupinky sálalo, bola para, ale porozumenia by sa v nás nedohľadal. Odrazu hmlu preťal krik. Vysoký, súvislý, krátky krik. Jemne som naklonil hlavu, zadržal dych a snažil sa v ozvene spoznať smer, z ktorého prišiel. Stále som videl Romana, jeho bledú tvár, plytké a rýchle dýchanie. A ten jeho pohľad. Ten zdesený pohľad pozerajúci priamo za mňa...